Často sa s tým stretávam najmä u detí. Že keď prídu za otcom alebo mamou a povedia im o svojom probléme, či trápení v škole, tak to dopadne úplne ináč, než by potrebovali. Ale nie je to zriedkavé ani medzi partnermi. Jeden sa zdôverí druhému so svojím problémom a po reakcii partnera sa cíti horšie ako na začiatku.
Prečo je to tak? Čo ľudia, ktorí majú problém, či sa s niečím trápia, naozaj potrebujú a čo im dávajú tí, ktorým sa zdôveria?
Bohužiaľ väčšina z nás má tendenciu po vypočutí si toho, čo druhého trápi, okamžite konať. V praxi to znamená:
- dávať rady
- ponúkať hotové riešenia,
- utešovať, že všetko bude v poriadku,
- ponúknuť nejakej zábavky na odreagovanie.
Niekto používa jedno z toho, niekto viac, ale isté je, že tí nešťastní túžia po niečom úplne inom.
Túžia po VYPOČUTÍ, UZNANÍ toho, ako sa cítia a po SÚCITE. Všetko to, čo im ponúkame, vnímajú ako prejav nepochopenia toho, ako sa oni cítia. Oni nepotrebujú riešenia a rady, oni potrebujú našu láskyplnú a chápajúcu prítomnosť.
Prečo nie sme schopní byť jednoducho prítomní pri nešťastí druhých ľudí a súcitiť s nimi?
Čo nás núti konať a snažiť sa nešťastie zlikvidovať?
Robíme to preto, lebo si myslíme, že
- sa to od nás očakáva,
- sme za nešťastie druhých zodpovední,
- my sme tí dobrí, ktorí majú poskytnúť slová útechy.
A či už v sebe máme jednu, alebo viac z týchto príčin, isté je, že sme k tomu došli v DETSTVE.
Vaši rodičia nevedeli, čo s tým, keď ste sa vy ako deti cítili zle a bohužiaľ najčastejšie sa to snažili nejako zastaviť. Tým vám bránili slobodne prežiť svoje negatívne emócie, takže ste sa nenaučili, čo s nimi. Na druhej strane z vás rodičia často robili zodpovedných za svoj hnev, či smútok a sklamanie a tak ste to aj prijali – ste zodpovední za negatívne emócie druhých. A to znamenalo, že ste sa snažili postarať sa o to, aby sa rodičia nehnevali alebo necítili ináč zle.
A tak z vás vyrástli dospelí, ktorí v sebe cítia nervozitu, keď sa im druhí zdôveria so svojím nešťastím. Pretože byť nešťastní sa skrátka nenosí. Nemá to byť. Treba sa postarať o to, aby to zmizlo. A vy to možno ani netušíte, ale zbavujete sa vlastne tejto svojej nervozity, hoci navonok sa snažíte riešiť nešťastie druhého.
Je to tlak a napätie vo vás, čo vám bráni byť iba súcitnými a láskavými prítomnými.
Ako z tohto začarovaného kruhu von?
Ak ste v úlohe toho, kto je nešťastný a túži po vypočutí, empatii a súcite, vy môžete jednoducho POŽIADAŤ: Potreboval by som iba vypočuť. Rád by som vyrozprával svoje pocity a zážitky a žiadam vás o vypočutie a pochopenie.
Ak ste v úlohe toho, kto v sebe cíti okamžitú potrebu konať, keď za ním niekto príde so svojím trápením, vy buďte iba SAMÉ UCHO. Svoju nervozitu a napätie nechajte prejsť cez vás. Je to úplne v poriadku, že sa tak cítite, už viete, prečo to tak máte. Nemusíte konať pod jej vplyvom a snažiť sa odstrániť trápenie toho druhého. Proste iba počúvajte a vnímajte. A keď sa vám to podarí a vypočujete toho druhého bez posudzovania, rád, či zachraňovania, ZAPOČÚVAJTE SA DO SEBA:
Čo ma núti byť spasiteľom, či záchrancom?
Prečo si beriem nešťastie druhých na zodpovednosť?
Kde som v sebe vzala nedôveru, že druhí nedokážu svoje nešťastie zvládnuť sami, že nedokážu nájsť svoje vlastné riešenia?
Počúvať a byť súcitní sme sa nenaučili ani doma a ani v škole. Ale našťastie na to nikdy nie je neskoro.
A ak by ste potrebovali sprievodcu pri objavovaní toho, čo je vo vás, prečo sa správate tak, ako sa správate, môžem vám poskytnúť svoj láskavý sprievod. Som tu pre vás.
A láskou a úctou,
Jana Mladá
