Niečo o skákaní do reči a dopriatí

Partneri, ktorí si skáču do reči a vstupujú jeden druhému do rozhovorov s deťmi, nie sú v rodinách ojedinelým zjavom. A takisto nie je ojedinelým zjavom, že takýto vpád do komunikácie nedopadne dobre a skončí sa konfliktom.

Ako na to reagovať, ak ste v koži tých, ktorí zrazu musia prestať hovoriť, aby sa to skončilo ináč ako hádkou, či pocitom krivdy?

Ako reagovať ináč, než len sa dožadovať svojho práva dohovoriť: Neskáč mi do reči, Nechaj ma dohovoriť alebo tak nejak podobne, či s hnevom a pocitom krivdy odpochodovať preč a kúsať si do jazyka s pocitom, že ja som ten, čo vždy ustúpi?

Otecko zo včerajšieho workshopu, ktorý takéto situácie zažíva so svojou manželkou a synom, reaguje tým druhým spôsobom. Odíde, prenechá priestor žene a hnevá sa sám na seba za to, že ustupuje a za to, že synovi takto ukazuje, že si NEDOKÁŽE PRESADIŤ SVOJE. A nakoniec sa navyše so ženou aj tak pohádajú, pretože chce, aby mu ona nezasahovala do rozhovorov so synom, čo mu ona bohužiaľ nevie naplniť.

On sám cíti, že toto nie je ideálne riešenie, ale neverí, že existuje iné.

EXISTUJE. Je založené na DOPRIATÍ, ktoré je LIEKOM na SEBECTVO.

Pýtate sa, kto je tu sebecký? Obaja. On chce, aby ona prestala a ona chce, aby jej ona za to nenadával. Ale keď budú obaja trvať na svojom, nikdy to neskončí dobre. DOPRIATIE ZNAMENÁ, ŽE JEDEN PRESTANE TRVAŤ NA SVOJOM A DOPRAJE DRUHÉMU MAŤ TO PO JEHO.

Ktorý jeden? No ten, ktorý o tejto možnosti vie. A možno tak pôjde príkladom tomu druhému.

V praxi by teda tento otecko doprial manželke jej spôsob komunikácie a keď by skočila do ich rozhovoru so synom, proste by ostal ticho a nechal by mamu dohovoriť bez toho, že by sa na ňu hneval.

Ako by dosiahol to, že by sa na ňu za to nehneval?

Nasadil by si OKULIARE SÚCITU, aby zistil, prečo ona nedokáže počkať a musí okamžite zasahovať do ich rozhovoru: Keby som ja niekomu skákal do rozhovoru, aký by som mal na to dôvod?

Otecko priznal, že aj on niekedy skočí do rozhovoru a robí to vtedy, keď má pocit, že ten rozhovor sa uberá nejakým nesprávnym smerom, alebo že ubližuje. Je možné, že jeho manželka má rovnaký dôvod. A keďže je to pádny dôvod na skočenie do rozhovoru pre neho, môže to brať ako pádny dôvod na skočenie do rozhovoru aj pre ňu. Nemá dôvod sa na ňu hnevať, veď je taká istá ako on.

No ale čo s tým, že ukazuje synovi, že USTUPUJE a NEDOKÁŽE SI PRESADIŤ SVOJE?

Ja myslím, že vo vzťahoch existuje niečo, čo je oveľa viac, než len DOKÁZAŤ SI PRESADIŤ svoje.

Práve cez DOPRIATIE, kedy otec pokojne vypočuje, čo chce povedať manželka, ukáže synovi:

že má k jeho MAME REŠPEKT. 

že sa dá zachovať pokoj aj vtedy, keď niekto urobí niečo nerešpektujúce

že ZVLÁDA EMÓCIE JEHO MAMY a nerobí z nich drámu.

že sa dá nezdôrazňovať a nerozpitvávať iné (podľa nich nevhodné) správanie druhých ľudí.

že druhých netreba iba kritizovať a vyčítať im.

Toto je to, čo syn potrebuje vidieť a zažívať. Že jeho RODIČIA vedia spolu KOMUNIKOVAŤ S REŠPEKTOM, bez výčitiek a kritiky.

Pretože čo sa učí  ich syn, keď mama skočí do ich rozhovoru s otcom a otec jej vynadá, alebo s hromžením a krútením s hlavou odíde, prípade mamu skritizuje pred synom a pohádajú sa neskôr?

Učí sa, že kritika a výčitky sú bežný spôsob vyjadrovania vo vzťahu k tým, ktorých máme radi. Naučí sa aj to, že keď majú dvaja ľudia odlišné názory, vždy jeden z nich môže toho druhého za jeho názory a spôsoby konania ohodnotiť ako zlého (alebo aj obaja).

Otec má ešte aj možnosť naučiť syna, ako má vyjadriť bez nátlaku to, čo od manželky potrebuje.

Ako? Tak, že v pokoji a bez hnevu požiada svoju ženu o to, že by bol veľmi rád, keby nabudúce počkala, kým sa od dorozpráva so synom.

Všimnite si, v tej žiadosti nie je žiadny zápor. Bežne by sme to povedali asi takto: bol by som rád, keby si mi neskákala do reči, ale to nevyjadruje to, čo chceme.

A túto prosbu povie s takým vnútorným nastavením, že ak to ona nabudúce neurobí, on sa opäť zachová rovnako – dopraje a znovu požiada. On ostane rešpektujúci aj vtedy, keď to ona z nejakého dôvodu nedokáže.

Samozrejme, že by bolo fajn, keby mu manželka nezasahovala do rozhovorov. Ale zrejme sa od svojich rodičov naučila, že sa to takto robí. A nevie ináč, pretože to už takto robí dlhé roky.

A ešte jedna vec – slovíčko USTÚPIŤ. Otecko si hovorí, že stále ustupuje.

Navrhujem mu toto slovo nahradiť iným. Takým, ktoré mu nedáva pocit OBETE.

ČO takto VYSTÚPIŤ nad konflikt a pozrieť sa na neho z nadhľadu? Alebo už spomínané DOPRIATIE?

Neustupujem, ja len doprajem svojej žene, aby okamžite zasiahla, keď má pocit, že to potrebuje. Ona to nevie ináč a ja to nemusím rozpitvávať. Čo ak som naozaj mal už prestať s hovorením toho, čo som práve hovoril? Čo ak sa jej vlastne mám poďakovať?
A potom uvidíte, čo sa začne diať s vašou manželkou ♥

Tento obsah bol zaradený v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Jedna reakcia na Niečo o skákaní do reči a dopriatí

  1. Marian povedal:

    Páči sa mi zmena slova Ustúpiť na Dopriať. Úplne to zmení atmosféru celej situácie :-).

Pridaj komentár