Poznanie

bmphotography / <a href="http://pixabay.com/p-687314/">Pixabay</a>

V brušku tehotnej ženy sa zhovárajú dve bábätká:

– Veríš v život po pôrode?

– Prečo? Samozrejme, že áno. Musí byť niečo po narodení. Možno sme tu práve preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.

– Nezmysel. Po narodení neexistuje nič. Ako by taký život vôbec mohol vyzerať?

– Neviem. Možno  tam bude viac svetla. Možno tam budeme môcť kráčať po svojich nohách a jesť svojimi ústami. A možno budeme mať aj iné zmysly, o ktorých teraz netušíme.

– To je absurdné. Je nemožné kráčať po vlastných nohách. A jesť ústami? Smiešne. Pupočná šnúra nám dáva všetko, čo potrebujeme. A je príliš krátka. Logicky je teda život po pôrode vylúčený.

– Dobre, ja si ale aj tak myslím, že niečo existuje a asi to bude vyzerať ináč, ako to je tu. Možno nebudeme pupočnú vôbec potrebovať.

– Nezmysel. Ak by tam aj bol život, prečo sa odtiaľ nikto nevrátil? Pôrod je koniec života a potom už nie je nič okrem tmy, ticha a zabudnutia.

– Dobre, ja neviem. Ale určite stretneme mamu a ona sa o nás bude starať.

– Mamu? Ty naozaj veríš v mamu? To je smiešne. Ak mama existuje, tak kde je teraz?

– Je všade okolo nás. Sme ňou obklopení. Sme ona. To vďaka nej žijeme. Bez nej by tento svet nemohol existovať.

– Ja ju nevidím. Takže je logické, že neexistuje.

– Nevidíš ju, ale keď si ticho a naozaj počúvaš, môžeš cítiť jej prítomnosť a počuť jej láskyplný hlas. Keď sa sústredíš, môžeš cítiť jej pohladenie a jej ochranné ruky.

Na tento príbeh som narazila pred pár mesiacmi kdesi na facebooku. Už vtedy ma oslovil. Ale pred pár dňami som ho našla pri listovaní jednej knihy od Wayn W. Dyera a mala som z neho poriadne zimomriavky. Chcela som nájsť na internete autora tejto poviedky, ale nenašla som. Asi to nie je dôležité. Dôležité je, že mi vďaka nej došlo, že ja naozaj verím. V niečo, čo ma obklopuje, vďaka čomu som tu a vďaka čomu to tu všetko existuje. Niečo, čo nás presahuje. Niečo, čo je na jednej strane viac ako my, ale na druhej strane som to aj my všetci.

Ak máte pocit, že v slove mama malo byť veľké M alebo v slove niečo zase veľké N, nevadí. Myslím, že veľkosť písmen nie je podstatné. Podstatné je to, či v to veríte, alebo nie.

Dávam si zámer byť každý deň aspoň chvíľu tak ticho, aby som to, čo ma obklopuje a vypĺňa, cítila každou svojou bunkou. Tak, ako som to cítila pri čítaní a písaní tohto bábätkovského rozhovoru.

Tento obsah bol zaradený v Osobný rozvoj, Vďačnosť. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár