Päť orechov, jeden drzý pán a sebapoznanie

Často na prechádzkach s Iris chodievame popri jednom orechu. Stojí pri ceste, ktorá má z jednej strany domy a z druhej je voľné priestranstvo. Ten orech stojí práve na tom voľnom priestranstve, takže vyzerá, že nikomu nepatrí. V tomto orechovom období sa tam zastavíme a jeden dva orechy si rozbijeme a zjeme. A keď sa mi viac orechov pritrafí do cesty, tak si ich dám do tašky a vezmem so sebou na neskôr.

Aj včera sme sa takto pristavili. A ako som si čupela a dávala nejaký ten piaty orech do kapsy, zrazu sa nado mnou ozvalo: „Sú to vaše orechy?“ Stál tam pánko s kýblom, z videnia viem, že býva v dome, ktorý stojí pri ceste oproti orechu.

Prv než som si stihla dačo premyslieť, ozvalo sa zo mňa: „A sú vaše?“

„Áno, sú to moje orechy.“

„Chcete povedať, že tento strom je váš? Stojí tu na voľnom pozemku.“

Áno, je to môj strom na mojom pozemku.“ Pán bol celkom pokojný, vo mne to už nejako vrelo. A táto veta sa môjmu egu vôbec nepáčila.

Podráždene a ostentatívne som vysypala tých päť orechov na zem so slovami: „Zobrala som vám päť orechov, snáď by ste sa bez nich zaobišli. Tu vám ich vysypem, môžete si ich pozbierať, keď sú vaše. A oploťte si ten strom, aby vám nikto z neho nebral.“

„Nie je to iba päť orechov, viackrát som vás tu videl.“

Na to som už nereagovala. Otočila som sa a nahnevane som pokračovala v prechádzke. Pánko za mnou ešte čosi kričal, ale môj sluch už bol zastretý hnevom

Po pár krokoch som sa spamätala. Parádna reakcia. Ako ďaleko od porozumenia, uznania, dopriatia, lásky a súcitu. Ako rýchlo naskočilo moje ego a zastrelo môj mozog.

Zamyslela som sa nad tým, čo sa vlastne vo mne udialo. Prečo som zareagovala tak podráždene.

Uvedomila som si, že to bola krásna ukážka toho, ako sa ťažko zvláda výčitka, keď niečo v nás nie je vyriešené. Pán sa ma spýtal jednoduchú otázku: „Sú to vaše orechy?“ Stačilo dať jednoduchú odpoveď: „Nie sú.“ A vrátiť ich pekne pokojne na zem. Bez skúmania, koho sú. Pretože keď niečo nie je moje, nemám právo si to vziať.

Lenže u mňa tá jednoduchá otázka vyvolala pocit viny, ktorý som si nechcela priznať. V podstate som kradla. A to sa mi veru nepáčilo. Kradnúť sa nepatrí. Navyše som bola pri tom prichytená. Preto som zaútočila na toho pána. Keď sa človek hnevá, vyzerá silnejší a sebavedomejší. Presne tak som chcela vyzerať, aby som zakryla svoju malosť a slabosť.

Objavila som v sebe pohŕdanie človekom, ktorý nechce dať zo svojho. V hlave sa mi totiž aj takéto myšlienky preháňali: Ja by som sa vykašlala na nejakých päť orechov. Bože, nech sa z toho nezblázni, lakomec.

Ale to, čo mi najviac zatienilo jasnú myseľ, bola moja NEDOKONALOSŤ, pri ktorej som bola navyše prichytená. Na to som špeciálne citlivá, pretože kvôli mojej nedokonalosti som už prišla v živote o veľa – najmä o lásku a pozornosť.

Keby som bola v pohode a svoju nedokonalosť by som mala prijatú, na výčitku skrytú v otázke, či sú tie orechy moje, by som zareagovala UZNANÍM. Uznávam videnia sveta toho druhého. Ten pán ma videl ako zlodejku – kradla som mu orechy. V tomto prípade to asi nebolo iba jeho videnie sveta, ale aj realita. Takže uznanie by prebehlo v mojej hlave a z mojich úst by vyšli slová Ospravedlňujem sa, že som vám kradla orechy.

A potom by som PRIJALA svoju momentálnu nedokonalosť a ODPUSTILA by som si ju.

Tak som si to kráčajúc urobila. Prijala som svoju nedokonalosť, odpustila som si ju. Ospravedlnila som sa samej sebe za výčitky. A ospravedlnila som sa aj pánkovi. Poslala som mu hooponopono: Milujem ťa, ospravedlňujem sa, prosím odpusť mi, ďakujem.

Upokojila som sa a pustila som to z hlavy. Ešte som si pomyslela, že keď ho stretnem, tak sa mu ospravedlním do očí.

Cestou späť som si to opäť namierila okolo orecha. Už z diaľky som videla, že pánko ešte behá okolo stromu a zbiera orechy. Trošku som sa zháčila a napadlo mi otočiť to inde. Ego mi ešte pošepkalo, že načo sa ospravedlňovať, veď to bolo iba päť orechov. A ktovie, či to je naozaj jeho strom.

Ale už som svoje ego dokázala pustiť. Prišla som k pánovi a ospravedlnila som sa mu. Nie len za to, že som mu kradla orechy, ale aj za to, že som sa k nemu chovala arogantne.

Bol veľmi prekvapený a začal sa mi tiež ospravedlňovať, že aj on bol trochu arogantný.

Jeho ospravedlnenie som prijala, ale ďalej som ho nerozvíjala, pretože nebolo pre mňa podstatné. Podstatné bolo, že som si v sebe toto celé dokázala uvedomiť. Že som sa zastavila vo svojich nahnevaných myšlienkach a pozrela sa, čo je za mojim hnevom. Že som vyčistila vzťah k sebe a aj k tomu pánovi. Možno si poviete, že cudzí človek, čo ma po ňom, ale s týmto cudzím človekom som na chvíľu mala vzťah. Založený na hneve, pýche, pohŕdaní. A taký vzťah je toxický. Berie energiu. Som rada, že som tento jednorázový vzťah dala do poriadku. Bolo to naozaj veľmi oslobodzujúce. Ďakujem pánovi od orechov za to, že ma oslovil.

A čo vy? Podarilo sa vám niekedy takto sa oslobodiť?

Toto je to, z čoho pozostáva naša cesta, keď sa chceme zmeniť a oslobodiť od starých návykov, programov a presvedčení. SEBAPOZNANIE. Vedomé konanie, uvedomovanie si a hľadanie, čo je za našimi hnevmi a strachmi. Prijatie svojich chýb a slabostí, odpustenie si. Uvedomenie si, že nemusíme byť dokonalí, ani my, ani tí druhí. Keď sa tak stane, tak nebudete mať potrebu obhajovať sa, útočiť, hnevať sa.

Aj ja som na ceste. A s radosťou vás budem sprevádzať na tej vašej. Som celkom ako vy a vy ste celkom ako ja.

Tento obsah bol zaradený v Emocie, Osobný rozvoj, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár