Možno ste to už počuli slovo autopilot v súvislosti s našimi životmi. Že je nie je dobré, keď fičíme na autopilota, že treba žiť vedome. Podľa mňa je dobré bežať na autopilota, pretože nám to uľahčuje život. Podmienkou však je, aby ten autopilot bol taký, akého ho chceme mať my. Nie ten, ktorého sme si vytvorili v detstve v záujme získať lásku a pozornosť druhých alebo vyhnúť sa bolesti. Náš ideálny autopilot by mal náš život riadiť tak, aby sme:

  • nezostali uväznení v našich myšlienkach a emóciách, ktoré z nás robia obete,
  • nezostali uväznení v područí zlozvykov, ktoré ničia naše vzťahy a zdravie,
  • nežili nešťastie, ale mohli žiť harmonický život vo všetkých jeho oblastiach.

Čo to vlastne je ten autopilot? 

Čítajte viac »

Dnes už je nespochybniteľné, že podvedomá myseľ má náš život oveľa väčší vplyv než vedomá. Existujú rôzne čísla, ale či už hovoríme o pomere 85:15 alebo 95:05,  každom prípade nás ovláda podvedomie v oveľa väčšej miere, než by sme chceli.

Je super, že také dôležité činnosti, ako dýchanie, trávenie, tlkot srdca, spánok, prebudenie, či vylučovanie hormónov, riadi podvedomie a nemusíme sa o nič z toho vedome starať. Ale to, že podvedomá myseľ riadi naše správanie vo vzťahoch, že riadi to, či žijeme alebo nežijeme v hojnosti, že ovplyvňuje naše zdravie, to už nie je až také ideálne.

Prečo? Pretože nevieme, čo v tom podvedomí je. Vieme, že sa tam ukladajú spomienky, programy a presvedčenia, rôzne návyky, ale i strachy, najmä tie, ktoré sme nadobudli v detstve, kedy sme svet vnímali najmä cez pocity a emócie. Vieme, že podvedomie preberá kontrolu nad všetkým, čo sme sa naučili a na čo sme si zvykli. V podstate nám tým zjednodušuje život, pretože od toho odbremení vedomú myseľ. A tá sa môže sústrediť na iné dôležité veci.

Napríklad na rozhodovanie, plánovanie, organizovanie vecí, na hľadanie stratených kľúčov, na to dostanie sa z bodu A do bodu B, na vyriešenie rébusu alebo na vytváranie obrazov v hlave.

Často sa nám však stáva, že sa pre niečo rozhodneme, naplánujeme si to a aj tak nič z toho, lebo nakoniec robíme všetko ináč. Pravdepodobne po starom. Tak, ako sme si to už zautomatizovali.

Pretože podvedomá myseľ má pod patronátom všetko, čo sme si kedy zautomatizovali. Podvedomá myseľ je náš AUTOPILOT. Riadi náš život tak, ako je naprogramovaná a nie tak, ako chceme my našou vedomou mysľou.

Môžete sa aj stokrát rozhodnúť, že niečo urobíte, pokiaľ budete mať v podvedomí programy, ktoré to budú bojkotovať, nič z toho nebude.

Napríklad sa rozhodnete, že začnete myslieť pozitívne. Aj možno začnete, ale vo vašom živote sa to nijako neprejaví. Ba dokonca budete mať pocit, že je pozitívne myšlienky vôbec nefungujú. Ale prečo vám nefungujú? Pretože vo vašom podvedomí je uložené presvedčenie, že svet nie je pozitívny a ani bezpečný. Váš autopilot beží na tomto programe.

Aj to, že si do života priťahujete stále rovnakých ľudí, alebo sa s vami stále rozchádzajú vaši partneri, alebo vy sa z nejakého zvláštneho dôvodu po nejakom čase rozchádzate s partnermi, aj toto riadi váš autopilot. Nejaké vaše podvedomé presvedčenia priťahujú podobné alebo cyklické udalosti do vášho života.

Dobrá správa je, že autopilota môžeme zmeniť. Ako? Tak, že zmeníme jeho programovanie.

Celá táto zmena sa môže udiať v štyroch etapách:

  1. neviem, že neviem
  2. viem, že neviem
  3. viem, že viem
  4. neviem, že viem

Etapa prvá: NEVIEM, ŽE NEVIEM.

V tejto etape riadi náš život autopilot, o ktorom netušíme, aký je. My v podstate ani nevieme, že nejaký je. Tak sa nejako v tom živote plácame a možno ani nie je ten život nejaký zlý, ale existuje určite aspoň jedna jeho oblasť, v ktorej sa nám nedarí. Možno v oblasti práce, možno vo vzťahoch, možno nemáme čas na seba a možno sme často chorí.

Ale nevidíme nič, čo by sme mali riešiť. Netušíme, že naše trápenie môže mať na starosti nejaké podvedomie s presvedčeniami a programami.

Etapa druhá: VIEM, ŽE NEVIEM

Doklaplo nám, že do kelu, nech sa snažíme ako snažíme, stále nás dačo brzdí, či blokuje. Vidíme, že to ako sa správame v rôznych situáciách, nás vedie k výsledku, ktorý sa nám už nepozdáva, ale ešte nevieme, ako by sme mohli konať ináč. Cítime, že treba urobiť zmenu. Začíname vidieť súvislosti. Už vieme, že dačo nevieme. A tiež vieme, že to, čo nevieme, chceme vedieť. Začneme skúmať, pátrať, hľadať. Čítame knihy, články, chodíme do kurzov, nechávame sa koučovať.

Etapa tretia: VIEM, ŽE VIEM

Tu už konáme v zmysle nášho rozhodnutia a v zmysle toho, čo sme navnímali, naštudovali a čo chceme. Možno päťkrát urobíme veci po starom a až potom si uvedomíme, že ejha, toto som mala urobiť ináč, ale ten šiestykrát už to urobíme po novom. A potom ešte zopár krát po starom a potom dvakrát po novom, tak ako som chcela. Túto časť chcú mnohí preskočiť. Sú netrpezliví a neuvedomujú si, dostať veci do hlavy je nepomerne rýchlejšie, než dostať ich do tela. Ale aj to je iba o podvedomom programe. O jednom z programov ich autopilota. Takže táto etapa je o praxi. Hovorí sa, že aby sa nám niečo zautomatizovalo a teda dostalo do podvedomia, musíme to robiť aspoň 21 dní. Mne to z praxe vychádza na aspoň 30 dní. Pravdepodobne je to u každého ináč, isté ale je, že do podvedomia sa dostane až to, čo je zautomatizované. Tak treba praxovať toľko, kým sa starý program vymaže a nahradí sa novým.

Etapa štvrtá: NEVIEM, ŽE VIEM

V tejto etape už máme sčasti nového autopilota. Vždy postupne, ako si osvojujeme nové a nové programy a návyky, tak sa mení aj autopilot. Ale už je to taký AUTOPILOT, akého sme ho chceli mať. Vieme presne, aký je. Pretože sme si ho vedome vytvorili.

Celý proces sa dá ukázať na príklade, ako ste sa učili jesť príborom.

Najskôr ste boli maličkí a keď preskočíme obdobie mlieka, jedli ste rukami, maximálne lyžičkou. Ani ste len netušili, že sa dá jedlo dostať do tela aj ináč. Nevedeli ste, že neviete. Potom vám dali do rúk príbor a snažili sa vás naučiť ním jesť. Priečili ste sa tomu, ale už ste vedeli, že jesť príborom ešte neviete a budete sa to musieť naučiť.  Stav Viem, že neviem. Postupne sa vám to začalo dariť. Stálo vás to ešte námahu, ale už ste sa tým príborom dokázali nakŕmiť. Boli ste na seba hrdí. Stav Viem, že viem. A dnes? Príbor je pre vás samozrejmosť, nemusíte rozmýšľať, do ktorej ruky chytiť nožík, do ktorej vidličku, ide to samo. Ani neviete, že to viete.

A podobne to bolo aj so zaväzovaním šnúrok, s korčuľovaním a mnohými inými zručnosťami.

Alebo s autom. Keď ste mali desať rokov, ani ste nevedeli, že neviete na aute jazdiť. Keď ste mali 16, tak už ste vedeli, že neviete šoférovať a rozhodli ste sa to zmeniť. Začali ste chodiť na autoškolu. A bolo to dosť ťažké, dosiahnuť, aby nohy spolupracovali s pedálmi, aby ste dávali pozor na všetky strany a ešte všetko skoordinovali tak, aby ste plynule jazdili. To bola fáza Viem, že viem. A ešte aj nejaký ten čas po autoškole. Kým ste nenadobudli takú prax, že teraz šoférujeme automaticky a dokážete pritom premýšľať nad tým, čo nakúpite alebo čo zajtra poviete šéfovi. Už ani neviete, že viete.

A ešte príklad s nejakým presvedčením:

Predstavte si, že máte v sebe presvedčenie, že povedať druhým NIE rovná sa NEBUDÚ MA MAŤ RADI. Takže nedokážete povedať Nie, alebo ak ho aj poviete, aj tak vám ho nikto neverí.

Život vám bude prinášať rôzne situácie, v ktorých by ste aj chceli povedať nie, ale vy ho neviete zo seba vysúkať. Samozrejme, že sa potom zamotáte do rôznych povinností, prísľubov či šlamastík. Ale nejako to neriešite. Etapa Neviem, že neviem povedať nie. Tie šlamastiky vznikajú samé. Pre vás to možno ani nie sú šlamastiky, iba nejaká nepriazeň osudu.

Príde však čas, kedy vám to už bude podozrivé. Robíte veci, ktoré nechcete a necítite sa príjemne z toho, že sa vždy nejako necháte do niečoho zatiahnuť. Už viete, že niečo neviete robiť tak, aby ste sa cítili príjemne. Už tušíte, že tie šlamastiky neprichádzajú samé. To je vaše dielo, respektíve dielo vášho autopilota.

Rozhodnete sa všímať si, ako a kedy nehovoríte Nie, čo je za tým hlbšie skryté.

A zároveň začnete vedome konať ináč. Hovoriť Nie namiesto Áno. Spočiatku to bude ťažké, aj odozvy budú prichádzať v zmysle starého presvedčenia. Zopár ľudí sa vám otočí chrbtom, zopár sa nahnevá. Budete mať chuť s tým prestať. Možno sa na chvíľu vrátite do starých koľají, ale už to nebude ono. Rozhodnete sa pracovať aj so svojim podvedomím. A postupne to ide. Už viete, že viete povedať Nie, len musíte byť bdelí.

A po dostatočne dlhom čase praxovania (nemusíte sa báť, že by nebolo komu a na čo hovoriť Nie, vesmír vám bude prinášať veľa situácií, v ktorých si to budete môcť nacvičovať) zistíte, že to ide samé. Už sa tým nemusíte vedome zaoberať.

Takže tak. Každý má svojho autopilota. A nie jedného. Máme ich niekoľko, v rôznych oblastiach svojho života. A všetci tí autopiloti, ktorí vám nejakým spôsobom škodia, chcú byť zmenení. Čakajú v poradí, kým si ich všimnete. Aby vám boli prospešní. Ide len o to, či ste schopní ich vidieť.

Ak ste teraz niekde v etape Viem, že neviem a akosi sa vám nedarí prísť na to, že čo neviete, viem vám s tým pomôcť. Vyrozprávate mi svoj príbeh ako nestrannému pozorovateľovi a spolu objavíme súvislosti. Pretože iba ten príbeh, ktorý pochopíte, viete aj zmeniť.

Zdieľať článok:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Emocie
koucmed

Ako a prečo sa stane, že niečo také dôležité pre náš život, ako sú emócie, začneme potláčať?

Emócie sú s nami už státisíce rokov a dostali sme ich do vienka preto, aby sme vedeli RÝCHLO reagovať na zmeny okolo nás a zároveň aby sme cez naše emócie dali ostatným vedieť o zmenách v nás. Napríklad strach a hnev nám v časoch, kedy sme žili v nebezpečnom prostredí plnom predátorov, pomáhal prežiť. STRACH tým, že v prípade nebezpečenstva vyvolal stresovú reakciu, ktorá

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Čo znamená byť zodpovedný za svoje pocity a emócie?

Je všeobecne známe, že súčasťou zodpovednosti za svoj život je aj zodpovednosť za svoje pocity a emócie. Aj keď mnohí si na seba berú aj zodpovednosť za pocity druhých ľudí – je to jedna zo stratégií, ktorú si osvojili v detstve, pravda je taká, že zodpovední sme iba za svoje vlastné pocity a emócie.  

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Sme alebo nie sme zodpovední za pocity ostatných? A čo to vlastne tá zodpovednosť za pocity znamená?

Čo si myslíte o tomto? Vaše myšlienky, vaše pocity, vaše slová, vaše činy, vaše správanie, vaše chyby a ich dôsledky sú vaša zodpovednosť, kým myšlienky, pocity, slová, činy, správanie a chyby ostatných vaša zodpovednosť nie sú.   Nedávno som sa stretla v jednej facebookovej skupine s obrázkom, ktorý toto zobrazoval. Pod obrázkom sa vinula dlhá a celkom vášnivá

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: