Ako sme sa odpojili od svojho srdca

Všímam si, že pre mnohých ľudí nie je jednoduché povedať, ako sa cítia, alebo aké mali v tej ktorej situácii pocity. Len veľmi ťažko vedia svoje pocity identifikovať, často sa snažia vyjadriť ich  pomocou druhých ľudí: Mám pocit, že on, ona…. A ak sa aj dostanú do svojich pocitov, tak pre ich pomenovanie slúži len zopár slov – cítim sa nahnevane, nepríjemne, mám obavy.

Prečo je pre nás také ťažké pomenovať svoje pocity?  

Určite so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že od prvej triedy v škole a možno už od škôlky sa kladie dôraz na MYSLENIE. Bolo treba rozmýšľať, analyzovať, logicky uvažovať. Učili sme sa kopu nových slov v rôznych predmetoch, máme kopu vedomostí, ale o naše pocity a emócie sa v škole nezaujímal nikto. UČILI NÁS POUŽÍVAŤ najmä SVOJU HLAVU.

Ale celé to začalo skôr ako v škole. Začalo to doma, s našimi najbližšími.

Naši rodičia tiež mali radi, keď sme boli ROZUMNÉ a DOBRÉ DETI. A rozumné a dobré deti sa nehnevajú, nesmútia, neskáču a nekričia.

Príbeh, ktorý vám opíšem, je o mne, ale myslím, že sa v ňom nájde väčšina z nás. Príbeh, ako sme sa v detstve naučili byť ROZUMNÉ A DOBRÉ DETIČKY.

Keď som bola malá a niečo ma nahnevalo a dala som svojmu hnevu voľný priebeh, okamžite zasiahol otec s tým, že hnevať sa nemá. Poslal ma dakam na odľahlé miesto (do izby alebo do kúta), aby som sa nad sebou ZAMYSLELA a vrátila sa bez hnevu. Keďže som potrebovala od svojich rodičov lásku a pozornosť, chcela som byť s nimi a nie izolovaná, pouvažovala som a zistila som, že som vinná. Nemám sa hnevať.

Alebo keď som bola smutná, tiež som dostala jasné Nie. Nemáš prečo smútiť, veď sa pozri, ako sa máš dobre. A opäť som sa mala nad sebou ZAMYSLIEŤ. Výsledok bol rovnaký – opäť som sa cítila zlá, vinná a svoj smútok som odložila preč. Chcem byť predsa milovaná svojimi rodičmi a to s hnevom, ani smútkom nebudem.

Keď som sa niečoho bála, nenašla som pre svoj strach pochopenie, či uznanie. Mala som sa zase ZAMYSLIEŤ nad tým, že mi nič nehrozí a že sa nemám čoho báť. A tak som aj svoj strach začala pre nimi skrývať.

A dokonca si pamätám, že ani radosť nebola vítaná. Keď som skákala od radosti, rovnako prišli slová zahriaknutia, že nech sa moc neteším, že život nie je sranda, prípadne nech neruším, lebo otec číta noviny, či pozerá telku. Bum. Tak nie len hnev, smútok, strach, ale aj radosť sa v dospelosti nenosia.

Tak som sa ako dieťa rýchlo, v záujme toho, aby som neprišla o lásku a pozornosť svojich rodičov, naučila, že EMÓCIE nepatria do života. Že moje emócie nikoho nezaujímajú, ba dokonca sú na obtiaž.

A niektorí dospeláci ma len utvrdili v tom, že emócie sú naozaj ťažký oriešok. Keď som videla, ako niektorí nevedia vôbec zvládať svoj hnev a neustále majú tváre skrivené svojou zlosťou a ako kričali na druhých ľudí, že toto nechcem.

Takže som si to kdesi do svojho podvedomia zhrnula asi takto:

  • Ak chcem, aby ma ľudia mali radi, je lepšie svoje emócie a pocity neprejavovať. NEMÔŽEM PREJAVOVAŤ SVOJE POCITY a robiť to, čo cítim, musím robiť to, čo chcú druhí.
  • Do všetkého treba zapájať HLAVU, pretože iba takto si nájdem uplatnenie, svoje miesto vo svete a obdiv druhých ľudí.

Takto začalo naše odpájanie sa od svojich pocitov a emócií, inými slovami od SVOJHO SRDCA. Takmer celý život nás učili používať hlavu, až sme úplne zabudli, že máme aj srdce.

Jediné, čo dokážeme ukazovať svetu, je náš HNEV a z hlavy vychádzajúce hnevlivé reakcie ako výčitky, kritika, posudzovanie, či hádzanie zodpovednosti na druhých.

A to je ten najhorší dôsledok nášho odpojenia od srdca, kde sú skryté naše univerzálne potreby. Tým, že do srdca nechodíme, tak nevieme ani o svojich potrebách. A keď o nich nevieme, nemôžeme ich napĺňať.

A potom niet divu, že prichádza HNEV. Je to výkrik našej beznádeje a dlhodobej frustrácie z toho, že dlhé roky nikto nepočúval a nikto nenapĺňal naše potreby. A to naozaj NIKTO. Ani my sami. A tak keď už nevieme nájsť slová pre vyjadrenie toho, čo potrebujeme, prichádza na scénu hnev. Cítime sa v ňom nezraniteľní, ale bohužiaľ zraňujeme ním ľudí okolo seba.

Hnev je rovnako ako všetky ostatné „negatívne“ emócie pre nás len signál, že nemáme uspokojené svoje potreby. Negatívne som dala do úvodzoviek, pretože žiadna z emócií, ktoré sme ako ľudia dostali do vienka, nie je sama o sebe negatívna. Emócie patria k nášmu životu a dávajú mu farbu a šťavu. Hovoria o nás, o tom, ako sa cítime a akí sme. A ak cítime tie „negatívne“, je takmer isté, že nejaká naša potreba nie je uspokojená.

Naša nespokojnosť a hnev majú slúžiť iba na to, aby sme sa pozreli do seba a zistili, čo nemáme naplnené. Sú to len BLIKAČKY V NAŠEJ HLAVE, ktoré nás majú poslať do srdca, aby sme sa spojili sami so sebou a zistili, čo nám chýba.

Keď sa znovu navraciame k svojmu srdcu, vraciame sa k svojim pocitom a hľadáme potreby, ktoré sú za nimi schované. Nejde len o tie povrchné, očami viditeľné a ušami počuteľné potreby typu Potrebujem, aby si so mnou išiel do kina. Za takýmito potrebami hľadáme univerzálne potreby, ktoré máme všetci viac menej rovnaké:

potreba byť rešpektovaný, potreba byť milovaný, potreba tráviť čas so svojim partnerom, potreba komunikovať úprimne, potreba slobodne sa rozhodnúť o svojom konaní a tak podobne.

Keď zistíme, aké potreby máme nenaplnené, je dôležité naučiť sa o nich hovoriť. Nie iba dúfať, že niekto nám ich naplní. Ak si ich nevieme naplniť sami a vieme, kto nám ich má naplniť, musí to najskôr vedieť. Musíme ho požiadať o naplnenie našich potrieb takým spôsobom, aby to nevnímal ako HROZBU. Aby z nás necítil tlak a aby mal priestor slobodne sa rozhodnúť, či nám vašu potrebu naplní.

Toto celé je diametrálne odlišné od komunikácie, ktorú máme zautomatizovanú a používame ju väčšinu nášho života – komunikáciu nátlakovú, bez rešpektu a násilnú.

Chce to vedome sa rozhodnúť pre nový spôsob komunikácie, ktorý som nazvala SPÁJAJÚCA, aby ste si postupne začali vytvárať v hlave nové neurónové prepojenia, a tým nové komunikačné návyky.

SPÁJAJÚCA komunikácia je komunikácia bez výčitiek, kritiky, hodnotení, či iných prejavov, ktoré vychádzajú z vášho hnevu a z vašej hlavy. V spájajúcej komunikácii sa totiž naučíte s hnevom pracovať ináč ako doteraz. So svojím a aj s hnevom druhých. Spojíte sa pomocou nej so svojím srdcom a potom už bude pre vás hračka spojiť sa aj so srdcom toho človiečika, ktorý si tu na vás práve vylieva svoj hnev. Cez svoje srdce sa spojíte s jeho srdcom.

Ak máte záujem naučiť sa SPÁJAJÚCU KOMUNIKÁCIU, je potrebné najskôr absolvovať workshop o Hneve, kde pochopíte základné princípy hnevu, ako na hnev reagovať a ako si ho v sebe spracovať.

Na prehlbujúcom kurze pracujeme v menšej skupinke ľudí a učíme sa krok za krokom spájať so sebou a s druhými. Viac nájdete tu.

Ak vo vás článok zarezonoval, môžete si pustiť aj jeho hovorenú verziu:

S láskou a úctou,

Jana Mladá

Tento obsah bol zaradený v Možno je všetko ináč. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár