Hnev má miesto v našich životoch


Dostala som otázku, či verím tomu, že obrana, hnev a agresia vôbec nemá mať miesto v živote človeka.
Otázka bola položená z priestoru, že som niekde mimo normu, ale to nevadí. Odpovedám na ňu, pretože súvisí s mojím názorom na svet a na vzťahy. Súvisí s mojim postojom k životu.

Začnem hnevom, ale obrana a agresia s ním úzko súvisia.

Hnev je jedna zo základných ľudských emócií. A asi aj najčastejších v dnešnom svete. Bez nej by sme asi neboli ľuďmi. Písala som o ňom už viackrát – v článkoch Staráte sa o svoju psychickú imunitu? Čo vás dnes naštvalo? Dotknú sa vás slová druhých?, preto iba k hnevu ako takému napíšem teraz iba v skratke:

Hnev prichádza na scénu, keď strácame kontrolu nad ľuďmi, či situáciami.

Čítajte viac »
Keď sa druhí správajú ináč, než by sme si želali a keď sa nám dejú veci, ktoré nechceme. Hnevom vyjadrujeme našu nespokojnosť a nedôveru. Cez hnev sa snažíme presadiť svoj názor na to, ako by podľa nás mali veci a ľudia fungovať. Hnev nás od druhých oddeľuje a je toxický aj pre naše zdravie. V podstate je za tým všetkým snaha mať  svet krajší, ale bohužiaľ nám ide iba o ten náš svet. Môj svet bude krásny, keď v ňom budú iba tí, čo majú také názory ako ja, keď v ňom budú iba takí, ktorí mi nebudú oponovať a ktorí budú plniť moje požiadavky. Ale bude krajší aj svet tých druhých? Asi veľmi nie.

Takže z tohto pohľadu by HNEV NEMAL MAŤ miesto v našom živote. Pretože by sme mali dať ľuďom slobodu v tom, čo konajú a ako konajú a nemal by od toho závisieť náš stav. Nemal by existovať žiadny dôvod na to, aby sme sa od ľudí  vyžadovali alebo na nich tlačili, aby sa správali podľa našich predstáv a aby sa veci diali tak ako chceme. NEMAL BY. V IDEÁLNOM SVETE.  Ale my taký život nevieme žiť. Nedokážeme sa nahnevať.

A preto si myslím, že HNEV MÁ SVOJE MIESTO v našich životoch. Sme ľudia a dostali sme do vienka celú škálu emócií. A nemyslím si, že len tak zbytočne. Každá emócia má pre nás nejaký význam a svoje miesto, len nás nesmie paralyzovať.  Ak nás paralyzuje, znamená to, že sa buď nevieme pohnúť ďalej a alebo že sa pohneme ďalej, ale cestou ublíženia.

Aké miesto má teda hnev v našom živote? Samozrejme ZA PREDPOKLADU, ŽE SA NÍM NENECHÁME PARALYZOVAŤ?

  1. Cez hnev si dokážeme predstaviť, v akom krásnom svete by sme vedeli žiť.

Keď sa hneváme a cez hnev vyjadrujeme našu nespokojnosť. A ak si nenecháme hnevom zatemniť mozog a teda aj pohľad, tak si dokážeme predstaviť aj taký svet, ktorý by sa nám páčil. Svet, v ktorom si ľudia vyhovejú, v ktorom sa správajú tak, aby ulahodili tomu druhému.

Problém je však ten, že mnohí si myslia, že ten lepší svet môžu dosiahnuť tak, že sa musia zmeniť tí druhí. Ak uviaznete tu, tak sa toho svojho pekného sveta nedožijete. Pretože budete žiť uviaznutí vo svojom hneve a odpore s druhými a aj so životom. Ak však pochopíte, že ten krajší svet dosiahnete zmenou seba, máte vyhrané a je veľká šanca, že si ten svoj krásny svet vytvoríte. A to priamo súvisí s ďalším bodom.

  1. Hnev nám slúži ako nástroj sebapoznania – zrkadlenie

To, že sa nahnevám, môžem použiť na to, aby som zistila, čo je za tým. Samozrejme, že je za tým to, že niekto sa správa ináč, než by sa podľa mňa mal. Ale kde je napísané, že ľudia sa majú správať podľa mňa? Možno v práci, kde som šéf a kde sú jasné pravidlá a hierarchie, ale to tu teraz neriešim. Môj syn, môj partner, moja sestra, mama, kamoška, kolega, kolegyňa, sused … nikto sa nemusí správať tak, ako ja chcem. A ak ma to vytáča, môžem sa na vec pozrieť pomocou modelu zrkadlenia.

  1. Ak sa na niekoho za niečo hnevám, tak mu tým vlastne vyčítam, že sa podľa mňa správa nevhodne. Preto si položte otázku v opačnom garde: Nesprávam sa nevhodne ja voči nemu? Pravdepodobne (ak budete ešte zaslepení hnevom) si odpoviete, že NIE. Nevadí, položte si teda ďalšiu otázku:
  2. Kde a kedy sa správam nevhodne  sám voči sebe? Tu si myslím, že nájdete prípady, kedy sa k sebe správate nevhodne – kedy si ničíte zdravie, vzťahy. Minimálne už len tým, že ste sa práve nechali nahnevať. Ale ak sa nenachádzate ani tu, tak sa zamyslite nad touto možnosťou:
  3. Nie je náhodou vaša schopnosť byť sám sebou a nerobiť veci len preto, aby ste sa zapáčili druhým, vo vás veľmi hlboko potlačená? Nie je váš život o tom, že sa snažíte druhým vyhovieť za každú cenu? To, čo si sami museli odoprieť, to, čo ste museli pochovať do svojho najhlbšieho tieňa, to vám prichádza cez vaše vzťahy.
  1. Hnev nám pomáha vytvárať súcit a porozumenie.

Keď sa nenecháme hnevom paralyzovať, dokážeme sa pozrieť aj inými očami na to, prečo ľudia konajú tak ako konajú. Cez otázku: Keby som sa ja zachoval/a tak ako on/a, prečo by som to urobil? Je mi jasné, že vás okamžite napadne, že JA by som to tak NIKDY neurobil/a. Ale uvoľnite sa, hlboký nádych a výdych a spýtajte sa znova. Pretože nemám čas, pretože som nevedela všetky okolnosti,Pretože som mala zlú náladu, Pretože som v tom čase riešila iný problém… Ak už by vás nič nenapadlo, tak existuje jeden dôvod – pretože som INÝ/Á ako on/a.

  1. Hnev nás učí prijať veci také, aké sú.

Ak vás nahnevala udalosť, okolnosť (hoci aj tam je stále prítomný nejaký človiečik), ak sa veci dejú ináč než si predstavujete, v prvom rade to PRIJMITE. Možno ešte nedozrel čas, aby sa veci diali ináč, možno to potrebujete takto a možno vás to má niečo naučiť. A potom sa zamyslite na tým, ČO S TÝM MÔŽETE UROBIŤ.  VY a TERAZ.  Ak niečo nájdete, urobte to. Ak nie, tak platí si nechajte čas, aby ste na niečo prišli, ale nerobte nič, k čomu vás doženie hnev.

Možno jediné, čo môžete urobiť,  je popracovať na tom, aby ste hnev spracovali tak, aby nemal nad vami moc a na práci na sebe. Aby ste vedeli prijímať ľudí takých akí sú a aby ste ich mohli mať radi, aj keď sa budú správať inač, než si vy predstavujete. A ak sa aj nahneváte, tak váš hnev iba mierne rozčerí hladinu vášho života a pevnosť vašich vzťahov.

Ak chcete vedieť, ako to dosiahnuť, prečítajte si tento článoček.

Stojí za to, nenechať sa unášať hnevom, pretože všetci sa najlepšie cítime, keď sme s druhými v spojení a porozumení. Hnev nás odpája. Pravdepodobne sa nikdy nedostaneme do stavu, keď budeme mať všetko vyriešené a nič sa nás nedotkne. A ani to nie je cieľom. Cieľom je naučiť sa zvládať tieto situácie tak, aby sme ostali s druhými a sami so sebou v spojení.

A o tom, či si myslím, že obrana a agresia by nemali mať miesto v našom živote, napíšem v ďalších článkoch. Ale odpoveď ako taká je jasná: Nemali by mať. Ale majú. A aby nás neprevalcovali a nezničili, tiež je dôležité, naučiť sa s nimi pracovať.

Tento obsah bol zaradený v Emocie, Koučing, Osobný rozvoj. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár