„Kto vlastne som, keď sa zdá, že všetko to, čo som dnes, je len výsledok akýchsi mojich snáh o to, aby ma ľudia mali radi, aby som nezlyhal a aby som sa cítil dobre?“ K tejto otázke sa na sedeniach dopracujeme často, keď si klient uvedomí, že veľkú časť svojho života niečo hrá, že má na sebe nejakú
Ako to máte s dokončovaním vecí? Ja sa priznám sama za seba, že ľahšie mi je veci začínať, ako ich dokončovať. A teraz nemyslím takú činnosť, že začnem umývať riad a v polovici prestanem. Mám na mysli situácie menej bežné, také, v ktorých nie ste až tak „doma“. Viem, že v tom nie som sama, ktorá veci začína a nedokončí. Možno, ak
Nerada nakupujem. Neviem prečo, ale je to tak. Keď mi obchod neskríži cestu, nevojdem doňho. Samozrejme, niekedy nakupovať skrátka musím. Ako napríklad v stredu pred prvým novembrom. Mal prísť Samo domov na dušičkový víkend, skoro dva mesiace som ho nevidela, tak reku, zišlo by sa mu niečo dobré uvariť. Veď v tom ďalekom kraji sa stravuje kadejako,
Vyslovovať svoje názory a hodnotenia druhých ľudí je niečo, čo robíme bežne. Niekedy tak bežne, že to už ani neregistrujeme. A úplne bežne svojim názorom a hodnoteniam uveríme a považujeme ich za pravdu. Raz mi rozprávala klientka, ako jej kuriér vydal o dve eurá menej. Bola veľmi nahnevaná a pozerala na neho pomaly ako na zlodeja. Hoci tie dve eurá
… alebo Ako mimo mňa, tak vo mne … Teória ZRKADLENIA hovorí o tom, že každý jeden človek, s ktorým ste vo vzťahu, je vaše zrkadlo a čím je vzťah bližší, tým je zrkadlo väčšie. Zrkadlenie sa týka vecí, ktoré vás hnevajú, ale aj vecí, ktoré obdivujete. Zrkadlenie toho, čo na druhých obdivujete, asi prijmete ľahšie než zrkadlenie
Pod pýchou si bežne predstavíme nejakého nadutého jedinca, ktorý sa na svet a ostatných pozerá zhora, pretože si myslí, že je niečo viac. Skúste si teraz predstaviť niekoho takého vo svojom okolí. Ako na neho reagujete? Väčšinou ten jeho nos neschvaľujete a opovržlivo hovoríte: No nezblázni sa, nie si predsa jediný na svete. Alebo mu tíško závidíte:
Jedna situácia z môjho života: Píšem článok. Uprostred písania mi napadne, že som chcela jednu fotku poslať kamoške. Okamžite vstanem a začnem tú fotku hľadať v mobile. Keď už som v mobile, tak tam na mňa vyhupne jedna sms a jeden mail. Začnem odpisovať. Hmm, ale ten mobil som kvôli niečomu inému chytila do ruky. Aha, chcela som tú fotku
Možno ste to už počuli slovo autopilot v súvislosti s našimi životmi. Že je nie je dobré, keď fičíme na autopilota, že treba žiť vedome. Podľa mňa je dobré bežať na autopilota, pretože nám to uľahčuje život. Podmienkou však je, aby ten autopilot bol taký, akého ho chceme mať my. Nie ten, ktorého sme si vytvorili v detstve
Poznáte to, máte všetko naplánované. Je jedno, či je to päť vecí alebo desať, ráno vstanete s tým, že nič sa nemôže pokaziť. A potom to príde, niečo sa zruší, niečo sa posunie a niečo sa pokazí. Tak ako u mňa nedávno: doobedňajšia akcia sa zrušila kvôli počasiu a poobedňajšie stretnutie s klientkou zrušila klientka. A potom
„Zase sme sa pohádali. Ale ja už tomu fakt nerozumiem. Veď som mu nič nevyčítala. Presne ako sme sa bavili, že ak chcem, aby som bola naozaj vypočutá, mám hovoriť o sebe a o svojich pocitoch.“ O čo ide? Rieši sa tu to, že ON z času na čas zabudne na to, čo sľúbil a ONA sa preto cíti opustená a podvedená.
