Trikrát a dosť

Nemo / <a href="http://pixabay.com/p-304586/">Pixabay</a>

Všetci poznáme ten stav, keď si naháňame vlastný chvost. Točíme sa dokola a ľutujeme sa. Pretože sme urobili niečo, čo sme nemali. Alebo sme neurobili niečo, čo sme mali. Alebo sme to ešte nemali urobiť. Alebo ten druhý mal urobiť niečo iné. Prípadne nám práve toto urobiť nemal, pretože je to nefér. Premýšľame dokola nad tým, čo malo byť ináč. Ocitáme sa v zajatí chýb, rýpeme sa v nich a rozprávame o nich.

Prečo to robíme?

Čítajte viac »

Je oveľa jednoduchšie hrabať sa v minulosti, než začať konať a niečo zmeniť. Zároveň keď sa o svojom nešťastí alebo krivde podelíme s ostatnými, máme pocit, že nás ľudia majú viac radi. Pritakajú nám, súhlasia s tým, že sme obete. Sme ľutovaní. Sme zaujímaví. A to je dobrá potrava pre naše ego.

Čo vŕtanie sa v minulosti robí s nami?

Keď nám myšlienky na krivdy a nespravodlivosť nedajú normálne žiť a niekedy dokonca ani spať, tak máme vážny problém. Na fyzickej úrovni sa dejú procesy, ktoré spôsobujú zápaly tepien a tým zvýšenú hladinu cholesterolu (pretože cholesterol je presne tá látka v našom tele, ktorá pláta zápalové zmeny na tepnách – cholesterol je následok, nie príčina).

Na duši však má toto hovenie si v sebaľútosti a role obete ešte horšie následky. Stávame sa závislí na uznaní druhých. Pretože práve tým, že im rozprávame o našom nešťastí, sa stávate pre nich zaujímavejší. Na druhej strane však platí priama úmera, že čím viac sa v tom rýpeme, či už vo svojej hlave alebo v rozhovoroch s druhými, tým viac sa nám do podvedomia ukladá vzorec, že za naše nešťastie môžu druhí. Nie my. Oni sú zodpovední. A to už je iba krôčik od toho, že náš stav je nemenný. Ja sa predsa nemôžem zmeniť, ja s tým nemôžem nič urobiť. A stagnácia nás ťahá dole. Do nečinnosti, apatie a neskôr vyhorenosti.

Počuli ste už o rituáli, ktorý majú v kmeni Navahov? Keď sa niekto potrebuje vyrozprávať zo svojho nešťastia a utrpenia, môže to urobiť. Postaví sa do jeho stredu kruhu vytvorenom členmi kmeňa a svoje krivdy, neprávosti a problémy tam môže povedať trikrát. A dosť. Pretože Navahovia vedia, že rozprávanie o bolesti bolesť iba prehlbuje a rozprávanie o krivde iba zvyšuje nenávisť. Ak by ste vstúpili do kruhu štvrtýkrát, všetci by sa k vám otočili chrbtom. Už by vás nepočúvali.

Viete si to predstaviť? Trikrát a dosť? Koľkokrát ste rozoberali svoje posledné nešťastie? Ja viem, že to svoje som rozoberala podstatne viac ako trikrát. A nešťastie druhých som si tiež vypočula veľakrát. S pocitom ľútosti voči nim.

Ak chcete pomôcť druhým v ich nešťastí, zastavte ich, keď budú x-tý raz pred vami hrať rolu obete. Nedovoľte im, aby sa ničili a nechali premôcť svojimi problémami. A takisto zastavte seba, keď sa vo svojom nešťastí budete točiť stále dokola. Nenechajte sa nimi premôcť.

Ako to urobiť?

Vladko Červenák nás na etikoterapii naučil jednoduchý postup.

Najkôr v sebe ukončiť nesprávne a nezrelé presvedčenie, že za moje nešťastie môže niekto iný. Potom odpustiť. Druhým, ale hlavne sebe. A potom hľadať odpoveď na otázku: Aké mám možnosti? A uvidíte, že tých možností je viac, ako ste si doteraz mysleli. Veď ak ste aj urobili chyby, už teraz ste iný človek. Už nie ste ten, kto sa ich v minulosti dopustil.

 

Ak neviete ako na to, neváhajte ma kontaktovať. Naučím vás to s radosťou. Pretože viem, že to pomáha.


Tento obsah bol zaradený v Vzťahy, Život je radosť. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár