Kritika

Keď ste mali kritických a náročných rodičov, tak ste pravdepodobne boli v detstve často vystavovaní kritike. A je vysoko pravdepodobné, že aj vy ste kritickí, či už voči sebe, alebo voči druhým.

A je viac ako isté, že neviete zvládať to, keď vás druhí kritizujú. Buď si kritiku vezmete príliš k srdcu a kritické slová druhých považujete za pravdu o sebe, alebo vás kritika druhých naštartuje k útoku a kritike tých, čo si dovolili vás kritizovať.

V tom prvom prípade pri kritike zvesíte hlavu a v duchu si hovoríte, že ste úplne neschopný človek nehodný lásky, maximálne sa zmôžete na slabú obhajobu. V tom druhom v tom, za čo ste kritizovaní, nie ste schopní vidieť ani štipku pravdy a za zlých označíte tých druhých.

Predstavte si kritické slová: Ty si jeden veľký lenivec. Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Keď nebudeš poslúchať, nedostaneš darčeky

Niekoľko rokov dozadu bežala pred Vianocami v jednom slovenskom rádiu relácia s podtitulom: Ak chcete, aby vaše deti poslúchali aspoň do Vianoc, napíšte nám a náš Ježiško to zariadi. Rodičia si objednali telefonát od Ježiška, ten v éteri zatelefonoval neposlušnému dieťaťu a získal od neho sľub, že bude poslúchať. Aspoň do Vianoc, pretože ináč mu pod stromček nič neprinesie.

Mám pocit, že táto relácia sa nestala pravidelnou predvianočnou atrakciou pre rodičov, ale som si istá, že veta Keď nebudeš poslúchať, Ježiško ti neprinesie žiadne darčeky, je pravidelne vyslovovaná každý rok v mnohých rodinách s menšími a možno aj väčšími deťmi.

A keďže detičky darčeky pod stromčekom chcú mať, na nejaký čas ste dosiahli svoje: vaše deti budú poslúchať alebo sa o to aspoň snažiť.

Ináč, zamysleli ste sa nad slovom POSLÚCHAŤ? Čo to pre vás presne znamená?

Pokračovať v čítaní

photo by: roxeteer
Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti | Vložiť komentár

Všetko má svoj zmysel, aj keď vám zoberú košík s topánkami.

Nerada nakupujem. Neviem prečo, ale je to tak. Keď mi obchod neskríži cestu, nevojdem doňho.

Samozrejme, niekedy nakupovať skrátka musím. Ako napríklad v stredu pred prvým novembrom. Mal prísť Samo domov na dušičkový víkend, skoro dva mesiace som ho nevidela, tak reku, zišlo by sa mu niečo dobré uvariť. Veď v tom ďalekom kraji sa stravuje kadejako, určite mu urobí radosť nejaké jeho obľúbené jedlo. Nech si užije DOMOV.

Nastala chvíľa premýšľania, ktorý obchodný reťazec poctím svojou návštevou. Najskôr som si myslela, že pôjdem do toho, ktorý mám najviac po ceste, ale napadlo mi, že si trošku z cesty vybočím a pôjdem do iného. Do takého, kde je aj obuv, že by som si pozrela nejaké jesenné topánky. Začínala som sa takmer tešiť, ako som to dobre vymyslela.

Z obuvi som asi po polhodinke odchádzala s novými topánkami, moje tešenie sa ešte zväčšilo. Dala som si ich do tašky, tašku do nákupného vozíka a hurá do supermarketu.

Ľudí sa tam motalo viac ako inokedy – bol totiž deň pred sviatkom, čo znamená zatvorené obchody. Všetci odbiehali od košíkov ku regálom a naspäť, veď to poznáte.

Po jednom takom odbehnutí sa vraciam k miestu, kde som nechala svoj vozík a namiesto neho tam bol nejaký úplne iný. S inými potravinami a hlavne BEZ MOJICH NOVÝCH TOPÁNOK. Pokračovať v čítaní

Publikované v Koučing, Možno je všetko ináč, Osobný rozvoj | Vložiť komentár

Čas dušičkový

Halloween, či Dušičky? Ako to máte?

Viete o tom, hoci to vyzerá tak veľmi rozdielne, všetko to vzniklo za čias pohanských? Minulý rok som cítila potrebu urobiť si poriadok v pojmoch a tento rok si to trochu oprášim. Možno obohatím aj váš svet.

Takže pohania, Kelti a sviatok Samhain. V noci z 31.10. na 1.11. oslavovali nový rok. Bola to aj noc, kedy sa končilo leto a začínala zima a bola to hlavne noc, kedy sa prelínali svety živých a mŕtvych. Zapaľovali sa ohne, aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, kde mohli pobudnúť s pozostalými. Ale nie všetky duše mali iba tento úmysel, niektoré v túto noc prichádzali do sveta živých preto, aby sa tu ostali a na to potrebovali telá živých. Pred týmito sa potrebovali chrániť, a tak pre nich chystali rôzne dobroty a dary, aby mali od nich dali pokoj.

Tieto tradície si v siedmom storočí nášho letopočtu cirkev trocha prispôsobila a vyhlásila 1. november za Sviatok všetkých svätých Pokračovať v čítaní

Publikované v Vďačnosť, Vzťahy | Vložiť komentár

Päť orechov, jeden drzý pán a sebapoznanie

Často na prechádzkach s Iris chodievame popri jednom orechu. Stojí pri ceste, ktorá má z jednej strany domy a z druhej je voľné priestranstvo. Ten orech stojí práve na tom voľnom priestranstve, takže vyzerá, že nikomu nepatrí. V tomto orechovom období sa tam zastavíme a jeden dva orechy si rozbijeme a zjeme. A keď sa mi viac orechov pritrafí do cesty, tak si ich dám do tašky a vezmem so sebou na neskôr.

Aj včera sme sa takto pristavili. A ako som si čupela a dávala nejaký ten piaty orech do kapsy, zrazu sa nado mnou ozvalo: „Sú to vaše orechy?“ Stál tam pánko s kýblom, z videnia viem, že býva v dome, ktorý stojí pri ceste oproti orechu. Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Ste to vlastne vy, takí, akí ste dnes?

Budem to stále JA, keď sa zmením? Nepopriem svoju podstatu, keď začnem VEDOME konať ináč, než som zvykol konať doteraz?

Otázku v tomto zmysle dostávam často. A často odpoviem otázkou:

AKO VIETE, ŽE TOTO STE VY? ŽE TERAZ ŽIJETE VAŠU PODSTATU?

Vy, čo sa pýtate, vy, čo teraz čítate tieto slová, už dávno nie ste tými, ktorí prišli na tento svet plný DÔVERY A LÁSKY. Dnes z vás ostal iba nejaký zvyšok tej celistvej bytosti. Od detstva do dospelosti sme z rôznych STRACHOV odstraňovali kúsok po kúsku časti svojej bytosti – nejaké svoje vlastnosti, emócie, či talenty.

Veľmi rada vysvetľujem, ako sme dospeli do týchto dospelákov, pomocou rozprávkového ZÁMKU. Našla som ho  v knihe Temná stránka hľadačov svetla od Debbie Fordovej a veľmi sa mi páči.

Predstavte si ZÁMOK. Taký ten pre vás úplne najkrajší, najrozprávkovejší. A predstavte si, tento zámok je váš VNÚTORNÝ SVET. ŽE STE TO VY.

Tento nádherný zámok s tisícimi izbami. Každá jedna miestnosť tohto zámku je nádherná a je v nej uložený zvláštny dar. KAŽDÁ IZBA PREDSTAVUJE INÝ ASPEKT VÁS SAMÝCH A JE NEODDELITEĽNOU ČASŤOU ZÁMKU. Ako dieťa objavujete každý kúsok vášho zámku bez hanby, obáv, či predsudkov. Nebojácne ich skúmate, hľadáte, čo je v nich ukryté. Láskyplne ich prijímate, nech už je to šatňa alebo pivnica. Každá izba je jedinečná. Váš ZÁMOK JE PLNÝ SVETLA, LÁSKY A ZÁZRAKOV.

A potom jedného dňa niekto do vášho zámku príde. Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Osobný rozvoj, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako prestať bojovať so svojimi deťmi

Táto scénka je v rôznych obmenách celkom bežná v rodinách s malými detičkami:

Dieťa chce, aby otec pre neho niečo urobil. Môže to byť uspatie, prezlečenie, nakŕmenie, pohranie sa, hocičo. Otec to nechce urobiť, pretože si myslí, že dieťa už to môže urobiť samo, alebo že o to má požiadať ináč. Dieťa však i naďalej trvá na splnení svojej potreby a nechce meniť ani spôsob, ako to žiada. Otec tiež stále trvá na svojom. Dieťa stupňuje svoju nespokojnosť, kričí, prípadne začne plakať. Otec už kričí tiež. Prichádza nahnevaná mama, začne tíšiť dieťa a vyčítať otcovi, že prečo sa takto správa k svojmu dieťaťu. Začne sa tiež dožadovať toho, aby otec urobil to, čo chce dieťa. Otec sa snaží zachovať si aspoň kúsok autority, tak začne tiež kričať na mamu, ale napokon otrávene a neochotne urobí, čo dieťa chce.

Tento scenár sa v dnešných rodinách deje pomerne často.  A takmer vždy to dopadne tak, že otec nakoniec urobí to, čo od neho dieťa chce. Takmer vždy sa rodičia pohádajú ešte pred dieťaťom, alebo neskôr a takmer vždy sa potom nejaký čas nebavia. Z mojej praxe mi zatiaľ vychádza, že väčšinou je otec ten rodič, čo odmieta, a mama tá, čo pribehne, ale pokojne to môže byť aj naopak.

Táto scénka má vždy rovnaký priebeh: začína bodom A, kedy sa dieťa začne dožadovať splnenia nejakej svojej momentálnej potreby a končí bodom B, kedy otec nahnevane a neochotne túto jeho potrebu uspokojí. Z bodu A do bodu B to môže trvať kratší, či dlhší čas, závisí to od vytrvalosti otca alebo od schopnosti mamy nezapájať sa.  

DIEŤA SA však za tento čas NAUČÍ viac, ako by ste chceli.

Čítajte viac »
Najmä ak sú takéto scénky pravidelné, dieťa pochopí, že:

  • s otcom treba bojovať,
  • keď bude dostatočne hlasno kričať, príde mama a zastane sa ho,
  • s pomocou mamy vždy dosiahne to, že otec urobí to, čo chce,
  • že s otcom sa komunikuje cez krik, výčitky a kritiku,
  • že partnerský vzťah je o boji Kto z koho.

Ináč povedané, vďaka takýmto scénkam má dieťa k otcovi nepriateľský vzťah a jeho vzťahy v dospelosti budú o výčitkách, kritike, donucovaní a manipulovaní. O harmonických vzťahoch bude môcť iba snívať. Respektíve nebude, pretože také niečo nebude poznať.

Ako z toho von?

Ak sa to pýtate ako rodič, ktorý odmieta splniť potrebu dieťaťa, ale nakoniec ju aj tak splní, pozrite sa spolu so mnou na celú situáciu z nadhľadu.

Vy a dieťa spolu bojujete. Každý trváte na uspokojení svojej potreby. Vy chcete uspokojiť svoju potrebu, aby dieťa od vás nechcelo to, čo práve chce (prípadne, aby to chcelo iným spôsobom), dieťa chce uspokojiť to, s čím vás oslovilo. Dieťa chce, aby ste dačo pre neho urobili, vy chcete, aby DIEŤA BOLO INÉ. Ste tam proti sebe takí dvaja egoisti.

Za sebectvom vás oboch je STRACH. Ale u každého iný.

Dieťa má v sebe STRACH Z ODMIETNUTIA. Má pocit, že ho odmietate. Že keď mu nenaplníte jeho potrebu, tak ho nemáte radi.

Dieťa v podstate ani nepotrebuje splniť to, čo žiada, ono potrebuje uistenie o tom, že ho ľúbite. Preto stupňuje svoj prejav. Robí to podvedome, ale je to výsledok toho, že zrejme už dávnejšie prišlo o istotu bezpodmienečnej lásky zo strany rodiča.

Vy ako rodič konáte pod vplyvom iného strachu – STRACHU ZO STRATY AUTORITY. Pre vás by to, že urobíte tak, ako chce dieťa, znamenalo, že stratíte autoritu a dieťa vám už zvyšok života bude skákať po hlave. A to predsa nechcete.

Dieťaťu do veku 4-5 rokov nevysvetlíte, že keď neurobíte to, čo chce, neznamená to, že ho nemáte radi. Minimálne z tohto dôvodu:

DIEŤA DO SVOJICH ZHRUBA ŠTYROCH ROKOV VNÍMA SVET CEZ EMÓCIE A POCITY. NEVIE ZAPOJIŤ LOGICKÉ UVAŽOVANIE  a ak sa vám náhodou zdá, že vie, tak verte, že je to iba na veľmi krátky čas. Takže aj keby ste mu vysvetlili, že neber ocka vážne, on sa len bojí, aby si mu v budúcnosti neskákal po hlave, tak to skrátka nebude vedieť vedome použiť. Jeho strach z odmietnutia mu zafarbuje svet a navyše z otca cíti namiesto lásky hnev a nespokojnosť.

Preto jediný, kto z vás dvoch dokáže vedome zasiahnuť a niečo zmeniť, ste vy. Dospelý, ktorý už má sivú mozgovú kôru splne rozvinutú. Vy môžete vziať na vedomie informáciu, že dieťa, ktoré zúfalo trvá na uspokojení svojej potreby, sa hlavne zúfalo bojí o vašu priazeň a lásku.

A keď si k tomu zapamätáte, že LIEKOM na SEBECKOSŤ je DOPRIATIE, máte všetko, čo potrebujete na to, aby ste sa z tejto šlamastiky dostali.

DOPRAJETE svojmu dieťaťu splnenie jeho potreby. Z bodu A prejdete hneď do bodu B. Bez všetkých tých krikov a negatívnych emócií okolo, bez toho, aby musel prísť váš partner a nakričať na vás.

Dieťa moje milé, JA TI DOPRAJEM moju prítomnosť pri tvojom zaspávaní, kúpaní, hraní, či kde ma práve potrebuješ.

Môžete pokojne dať preč zo svojej bublinky STRACH zo straty autority, pretože dieťa, ktoré bude vyrastať v priestore plnom lásky, vám vašu autoritu s radosťou dopraje. Keď nebudete klásť dôraz na to, čo dieťa robí podľa vás zle.

Ak sa však rozhodnete, že naozaj máte dôvod (iný ako strach zo straty autority) na to, aby ste neurobili to, o čo vás dieťa žiada, tak to neurobte. Ale bez hnevu a kriku. Majte v sebe absolútnu istotu, že tú jeho potrebu nenaplníte a majte v sebe absolútne prijatie vášho dieťaťa takého, aké momentálne je – dožadujúce sa, kričiace, dupajúce, plačúce. Pokojne mu vysvetlite dôvody vášho NIE a postarajte sa o to, aby z vás bolo vašu lásku k dieťaťu cítiť. Pretože ak dieťa vašu lásku bude cítiť, tak nebude musieť trvať na jej dokazovaní cez naplnenie svojej potreby.

Ak sa pýtate Ako z toho von, ako ten rodič, ktorý prichádza neskôr ako drak a snaží sa hájiť právo dieťaťa, tak tu je pohľad na situáciu z nadhľadu pre vás.

Rozumiem tomu, že keď počujete hádku medzi vašim partnerom a dieťaťom, máte tendenciu zasahovať. Ale zasahovanie tak, že partnera vlastne donútite urobiť to, čo chce dieťa, hovorí o tom, že máte vysoký potenciál zvýšiť voči svojmu partnerovi REŠPEKT a DÔVERU.

Možno ste už niekedy počuli, že najkrajší dar, aký deti môžu dostať od svojich rodičov, je láskyplný vzťah medzi nimi. Keď však dieťaťu ukážete, že váš partner je hodný akurát tak vašich výčitiek, kritiky a nejakých príkazov, presne tento model si so sebou odnesie do svojich vzťahov.

To, čo vás núti zasahovať, sú pravdepodobne tieto dve veci:

  1. HNEV na vášho partnera, ktorý  chce používať úplne iné výchovné metódy, než chcete používať vy.

Možno je tá vaša metóda lepšia, modernejšia, či pokrokovejšia, ale opäť ste tu dvaja egoisti. Váš partner chce ináč vychovávať, vy chcete, aby vychovával po vašom. Keď si spomeniete, že liekom na egoizmus je DOPRIATIE, tak mu doprajte vychovávať v danom momente „po jeho“ a keď bude čas a vhodná príležitosť, skúste sa o tom v pokoji porozprávať. Mimo dieťaťa a bez hnevu.

  1. NEPRÍJEMNÝ POCIT z toho, že vaše dieťa je nespokojné

Väčšina rodičov vníma nespokojnosť svojich detí, ktorú vyjadrujú plačom alebo krikom, ako niečo, čo treba okamžite zastaviť. Dôvod je jasný – cítia sa pri tom nepríjemne a myslia si, že aj deti sa cítia nepríjemne. V skutočnosti platí, že dieťa vie svoje emócie vyjadriť a samo ukončiť. Čiže aj keď je nespokojné a sklamané a cíti sa nepríjemne, sú to iba emócie, ktoré dieťa vyjadruje a pokiaľ do toho rodič nezasiahne, tak dieťa tieto emócie po čase jednoducho ukončí.

A toto majte na myslinechajte dieťa prežiť si svoju emóciu a pozorujte tú svoju – svoj nepríjemný pocit. Pozorujte ho a skúmajte, čo vám hovorí. Partnera a dieťa nechajte, aby si sami vyriešili svoje egá. Dajte im obom DÔVERU, že to zvládnu.

Ak by ste však cítili, že musíte zasiahnuť, najskôr sa upokojte a vstúpte do sporu ako niekto, kto prináša POKOJ. Zabudnite na kritiku a výčitky, pretože nimi situáciu neupokojíte. Buďte tým, kto rozumie dieťaťu a jeho plaču a kto rozumie aj partnerovi a jeho hnevu a kriku. Keď obaja získajú aspoň nejaké uznanie svojich pocitov, budú sa môcť upokojiť a nájsť riešenie. Také, v ktorom všetci vyhrajú. Ale to necháte už na nich. Vašou úlohou je zastaviť spor, nie podryť otcove NIE.

Je veľmi dôležité „dotiahnuť“ partnerove NIE a rešpektovať ho. Ak partner potrebuje odísť od dieťaťa, nechajte ho a ostaňte s dieťaťom vy ako láskyplná podpora. Buďte ten, kto rozumie jeho sklamaniu. Nie je dôležité jeho potrebu uspokojiť, dokonca by som povedala, že je dôležité nechať ju neuspokojenú. Prečo? Aby sa dieťa naučilo zvládať takého situácie. Aby vedelo prežiť svoje sklamanie len ako emóciu, ktorá ním prejde a nenechá to v ňom krivdu alebo pocit nespokojnosti. Veď v živote ho čaká toľko situácií, kedy to bude potrebovať. Svojou prítomnosťou mu pomôžete prestať si spájať to, že keď mu niekto neuspokojí jeho potrebu, tak ho nemá rád. A to mu ušetrí veľa nepríjemných pocitov neskôr.

A potom, keď už budete všetci pokojní a keď partner bude chcieť, porozprávajte sa, ako takéto situácie nevytvárať. A ako vytvárať láskyplné prostredie pre vaše deti.

Viem, nie je jednoduché pustiť svoje strachy a predstavy o tom, aké by vaše deti a partner mali byť, ale DÁ SA TO. Chce to len trochu spoznať samého seba a naučiť sa pracovať so svojimi emóciami.

Ak neviete ako na to, objednajte sa na emočný koučing alebo príďte na workshop o tom, ako zvládať emócie svojich detí s láskou. Bude v Monsters Cafe and Bar v Bratislave Petržalke 12.9. 2018 o 18-tej.

Teším sa na vás,

Janka Mladá

Publikované v Emocie, Rodičia a deti, Vzťahy | 2 komentáre

Vzťah je radosť alebo Ako spolu v láske zostarnúť – etikoterapeutický workshop 2.8.2018

Bolo raz jedno pokojné manželstvo, ktoré trvalo už 60 rokov. Manželia sa spolu hádali iba zriedka, o všetko sa delili a nemali medzi sebou žiadne tajomstvá. Okrem jedného. Manželka mala na kredenci položenú krabičku, do ktorej sa manžel nikdy nemohol pozrieť.

Na šesťdesiate výročie svadby manžel usúdil, že nastal čas pozrieť sa do tejto krabičky. Manželka súhlasila, a tak ju spolu otvorili. Boli v nej dva háčkované obrúsky a 25000 dolárov.

„Keď sme sa vzali, mama mi povedala, že vždy, keď ma rozčúliš, alebo povieš čo urobíš niečo, čo sa mi nebude páčiť, mám uháčkovať obrúsok a potom sa s tebou o tom porozprávať.“

Manžel dojatý k slzám si pomyslel: Za šesťdesiat rokov spoločného života iba dva obrúsky? To je úžasné. Za celý tento čas som ju iba dvakrát rozčúlil? Mal zo seba skvelý pocit. „Dobre, to vysvetľuje tie dva obrúsky, ale čo tie peniaze?“, spýtal sa manželky.

Pokračovať v čítaní

Publikované v PODUJATIA, Vzťahy | Vložiť komentár

Nemali by sme druhým ubližovať, ale keď sa tak stane, postavme sa k tomu zodpovedne.

Bolo by krásne, keby sme dokázali žiť tak, že si navzájom (vedome, či nevedome) neubližujeme. Ale realita je taká, že si ubližujeme (a áno, ubližujeme aj vtedy, keď nechceme ublížiť, ale dostaneme spätnú väzbu, že sme ublížili). Našťastie si väčšina z nás dokáže uvedomiť svoje ublíženie a chce sa za neho ospravedlniť.

Ako to urobiť, aby ste sa znova k sebe priblížili?

Najčastejšie sa o to snažíme cez slovíčko PREPÁČ, menej často slovíčko OSPRAVEDLŇUJEM SA.

Ktoré z nich nás vráti do stavu pred ublížením?

Čítajte viac »

Najskôr sa pozrime na slovo PREPÁČ.

Možno ste zažili zvláštny pocit nespokojnosti, keď ste toto slovo vyslovili a neprišlo prepáčenie. Alebo keď ste sa vy cítili ublížení a slovíčko Prepáč sa vám zdalo veľmi málo na to, aby ste mohli zabudnúť na to, čo sa stalo.

Niektorí ľudia používajú toto slovo ako akýsi odpustok v zmysle môžem si robiť čo chcem, keď potom poviem Prepáč, všetko sa hneď vymaže. Tí na druhej strane ale chcú niečo úplne iné: Ja nechcem počúvať tvoje prepáč, ja chcem, aby si nerobil/a to, čo mi ubližuje.

Je úplne jasné, že toto slovo vás nevráti do spojenia, nechá medzi vami niečo nevyčistené. Prečo?

Pretože slovom Prepáč sa snažíte toho druhého riadiť. Hovoríte mu, čo má urobiť. Je vám jedno, ako sa cíti, má vám skrátka prepáčiť. Hneď. A ak sa tak náhodou nestane, tak sa nahneváte ešte aj vy:

Čo má toto byť? Veď ja som ti povedal prepáč, tak čo sa ešte hneváš?

Ten druhý sa však väčšinou uzavrie do seba. Nikto predsa nechce, aby mu druhí rozkazovali, čo má robiť, nieto ešte v takej individuálnej veci, ako je prepáčenie. Ak vám aj dá odpoveď, že Dobre, je to často z dôvodu, že chce mať pokoj, ale vo vnútri vám to ešte neodpustil. Výsledok? Dvaja nespokojní. Jeden preto, lebo mu nebolo prepáčené, druhý preto, lebo mu to bolo dané ako rozkaz.

Čo sa však stane, keď použijete slovo je OSPRAVEDLŇUJEM SA?

Keď hovoríte Ospravedlňujem sa,  hovoríte o sebe. O tom, že vy viete, že ste niečo nezvládli a že za to preberáte ZODPOVEDNOSŤ. Netlačíte na toho druhého, že vám musí hneď odpustiť, nechávate to na je zvážení, či a kedy to urobí. Žiadny nátlak, ten druhý cíti, že sa sám môže rozhodnúť. Toto slovo v sebe nemá netrpezlivosť a nátlak, ktoré v sebe nesie slovo Prepáč.

Cítite ten rozdiel?

Slovom Prepáč druhým hovoríte, čo majú urobiť. Slovom Ospravedlňujem sa preberáte zodpovednosť za svoje činy a druhým nechávate priestor a čas na to, aby sa sami rozhodli, čo s tým urobia.

Určite sa oplatí zaradiť slovo OSPRAVEDLŇUJEM SA do svojho slovníka.

Ak už používate jedno, či druhé slovo, myslite na to, že obe by mali znamenať, že vás mrzí, že ste ublížili a budete sa snažiť neurobiť to znova. Nemala by to byť iba nejaké slovo, ktoré spôsobí zabudnutie toho, čo sa stalo a vy si môžete o hodinu pokojne zopakovať. Je vaša zodpovednosť správať sa tak, aby ste druhým neubližovali. Tak ju plne prevezmite do svojich rúk. Nedarí sa vám s tým? Objednajte sa na emočný koučing. Zistíme, čo vám bráni ospravedlniť sa a prevziať zodpovednosť za svoje činy.

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako sa myšlienka stane realitou

 „Mala som pravdu, hovorila som, že ma neprijali a teraz mi to potvrdili.“

Eva pred necelým rokom nastúpila do novej práce, kde sa cítila stále akosi mimo. Mala pocit, že ju tí starí kolegovia neprijali medzi seba. A pred pár dňami už bol z pocitu jednoznačný záver potvrdený slovami jednej kolegyne: My sa ti nevyhýbame, ale si nejaká čudná, akoby si pohŕdala témami, o ktorých sa my bavíme.

Ako to začalo? Párkrát išli na obed a jej sa nespýtali, či ide. Raz sa rozprávali v kuchynke a keď prišla ona, stíchli. Na niekoho sa usmiala a on jej úsmev neopätoval. V jej hlave sa začali rojiť myšlienky Nechcú, aby som išla s nimi. Ohovárali ma. Nezapadám medzi nich. Nemajú ma radi.

Eva týmto myšlienkam uverila. Bodaj by nie, keď boli podfarbené nepríjemnými pocitmi. Nevedela, že tie pocity sú spojené so strachom z odmietnutia, či s jej pocitmi menejcennosti. Nevedela, že ak bude tieto myšlienky a pocity v sebe podporovať, môže to mať vplyv na jej správanie voči kolegom v práci.

Začala byť nervóznejšia už ráno, keď sa chystala do práce. V práci sa stávala uzavretejšia a menej sa usmievala. Podvedome sa začala kolegom vyhýbať a prestala sa zapájať do rozhovorov. Dokonca sa prichytila pri tom, že odišla z miestnosti, keď sa v jej blízkosti začal odvíjať nejaký rozhovor.

A jedného dňa sa dostala do priamej konfrontácie s kolegyňou. Šéf ich dve spojil v rámci jedného projektu. Eve sa zdalo, že kolegyňa z toho nebola nadšená. To už Eva začala pracovať na sebe a svojom sebavedomí. Už vedela, že myšlienkam netreba vždy veriť, že sa treba pozrieť na fakty a namiesto domýšľania sa spýtať. Spýtala sa:

Ty asi nie si rada, že máš robiť so mnou, že?

No, nebola to najšťastnejšie položená otázka – bola tak trochu podsúvacia. Kolegyňa sa pokúsila o slabú obranu: Ale nie, prečo si to myslíš? A tak Eva povedala o svojich pocitoch. Výsledok? Ako som už písala: My sa ti nevyhýbame, ale si nejaká čudná, akoby si pohŕdala témami, o ktorých sa my bavíme.

Takže záver: Všetko sa začína myšlienkou.

Čítajte viac »
Takou tou hodnotiacou, kedy zhodnotíte niekoho konanie a vztiahnete si ho na seba. Cítite sa z toho nepríjemne. Stane sa to raz, dvakrát, trikrát. Už to nie je len myšlienka, už to začína byť PRESVEDČENIE. Toto presvedčenie začne podvedome ovplyvňovať vaše SPRÁVANIE. Začnete sa podvedome správať tak, ako si myslíte, že sa správajú tí druhí. A oni si to tiež všimnú. A tiež vás nejako zhodnotia a vztiahnu si vaše správanie na seba. A jedného dňa príde situácia, kedy sa budete dožadovať vyjasnenia. Ako to je? Že je to tak, ako si to myslím? A vy máte dôkaz. Od začiatku ste to vraveli.

VAŠE PRESVEDČENIE SA STALO REALITOU.

Myšlienka – pocit – presvedčenie – zmena správania – realita. Takto sa to deje. Takto sa z myšlienky stane realita.

Ako dosiahnuť, aby sa to nestalo? Môžete začať už pri myšlienkach.

1. NEVERTE SVOJIM MYŠLIENKAM.

Keď príde prvá hodnotiaco-posudzovacia myšlienka v zmysle ONI proti MNE, neverte jej. Pozrite sa na FAKTY. Rozprávali sa a keď som prišla, ostali ticho. To je jediný fakt, ktorý o situácii mám. Myslím si, že ma ohovárali? Mohli sa baviť o x ďalších témach, ktoré sú možno aj zaujímavejšie ako ja.

Keď šéf oznámil Eve a jej kolegyni, že spolu budú robiť na projekte a Eva mala pocit, že sa to kolegyni nepáči, jediným FAKTOM tu bolo, že povedala Dobre a neskákala od radosti. Eva z toho nemohla vedieť o tom, čo si kolegyňa myslí. Na sto percent vedela iba o svojich pocitoch a myšlienkach a tie naozaj majú často s realitou pramálo spoločné.

2. Ak sa vám zdá, že OSTAŤ IBA PRI FAKTOCH, je málo, nasaďte si OKULIARE SÚCITU.

Spýtajte sa sami seba: Keby som ja náhle ukončila debatu s kolegyňou, keď príde druhá kolegyňa, aký by som na to mohla mať dôvod? Napríklad ten, že sme sa bavili o veľmi osobnej téme, o ktorej tá, čo vošla, nemá ani poňatia. Alebo že by som si myslela, že vošiel šéf a my sme už dávno mali byť pri svojich počítačoch.

Eva by si mohla položiť otázku: Keby som ja nekričala od radosti, že robím na projekte s kolegyňou, aký by som na to mohla mať dôvod?

Asi by som zrovna nebola nadšená, že mám pracovať na nejakom projekte, asi by mi nešlo o kolegyňu. Alebo by som sa nechcela nejako veľmi prejavovať pred šéfom. Alebo že to takto nezvyknem?

3. Ak vám ani okuliare súcitu nepomôžu cítiť sa lepšie, DAJTE DO VÁŠHO VZŤAHU TO, ČO VÁM TAM PRÁVE CHÝBA.

Ak máte pocit, že vás neradi vidia, prejavte RADOSŤ, že ich vidíte, vy. Chýba vám tam ústretovosť, buďte ústretoví vy. Usmejte sa, pozdravte, načnite nejakú tému. Opýtajte sa, ako sa majú, čo riešia, ale nepodsúvajte im nič, čo ste si mysleli.

Eve chýbalo nejaké vyjadrenie sa k téme, mohla s ním preto prísť ona: Nikdy som s tebou tak úzko nepracovala, som rada, že nás šéf takto spojil.

4. Ak urobíte tieto tri kroky, a napriek tomu budú FAKTY STÁLE ROVNAKÉ, SPÝTAJTE SA.

Pýtať sa môžete priamo bez podsúvania, výčitiek a hodnotenia. Hovorte o sebe, ako sa vy cítite. Nehodnoťte  druhých, môžete zhodnotiť maximálne ich konkrétne správanie – to znamená, že sa treba pýtať čo najbezprostrednejšie po tom, čo sa niečo stalo, aby vedeli, o čom hovoríte.

Keď som vošla, prestali ste sa rozprávať. Bavili ste sa o mne?

Cítim sa, akoby som medzi vás nevedela zapadnúť. Vnímate ma tak?

Môže prísť aj odpoveď ÁNO, je to tak, ako si myslíš. Ak takáto odpoveď príde po nejakom dlhšom čase od vašej prvej myšlienke podfarbenej pocitom, tak už ste sa zamotali do presvedčenia a zmeny správania.

Ak prišla po prvých pár myšlienkach a pocitoch, tak je možné, že z nejakého dôvodu, je to tak, ako si myslíte. Nie všetkým musíte byť po chuti, nie všetci vás musia mať radi. A je to tak v poriadku. Neznamená to ani, že im to musíte vracať a máte ich aj vy nemať radi. A ani sa nemusíte snažiť im zapáčiť. Môžete s nimi normálne existovať, keď sú to iba vaši kolegovia a vôbec vás to nemusí iritovať.

A možno, ak sa dozviete dôvod, prečo je to tak, ako ste si mysleli, môžete to zmeniť a urobiť niečo, aby ste viac zapadli. Na výčitke je vždy kúsok pravdy, ktorú ste schopní vidieť, keď ste k sebe úprimní…

Ak ste sa už zamotali do niečoho, z čoho sa neviete vymotať, môžem vám požičať nadhľad a iný pohľad, aby ste spoznali svoj príbeh. Až keď ho budete poznať, budete ho môcť aj zmeniť. Rada vám s tým pomôžem.

S láskou a úctou,

Janka Mladá

 

 

Publikované v Emocie, Vzťahy | Vložiť komentár