Ako sa myšlienka stane realitou

 „Mala som pravdu, hovorila som, že ma neprijali a teraz mi to potvrdili.“

Eva pred necelým rokom nastúpila do novej práce, kde sa cítila stále akosi mimo. Mala pocit, že ju tí starí kolegovia neprijali medzi seba. A pred pár dňami už bol z pocitu jednoznačný záver potvrdený slovami jednej kolegyne: My sa ti nevyhýbame, ale si nejaká čudná, akoby si pohŕdala témami, o ktorých sa my bavíme.

Ako to začalo? Párkrát išli na obed a jej sa nespýtali, či ide. Raz sa rozprávali v kuchynke a keď prišla ona, stíchli. Na niekoho sa usmiala a on jej úsmev neopätoval. V jej hlave sa začali rojiť myšlienky Nechcú, aby som išla s nimi. Ohovárali ma. Nezapadám medzi nich. Nemajú ma radi.

Eva týmto myšlienkam uverila. Bodaj by nie, keď boli podfarbené nepríjemnými pocitmi. Nevedela, že tie pocity sú spojené so strachom z odmietnutia, či s jej pocitmi menejcennosti. Nevedela, že ak bude tieto myšlienky a pocity v sebe podporovať, môže to mať vplyv na jej správanie voči kolegom v práci.

Začala byť nervóznejšia už ráno, keď sa chystala do práce. V práci sa stávala uzavretejšia a menej sa usmievala. Podvedome sa začala kolegom vyhýbať a prestala sa zapájať do rozhovorov. Dokonca sa prichytila pri tom, že odišla z miestnosti, keď sa v jej blízkosti začal odvíjať nejaký rozhovor.

A jedného dňa sa dostala do priamej konfrontácie s kolegyňou. Šéf ich dve spojil v rámci jedného projektu. Eve sa zdalo, že kolegyňa z toho nebola nadšená. To už Eva začala pracovať na sebe a svojom sebavedomí. Už vedela, že myšlienkam netreba vždy veriť, že sa treba pozrieť na fakty a namiesto domýšľania sa spýtať. Spýtala sa:

Ty asi nie si rada, že máš robiť so mnou, že?

No, nebola to najšťastnejšie položená otázka – bola tak trochu podsúvacia. Kolegyňa sa pokúsila o slabú obranu: Ale nie, prečo si to myslíš? A tak Eva povedala o svojich pocitoch. Výsledok? Ako som už písala: My sa ti nevyhýbame, ale si nejaká čudná, akoby si pohŕdala témami, o ktorých sa my bavíme.

Takže záver: Všetko sa začína myšlienkou.

Čítajte viac »
Takou tou hodnotiacou, kedy zhodnotíte niekoho konanie a vztiahnete si ho na seba. Cítite sa z toho nepríjemne. Stane sa to raz, dvakrát, trikrát. Už to nie je len myšlienka, už to začína byť PRESVEDČENIE. Toto presvedčenie začne podvedome ovplyvňovať vaše SPRÁVANIE. Začnete sa podvedome správať tak, ako si myslíte, že sa správajú tí druhí. A oni si to tiež všimnú. A tiež vás nejako zhodnotia a vztiahnu si vaše správanie na seba. A jedného dňa príde situácia, kedy sa budete dožadovať vyjasnenia. Ako to je? Že je to tak, ako si to myslím? A vy máte dôkaz. Od začiatku ste to vraveli.

VAŠE PRESVEDČENIE SA STALO REALITOU.

Myšlienka – pocit – presvedčenie – zmena správania – realita. Takto sa to deje. Takto sa z myšlienky stane realita.

Ako dosiahnuť, aby sa to nestalo? Môžete začať už pri myšlienkach.

1. NEVERTE SVOJIM MYŠLIENKAM.

Keď príde prvá hodnotiaco-posudzovacia myšlienka v zmysle ONI proti MNE, neverte jej. Pozrite sa na FAKTY. Rozprávali sa a keď som prišla, ostali ticho. To je jediný fakt, ktorý o situácii mám. Myslím si, že ma ohovárali? Mohli sa baviť o x ďalších témach, ktoré sú možno aj zaujímavejšie ako ja.

Keď šéf oznámil Eve a jej kolegyni, že spolu budú robiť na projekte a Eva mala pocit, že sa to kolegyni nepáči, jediným FAKTOM tu bolo, že povedala Dobre a neskákala od radosti. Eva z toho nemohla vedieť o tom, čo si kolegyňa myslí. Na sto percent vedela iba o svojich pocitoch a myšlienkach a tie naozaj majú často s realitou pramálo spoločné.

2. Ak sa vám zdá, že OSTAŤ IBA PRI FAKTOCH, je málo, nasaďte si OKULIARE SÚCITU.

Spýtajte sa sami seba: Keby som ja náhle ukončila debatu s kolegyňou, keď príde druhá kolegyňa, aký by som na to mohla mať dôvod? Napríklad ten, že sme sa bavili o veľmi osobnej téme, o ktorej tá, čo vošla, nemá ani poňatia. Alebo že by som si myslela, že vošiel šéf a my sme už dávno mali byť pri svojich počítačoch.

Eva by si mohla položiť otázku: Keby som ja nekričala od radosti, že robím na projekte s kolegyňou, aký by som na to mohla mať dôvod?

Asi by som zrovna nebola nadšená, že mám pracovať na nejakom projekte, asi by mi nešlo o kolegyňu. Alebo by som sa nechcela nejako veľmi prejavovať pred šéfom. Alebo že to takto nezvyknem?

3. Ak vám ani okuliare súcitu nepomôžu cítiť sa lepšie, DAJTE DO VÁŠHO VZŤAHU TO, ČO VÁM TAM PRÁVE CHÝBA.

Ak máte pocit, že vás neradi vidia, prejavte RADOSŤ, že ich vidíte, vy. Chýba vám tam ústretovosť, buďte ústretoví vy. Usmejte sa, pozdravte, načnite nejakú tému. Opýtajte sa, ako sa majú, čo riešia, ale nepodsúvajte im nič, čo ste si mysleli.

Eve chýbalo nejaké vyjadrenie sa k téme, mohla s ním preto prísť ona: Nikdy som s tebou tak úzko nepracovala, som rada, že nás šéf takto spojil.

4. Ak urobíte tieto tri kroky, a napriek tomu budú FAKTY STÁLE ROVNAKÉ, SPÝTAJTE SA.

Pýtať sa môžete priamo bez podsúvania, výčitiek a hodnotenia. Hovorte o sebe, ako sa vy cítite. Nehodnoťte  druhých, môžete zhodnotiť maximálne ich konkrétne správanie – to znamená, že sa treba pýtať čo najbezprostrednejšie po tom, čo sa niečo stalo, aby vedeli, o čom hovoríte.

Keď som vošla, prestali ste sa rozprávať. Bavili ste sa o mne?

Cítim sa, akoby som medzi vás nevedela zapadnúť. Vnímate ma tak?

Môže prísť aj odpoveď ÁNO, je to tak, ako si myslíš. Ak takáto odpoveď príde po nejakom dlhšom čase od vašej prvej myšlienke podfarbenej pocitom, tak už ste sa zamotali do presvedčenia a zmeny správania.

Ak prišla po prvých pár myšlienkach a pocitoch, tak je možné, že z nejakého dôvodu, je to tak, ako si myslíte. Nie všetkým musíte byť po chuti, nie všetci vás musia mať radi. A je to tak v poriadku. Neznamená to ani, že im to musíte vracať a máte ich aj vy nemať radi. A ani sa nemusíte snažiť im zapáčiť. Môžete s nimi normálne existovať, keď sú to iba vaši kolegovia a vôbec vás to nemusí iritovať.

A možno, ak sa dozviete dôvod, prečo je to tak, ako ste si mysleli, môžete to zmeniť a urobiť niečo, aby ste viac zapadli. Na výčitke je vždy kúsok pravdy, ktorú ste schopní vidieť, keď ste k sebe úprimní…

Ak ste sa už zamotali do niečoho, z čoho sa neviete vymotať, môžem vám požičať nadhľad a iný pohľad, aby ste spoznali svoj príbeh. Až keď ho budete poznať, budete ho môcť aj zmeniť. Rada vám s tým pomôžem.

S láskou a úctou,

Janka Mladá

 

 

Zdieľať článok:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Emocie
koucmed

Ako a prečo sa stane, že niečo také dôležité pre náš život, ako sú emócie, začneme potláčať?

Emócie sú s nami už státisíce rokov a dostali sme ich do vienka preto, aby sme vedeli RÝCHLO reagovať na zmeny okolo nás a zároveň aby sme cez naše emócie dali ostatným vedieť o zmenách v nás. Napríklad strach a hnev nám v časoch, kedy sme žili v nebezpečnom prostredí plnom predátorov, pomáhal prežiť. STRACH tým, že v prípade nebezpečenstva vyvolal stresovú reakciu, ktorá

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Čo znamená byť zodpovedný za svoje pocity a emócie?

Je všeobecne známe, že súčasťou zodpovednosti za svoj život je aj zodpovednosť za svoje pocity a emócie. Aj keď mnohí si na seba berú aj zodpovednosť za pocity druhých ľudí – je to jedna zo stratégií, ktorú si osvojili v detstve, pravda je taká, že zodpovední sme iba za svoje vlastné pocity a emócie.  

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: