Poznanie

Etikoterapiou ako sebapoznávacou metódou liečime seba cez svoje VZŤAHY  – K SEBE, K DRUHÝM A K TOMU, ČO NÁS PRESAHUJE. Z rozhovorov s ľuďmi, s klientmi mi vychádza, že najviac pochybností máme v tom treťom vzťahu – k tomu, čo nás presahuje.

Ja som to tiež tak mala. Keď sa ma niekto spýtal na môj vzťah k Bohu, všelijako som to motala. Samozrejme, že tak ako všetky vzťahy, aj tento sa vyvíjal, ale nedávno mi prišlo POCHOPENIE cez tento nádherný fiktívny príbeh. Najskôr som sa s ním stretla na facebooku a neskôr som ho našla aj v jednej knihe od  Wayn W. Dyerana. Autora tohto príbehu sa mi nepodarilo vypátrať, ale snáď sa aj vám tento príbeh bude páčiť a možno vám tiež objasní niečo o sebe. Nech sa páči, s radosťou ho s vami zdieľam:

V brušku tehotnej ženy sa zhovárajú dve bábätká:

– Veríš v život po pôrode?

– Samozrejme, že áno. Musí byť niečo po narodení. Možno sme tu práve preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.

– Nezmysel. Po narodení neexistuje nič. Ako by taký život vôbec mohol vyzerať?

– Neviem. Možno  tam bude viac svetla. Možno tam budeme môcť kráčať po svojich nohách a jesť svojimi ústami. A možno budeme mať aj iné zmysly, o ktorých teraz netušíme.

– To je absurdné. Je nemožné kráčať po vlastných nohách. A jesť ústami? Smiešne. Pupočná šnúra nám dáva všetko, čo potrebujeme. A je príliš krátka. Logicky je teda život po pôrode vylúčený.

– Dobre, ja si ale aj tak myslím, že niečo existuje a asi to bude vyzerať ináč, ako to je tu. Možno nebudeme pupočnú vôbec potrebovať.

– Nezmysel. Ak by tam aj bol život, prečo sa odtiaľ nikto nevrátil? Pôrod je koniec života a potom už nie je nič okrem tmy, ticha a zabudnutia.

– Hmmm, ja neviem. Ale určite stretneme mamu a ona sa o nás bude starať.

– Mamu? Ty naozaj veríš v mamu? To je smiešne. Ak mama existuje, tak kde je teraz?

– Je všade okolo nás. Sme ňou obklopení. Sme ona. To vďaka nej žijeme. Bez nej by tento svet nemohol existovať.

– Ja ju nevidím. Takže je logické, že neexistuje.

Nevidíš ju, ale keď si ticho a naozaj počúvaš, môžeš cítiť jej prítomnosť a počuť jej láskyplný hlas. Keď sa sústredíš, môžeš cítiť jej pohladenie a jej ochranné ruky.

Koniec fiktívnemu príbehu. Vďaka nemu VIEM, že NAOZAJ VERÍM.

V niečo, čo ma obklopuje, vďaka čomu som tu a vďaka čomu to tu všetko existuje. Niečo, čo nás presahuje. Niečo, čo je na jednej strane viac ako my, ale na druhej strane som to aj my všetci.

Dávam si zámer byť každý deň aspoň chvíľu tak ticho, aby som to, čo ma obklopuje a vypĺňa, cítila každou svojou bunkou. Tak, ako som to cítila pri čítaní a písaní tohto bábätkovského rozhovoru.

A ďakujem za to, že sa mi niekedy podarí cítiť sa takto zimomriavkovo….

Tento obsah bol zaradený v Vďačnosť, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár