Keď je za výčitkou aj kus pravdy

Hans / <a href="http://pixabay.com/p-227972/">Pixabay</a>

Vždy, keď si myslím, že už som takmer dokonalá, dakto ma vyvedie z omylu. Väčšinou je to môj syn Samo. Presne ako dnes ráno. Prišiel do kuchyne a začal riešiť papiere na stole. Nemá si kam položiť mobil a vôbec, všade je neporiadok. Mierne ma to pobúrilo a hneď ako som si svoje papiere odpratala, ukázala som mu na tom stole zopár jeho vecí, ktoré by tam nemuseli byť. Na čo on reagoval výčitkou, že ja nemám právo mu nič hovoriť, pretože to sama nedodržiavam.

Čítajte viac »

Teraz keď to píšem, viem, že tá jeho veta ma mala zastaviť. Prečo? Pretože ak mi niekto povie, že nedodržiavam to, čo hlásam, niekde robím chybu. Mňa vtedy tá veta naštartovala a pekne som naladila na jeho hnevlivú strunu a o chvíľu sme už na sebe pekne vykrikovali a pretekali sa, kto dá tomu druhému viac dôkazov o jeho nedodržiavaní poriadku.

Hádku som skončila ja. Tým, že som odišla z kuchyne a zatvorila som sa do izby. Čo nie je ani ukážkové, ani konštruktívne a už vôbec nie hodné kouča (nebojte sa, viem, že som konala najlepšie ako som v tom čase vedela).

Nebudem teraz rozoberať Sama. Má osemnásť a puberta sa sem tam ešte prihlási o slovo. A navyše je to živel Drevo a Drievka majú najväčší problém s hnevom. Je to ich základná emócia a on naozaj na veľa vecí reaguje práve hnevom. A Drievko som aj ja. Ale ja už som veľká. A pracujem na sebe už niekoľko rokov. A navyše viem, že zmeniť môžem iba seba, nie druhého človeka. Takže sa idem zamyslieť na sebou.

Po prvé: Je na tom, čo mi druhí vyčítajú, niečo pravdy? Určite nie.  

Myslím si o sebe, že som poriadna. Takúto nálepku som si dala a nehodlám ju len tak spochybniť. Ani mojou vlastnou krvou. Samove reči ma teda naozaj nahnevali. Keď sa rozhliadam okolo seba …. papiere na stole, knihy na nočnom stolíku, veci na posteli… hm, niekto by to mohol zhodnotiť, že som neporiadna. Ja to ale za neporiadok nepovažujem, pretože sa v tom vyznám. Takže to, ako mám uložené svoje veci a jeden papier na stole, mi nevadí. Ak to vadí Samovi, je to jeho problém.

Po druhé: Prečo ma teda naštvú slová, na ktorých nie je ani kúsok pravdy?

Práve preto, že za nimi kus pravdy asi bude. Keby to bol iba Samov problém, tak ma  jeho slová nenaštvú. Nič by so mnou neurobili. Mňa ale nahnevali. Musím preto hľadať ďalej.

Chce to ale odvahu. Nazrieť do svojho vnútra a poriadne otvoriť oči. Neklamať si. Nesnažiť sa vyzerať lepšie. A bingo. Je to tam. Chaos, ktorý sa mi nechce vytiahnuť na svetlo sveta. Neporiadok, ktorý sa mi ťažko priznáva. Ale prvý krok je za mnou. Uznávam, že chaos a neporiadok je. A je môj. Už ho len vytiahnuť na svetlo a niečo s ním urobiť. Napríklad urobiť si v chaose jasno a neporiadok pretransformovať na poriadok. A začať môžem práve tými papiermi na stole a knihami na nočnom stolíku. To, ako vyzerá svet okolo mňa, celkom úzko súvisí so svetom v mojom vnútri.

Takže idem na to. Samovi môžem opäť poďakovať, že je moje zrkadlo a že mi dáva takú bezprostrednú spätnú väzbu.

A čo vám zrkadlia vaše deti? Aké výčitky vám sem tam šplechnú do očí?  

Tento obsah bol zaradený v Osobný rozvoj, Rodičia a deti, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár