… či si môžem zapnúť telku …
… či si môžem kúpiť kabelku ….
… či môžem stráviť víkend s kamarátkami …
… či môžem ísť na dovolenku bez teba….
Začína sa to diať stále častejšie. Jeden z partnerov si niečo zariadi podľa seba a druhému to oznámi ako hotovú vec. A akýkoľvek pokus o spoločné plánovanie skončí slovami: Predsa ťa nebudem žiadať o povolenie.
Stretla som sa aj s tými, ktorým bolo oznamované a ktorí nevedeli, ako na to reagovať, a aj s tými, ktorí oznamovali a cítili sa na to úplne oprávnení.
Väčšina tých, ktorí oznamujú, sú ženy. Ženy, ktoré dlhé roky žili stratégiu, že napĺňali potreby svojich blízkych a svoje potreby odsúvali na druhú koľaj. Dnes už vedia, že táto stratégia nefunguje a že je čas začať napĺňať sebe. Akoby z rôznych seminárov a kurzov pre vedomé ženy zachytili túto jednu údernú vetu: Ja som pre seba na prvom mieste, je čas starať sa o svoje šťastie.
Áno, súhlasím, je čas starať sa o svoje šťastie. Ale pokiaľ postavíte svoje šťastie na nešťastí niekoho iného, v konečnom dôsledku šťastní nebudete.
Ak prejdete zo stavu Starám sa o všetkých ostatných do stavu Starám sa už iba o seba, prešli ste iba z jedného extrému do druhého. Oboje je o strachu a o neslobode, ktorých výsledkom je nejaké ODDELENIE. V tom prvom prípade sa oddeľujete od seba a v tom druhom zase od vašich blízkych.
Aké STRACHY sprevádzajú jeden, či druhý extrém?
Keď sa staráte o všetkých ostatných, tak to robíte zo strachu z odmietnutia alebo opustenia. Bojíte sa, že vás ľudia nebudú mať radi, keď im poviete NIE.
Keď prejdete do módu Už sa budem starať iba o seba, tak sa tiež riadite strachom. Aj strach z odmietnutia aj z opustenia sú kdesi na pozadí, ale hlavnú úlohu teraz hrá strach z nedostatku. Už toľko rokov som nemala naplnené svoje potreby, že to teraz musím celé chytiť do vlastných rúk a začať si napĺňať. Lebo ak to neurobím, hrozí mi, že NEBUDEM MAŤ naplnené ďalších x rokov.
A ak ste v tomto móde zašli až tak ďaleko, že o tom, čo ste si naplnili, poviete partnerovi jednou oznamovacou vetou bez možnosti o tom diskutovať, hlavnú rolu hrá opäť strach z odmietnutia. V diskusii predsa hrozí, že by vám partner mohol povedať NIE a NIE pre vás znamená odmietnutie. Navyše žiadanie vo vás evokuje niečo, čo vás stavia do pozície toho PODRADENÉHO. Pravdepodobne ste ako deti veľa žiadali a veľa vám bolo odmietané z pozície nadradenosti.
Mnohí máme takto pokrivenú svoju prirodzenosť. Tým, že naše potreby neboli napĺňané, stávame sa individualistami a egoistami. Nemáme možnosť rozhodovať sa slobodne a ani nemáme možnosť vidieť, že keď sa bavíme o svojich plánoch s partnermi, nie je to o pýtaní si dovolenia.
Práve rozhovor o plánoch je o úcte aj voči sebe a aj o úcte voči tomu druhému. Veď čo ak on má na ten čas tiež nejaké plány? Čo ak peniaze potrebuje na niečo iné, čo ešte s vami nestihol prediskutovať? Alebo čo ak plánuje niečo pre vás oboch?
Začiatok rozhovoru o plánoch, v ktorom je vzájomná úcta, by mohol vyzerať nejako takto:
Bolo by to pre teba v poriadku, ak by som si vyšla na víkend s kamarátkami? Alebo si mal pre nás na pláne niečo iné?
Bolo by pre teba v poriadku, ak by som si kúpila túto kabelku? Už dlhšie po nej túžim, ale nie je najlacnejšia a ja si uvedomujem, že môže trošku nabúrať náš rodinný rozpočet.
Bolo by pre teba v poriadku, ak si teraz zapnem telku? Alebo by si mala na teraz nejaké spoločné plány?
O tomto sú vzťahy, v ktorých je vzájomná ÚCTA. Nikto vám nemusí nič dovoľovať, ani sa dovolenia nemusíte dožadovať. Akurát že je tu okrem vás ešte niekto iný, s kým tvoríte nejaký celok. A prv než si naplníte svoju potrebu, zistíte, aké sú potreby celku, v ktorom sa nachádzate. A pozrite sa na to, ako sa máte v úcte vy sami.
Chýba aj vo vašom vzťahu úcta a chceli by ste ju tam vrátiť? Môžem vám s tým pomôcť. Pomocou etikoterapie a emočného koučingu. Stačí sa si dohodnúť stretnutie.
