Čas dušičkový

Halloween, či Dušičky? Ako to máte?

Viete o tom, hoci to vyzerá tak veľmi rozdielne, všetko to vzniklo za čias pohanských? Minulý rok som cítila potrebu urobiť si poriadok v pojmoch a tento rok si to trochu oprášim. Možno obohatím aj váš svet.

Takže pohania, Kelti a sviatok Samhain. V noci z 31.10. na 1.11. oslavovali nový rok. Bola to aj noc, kedy sa končilo leto a začínala zima a bola to hlavne noc, kedy sa prelínali svety živých a mŕtvych. Zapaľovali sa ohne, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, kde mohli pobudnúť s pozostalými. Ale nie všetky duše mali iba tento úmysel, niektoré v túto noc prichádzali do sveta živých preto, aby sa tu ostali a na to potrebovali telá živých. Pred týmito sa potrebovali chrániť, a tak pre nich chystali rôzne dobroty a dary, aby mali od nich dali pokoj.

Tieto tradície si v siedmom storočí nášho letopočtu cirkev trocha prispôsobila a vyhlásila 1. november za Sviatok všetkých svätých (All Hallows Day – z tohto potom vznikol názov Halloween), aby si mohli uctiť aj tých svätých, ktorí nemajú svoj sviatok počas roka (keďže ich asi bolo viac než dní v roku). Takže 1. november si veriaci pripomínajú svätých, či už oficiálne alebo neoficiálne vyhlásených.
2.november, hoci je v kalendári iba taký nenápadný a ani voľno vtedy nie je, sú Dušičky alebo Pamiatka zosnulých. Toto je ten deň, kedy si pripomíname našich predkov, spomíname na nich, chodíme na hroby a stretávame sa s rodinou, na ktorú inokedy nie je čas. Teda podľa kalendára. My to môžeme robiť aj inokedy – modliť sa za tých, čo už nie sú medzi nami, spomínať na nich v dobrom a aj sa stretávať s tými, ktorí sú ďaleko. Ale viem, že času nie je nazvyš, preto si to väčšina z nás necháva na tieto prvé novembrové dni. Aj takto je to v poriadku. Tieto dni majú svoje špeciálne čaro a energiu, sú totiž podfarbené tradíciami a vnímame ich o to silnejšie.

No a Halloween? Cirkev a kresťania sa ho akosi boja, pretože v ňom vidia niečo, čo odporuje pietnej spomienke na zosnulých. Kdesi som čítala, že propaguje temno a beznádej. Nuž neviem. Mám pocit, že k nám to ešte nedorazilo v celej americkej kráse a to, čo si tu našlo svojich priaznivcov, vôbec neohrozuje pietnu spomienku. VŽDY JE VŠETKO O POHĽADE A POSTOJI a mne sa veľmi páči postoj, ktorý som prvýkrát počula na niektorom z etikoterapeutických stretnutí, pravdepodobne od Vladka Červenáka: že tie masky a halloweenske tekvice môžeme vnímať ako strachy, a tak ako pod maskami a tekvicami je len človek, tak aj strachy sú iba masky a ilúzie, ktoré si môžeme dať na seba, ale pekne krásne ich môžeme zo seba dať aj dole. Pod nimi sme my.

Mám v tom jasno, tekvicu ani masku si na seba tento rok nedám. Ale DNES, ZAJTRA BUDEM NA SVOJICH PREDKOV MYSLIEŤ INTENZÍVNEJŠIE AKO PO INÉ DNI. BUDEM NA NICH MYSLIEŤ S VĎAČNOSŤOU ZA TO, ŽE MI DALI ŽIVOT.

BUDEM NA NICH MYSLIEŤ BEZ POCITOV KRIVDY A VINY A ODPUSTÍM IM VŠETKO, ČO V NAŠOM RODE VEDOME ALEBO NEVEDOME UROBILI, ČI NEUROBILI.

PRIJMEM ICH A CEZ NICH PRIJMEM CELÚ SVOJU MINULOSŤ, KTORÁ SIAHA NIEKDE K ADAMOVI A EVE. MILUJEM VÁS, OSPRAVEDLŇUJEM SA VÁM, PROSÍM ODPUSTITE MI, ODPÚŠŤAM VÁM, ODPÚŠŤAM SI, ĎAKUJEM.

PS: Myslím, že by sa nám tento sviatok hodil aj viackrát do roka. Aby sme naozaj svojim predkom odpustili.

Pretože

TO, ČO SÚ PRE STROMY KORENE, SÚ PRE ĽUDÍ PREDKOVIA.

AK CHCEME BYŤ SILNÉ STROMY, MUSÍME PRIJAŤ SVOJE KORENE.

PRIJAŤ, ODPUSTIŤ IM A BYŤ IM VĎAČNÍ ZA VŠETKO, ČO PRE NÁS UROBILI.

Čo myslíte?

Napíšte mi do komentárov ako to máte. A ak vás článok obohatil, pozdieľajte ho na facebooku, aby obohatil aj vašich priateľov.

 

Tento obsah bol zaradený v Vďačnosť, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár