Ako spoľahlivo a bez nátlaku dokážete partnerovi, že ste sa v niečom zmenili k lepšiemu

Vzťahy sa neustále vyvíjajú a takisto aj ľudia v nich. Často sa však stane, že si partneri jeden druhého zaškatuľkujú podľa toho, ako sa správali na začiatku a ťažko svoje názory púšťajú.

Presne toto sa udialo aj v manželstve, v ktorom sa partneri poznajú už viac ako desať rokov. Oslovila ma manželka s otázkou:

„Čo s tým, keď ma môj muž má stále nejako zaškatuľkovanú a nedá mi šancu ukázať mu, že to o mne už nie je pravda?“

Situáciu mi ešte upresnila:

„Na začiatku nášho vzťahu s manželom som bola výbušná. Keď manžel urobil niečo, čo sa mi nepáčilo, tak som ho vedela poriadne sfúknuť. Dnes si však o sebe myslím, že už by som z mnohých vecí nerobila vedu, ale manžel ma má zaškatuľkovanú ako nejakú xantipu. Častokrát niečo urobí podľa jeho slov preto, aby som mu nevynadala. Mňa to mrzí a chcela by som, aby ma začal vnímať inak, ale aj keď sa snažím, on predbehne moju reakciu a zaklincuje to nejakým vyjadrením ohľadne mojej výbušnosti. V konečnom dôsledku to dopadne rovnako, ako keby som zareagovala tak, ako čakal, lebo ma to znervózni.

Ako mám dosiahnuť, aby mi dal šancu ukázať mu, že už nie som výbušná a že ho nesfúknem?“

Odpoveď je jednoduchá – jedine tak, že nebudete výbušná. Nestačí totiž povedať, že už nie ste, keď nakoniec aj tak vybuchnete. De facto sa deje stále to isté – sfúknete manžela za to, že robí niečo, čo sa vám nepáči, akurát sa mení predmet vášho nepáčenia. Slovami o tom, ako už nie ste výbušná, manžela nepresvedčíte. Presvedčíte ho jedine činmi.

Ale poďme sa na to pozrieť pekne po poriadku.

Prečo sa muž naučil robiť veci tak, aby sa vyhol tomu, že ho manželka sfúkne? Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Čas sa musí využívať efektívne

O snahe vždy efektívne využiť čas a aj o tom, kedy máme naozaj niečo vyriešené.

Snahu Vždy efektívne využívať svoj čas má v sebe mnoho ľudí. Aj ja medzi nich patrím. Teda, ešte pred pár dňami som si myslela, že už nepatrím, ale ako som zistila, prítomný čas je stále na mieste.

Posledné dni som sa s týmto presvedčením stretávala aj u svojich klientov. A takmer do jedného sme to mali v detstve podobné.

Rodičia nás neradi videli pri ničnerobení. Ničnerobenie bolo podľa nich všetko, čo nebolo spojené s činnosťou s nejakým výsledkom. U nás doma boli takého činnosti napríklad čítanie knihy alebo pozeranie telky. Keď ma otec pri nich pristihol, hneď prišli výčitky: Čo sa tu flákaš? Prečo nič nerobíš? Nemáš sa čo učiť? Nemáš čo pomôcť mame? Nemáš čo na práci? Choď si radšej upratať izbu…

Ak sa dieťaťu stáva, že nejaká činnosť sa jeho mame alebo otcovi nepáči a svoju nevôľu vyjadria hnevom (výčitky, kritika, hodnotenie a krik sú vždy prejavom hnevu), v podvedomí dieťaťa sa spustí alarm:

Keď sa na mňa hnevajú, znamená to, že ma nemajú radi. A keď ma nemajú radi, znamená to, že nie som dosť dobré.

Takto to bohužiaľ vnímame už od detstva. Keď z niekoho ide hnev, necítime z neho lásku a ako malé deti to nevieme oddeliť od svojej osoby. Nevieme si uvedomiť, že sa im nepáči iba naša činnosť, ale vztiahneme si hnev na seba. Hnev rovná sa Nie som dosť dobré.

Nie som dosť dobré nie je príjemný pocit – často je to zmes pocitu viny a zahanbenia. Keďže v nás silno funguje jedna univerzálna psychická túžba, a to cítiť sa príjemne a vyhýbať sa nepríjemným pocitom a bolesti, podvedome sa naštartujeme urobiť niečo, čo v nás vyvolá príjemný pocit. V priamom kontakte s rodičom a jeho hnevom je to naplnenie jeho potreby – teda dieťa okamžite začne robiť to, čo ulahodí rodičovi.  A v dlhodobom horizonte začne dieťa pracovať na tom, aby sa vyhlo hnevu rodiča. Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Poznaj svoje podvedomie | Vložiť komentár

O klamaní a o tom, že to nemusíme robiť iba zo strachu pred trestom

Prečo deti klamú?

Keď sa ma túto otázku spýtajú rodičia, hovorievam, že zo strachu pred trestom. Akurát, že mnohí rodičia mi na to povedali, že ani raz sa nestalo, že by dieťa za klamstvo potrestali.

Na Kruhu empatického rodičovstva som na ilustráciu niečoho ohľadne nastavovania hraníc spomínala jedno klamstvo z môjho detstva. Keď som tú príhodu dopovedala, v duchu mi stihla naskočiť otázka: Prečo som sa nepriznala? Veď by ma predsa nezabili.

Tá otázka mi ostala v hlave. Vedela som, že sa k tomu zážitku ešte vrátim. Akosi som tušila, že som blízko k odhaleniu dôvodu, pre ktorý som vtedy nepovedala pravdu a ktorý môže byť príčinou toho, že deti klamú akoby bezdôvodne. A samozrejme aj dospelí.

Čo sa vlastne stalo, ako som klamala? Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Existuje alternatíva k autoritatívnej výchove? Áno, ja ju volám empatická

Poznáte tie situácie s vašimi deťmi, v ktorých si s povzdychom pomyslíte, že toto by ste si vy voči svojim rodičom dovoliť nemohli? A pri poznámkach svojich rodičov alebo partnerov, ktorí by sa v týchto situáciách najradšej uchýlili ku kriku, radikálnemu trestu, či jednej poriadnej po zadku, by ste sa najradšej prepadli pod zem, pretože sami cítite, že vaše harmonické presviedčanie akosi fakt nefunguje?

Je nejaká alternatíva k autoritatívnej výchove? Niečo, čo vám pomôže zvládnuť situácie, v ktorých dieťa druhým ubližuje? Ako napríklad že vás udrie, keď trváte na niečom, čo má dieťa urobiť, alebo že spustí taký rev, keď nie je po jeho, že naozaj ohrozuje sluch všetkých prítomných, alebo že sa k mladšiemu súrodencovi správa tak, že sa bojíte nechať ho s ním osamote.

Áno, predchádzajúce generácie to riešili tvrdo a autoritatívne. Dnešní rodičia už takéto riešenia našťastie odmietajú a často sa uchyľujú k vysvetľovaniu. Skúsenosti im ale ukazujú, že ani toto tak úplne nefunguje a často to napokon skončí jednou po zadku alebo trestom.

Vysvetľovanie je oproti bitke a kriku akt lásky. Mama a otec sa snažia byť pokojní a milí, alebo ináč povedané harmonicko prehovárací: Pokračovať v čítaní

Publikované v Možno je všetko ináč, Rodičia a deti | Vložiť komentár

O strachu zo zlyhania a o tom, ako si s ním môžete poradiť pomocou syra alebo salámy

Ako to máte s dokončovaním vecí? Ja sa priznám sama za seba, že ľahšie mi je veci začínať, ako ich dokončovať. A teraz nemyslím takú činnosť, že začnem umývať riad a v polovici prestanem. Mám na mysli situácie menej bežné, také, v ktorých nie ste až tak „doma“.

Viem, že v tom nie som sama, ktorá veci začína a nedokončí.

Možno, ak to máte s dokončovaním rovnako, si teraz hovoríte: No a čo, tak začnem a nedokončím. Dokončí niekto iný. Alebo ostane nedokončené.

Lenže každá jedna nedokončená vec nám blokuje energiu. Tá vec je niekde „na pozadí“ a čaká na dokončenie. Ak máme veľa nedokončených vecí, môžeme sa cítiť unavení – akoby bez zjavnej vonkajšej príčiny.

Ak sa vám to s tou energiou nezdá, spomeňte na situáciu, kedy ste niečo dokončili. Ako ste sa cítili? Spokojní, však? A ak išlo o vec, ktorú ste pred sebou už dlhšie tlačili, pravdepodobne ste v sebe pocítili pocit uvoľnenia a nárastu energie. Hneď by ste sa pustili do niečoho ďalšieho, však? A naopak, keď niečo prestanete robiť, pretože sa akoby neviete pohnúť ďalej, tak v sebe nenájdete energiu na to, aby ste sa do toho pustili znova.

Prečo veci nedokončujeme?

Pretože sa bojíme ZLYHANIA. Tento STRACH je najhlbšou príčinou toho, že veci nedotiahneme do konca. Že ich necháme upadnúť do zabudnutia, aby nám žiadne zlyhanie nehrozilo. A ani s ním spojená kritika, či výčitky – či už od druhých alebo od seba. Pokračovať v čítaní

Publikované v Koučing, Osobný rozvoj | Vložiť komentár

O nevyžiadaných radách a o tom, prečo na ne ľudia reagujú kritikou a výčitkami

Deje sa to. A vôbec nie zriedkavo. Tak ako v týchto dvoch príkladoch z mojej praxe:

Babka vrátila svojmu dospelému vnukovi darovanú knihu, vraj to berie ako provokáciu, že ju chce vychovávať.

Mama sa nahnevala na svoju dospelú dcéru za to, že jej poslala mailom článok. Tiež to považovala za dcérinu snahu vychovávať ju.

Prečo sa babka a mama cítili ako vychovávané? Prečo sa nemohli za knihu, či článok poďakovať a namiesto toho si vybrali výčitku?

Začnem BUBLINKAMI.

Každý z nás má svoj svet, svoju BUBLINKU a každý chce mať vo svojej bublinke pekne. A to je POZITÍVNY zámer, z ktorého koná každý jeden z nás:

Každý chce mať pekný svoj svet, svoju bublinku.

Niektorí sa pozerajú aj do bubliniek druhých ľudí a chcú, aby aj v ich bublinke bolo pekne. Čiže konajú aj s týmto pozitívnym zámerom, aspoň teda z ich pohľadu.

Presne tak, ako to urobila Evka, ktorá poslala svojej mame článoček o tom, čo robia dobré mamy dobre. Urobila to s dobrým zámerom aj voči sebe a svojmu svetu a aj voči svetu jej mamy. Ich vzťah nebol najlepší, Evka si myslí, že mama urobila vo svojej výchove nejaké chyby. Očakávala, že mama si článok prečíta a možno niečo pochopí a tak by sa mohol vylepšiť aj ich vzťah.

Namiesto toho prišli výčitky. Voči dcére za to, že ju chce vychovávať, voči článku, ktorý je vraj zlý a aj voči jeho autorke, ktorá vyštudovala na Slovensku za slovenské peniaze a teraz si žije v Rakúsku a rozdáva odtiaľ svoje vedomosti nadobudnuté na Slovensku.

Evka z toho bolo veľmi smutná, samozrejme, že začala obhajovať autorku, článok i seba, ale mama to nevnímala. Na záver sa Evka cítila úplne nepochopená.

Čo sa teda naozaj stalo? Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Komunikácia, ktorá spája | Vložiť komentár

Nech v roku 2020 nájdete vnútornú stabilitu

Numerológia a čísla ma vždy zaujímali. Čísla pre posolstvo, ktoré v sebe nesú a numerológia zase pre zábavu ale aj hĺbku, ktorú v sebe skrýva. Takto koncom roka sa vždy rada pozriem na to, čo v sebe skrývajú čísla nadchádzajúceho roku.

Nechajte sa inšpirovať a spočítajte si, čo vám prinesie rok 2020.

Aký bude rok 2020 všeobecne?

Bude v znamení čísla ŠTYRI, ale aj v znamení čísla DVA, pretože sú v ňom dve dvojky.

Číslo štyri hovorí o VYVÁŽENOSTI a STABILITE. Poukazuje na to, že sa máme zamerať hlavne na svoju vnútornú stabilitu, na trpezlivosť  a zodpovednosť za svoj život.

Dvojka prináša v roku 2020 opäť tému VZŤAHY. A so vzťahmi je úzko spätá téma rešpektu, ohľaduplnosti a empatie. Oproti roku 2019 bude rok 2020 o niečo náročnejší, ale ak neklesnete na duchu a budete prijímať život taký, aký prichádza, tak zábava a nové možnosti z trojkového roku 2019 môžu pokračovať i v roku 2020.

ŠTVORKA znamená poctivú prácu a taktiež obmedzenia a prekážky. Ale v závere, keď tieto obmedzenia a prekážky prekonáte, môžete dosiahnuť veľké úspechy. Všetko, čo sa vám v roku 2020 prihodí, bude pravdepodobne skúškou vašej trpezlivosti a preverí to vašu silu a odolnosť.

A aký bude ten VÁŠ rok 2020?

Napíšte si dátum, kedy budete mať v tomto roku narodeniny. Sčítajte všetky číslice v tomto dátume, až kým nedosiahnete jedno z primárnych čísiel 1 – 9.

Napríklad ja budem mať v roku 2020 narodeniny 19. novembra, preto budem sčítavať číslice z dátumu 19.11.2020: 1+9+1+1+2+0+2+0 = 16.

Pokračujem v sčítavaní ďalej 1 + 6 = 7.

Môj rok 2019 bude od 19.11.2018 v znamení čísla 7 a dovtedy bude v znamení čísla 6 (o jedno menej).

Ak máte napríklad narodeniny 22.3. tak vaše čísla pre rok 2020 sú do narodenín 1 a po narodeninách 2.

2+2+3+2+2=11, 1+1=2

A teraz už iba popis, čo jednotlivé čísla znamenajú: Pokračovať v čítaní

Publikované v Možno je všetko ináč, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako zvládnuť hnev, ktorý vám adresujú druhí

Alebo o presvedčení, že keď sa na mňa niekto hnevá, je som mnou niečo v neporiadku.

A tiež aj o tom, ako toto presvedčenie zmeniť.

Zdá sa, že presvedčenie KEĎ SA NA MŇA NIEKTO HNEVÁ, JE SO MNOU NIEČO V NEPORIADKU, má v sebe veľa ľudí. Je to úplne pochopiteľné, pretože rodičia nám v detstve cez svoj hnev odovzdávali jedno silné POSOLSTVO: „Hnevám sa, pretože robíš niečo iné, než chcem, pretože si iný, než by som ťa chcel/a mať. Ináč by som sa nehneval/a.“ Hnevom chceli dosiahnuť, aby sme urobili to, čo oni chcú a aby sa už nemuseli hnevať.

Aj ja som toto presvedčenie dlhé roky mala.
Snažila som sa, aby sa ľudia na mňa nehnevali, alebo keď sa už hnevali (lebo tomu sa úplne vyhnúť nedalo), tak som sa snažila okamžite urobiť niečo, aby sa hnevať prestali. Bola som taký zmierovač a prispôsobovač. Bolo pre mňa neprípustné ohradiť sa voči hnevu. Nevedela som sa ohradiť, ani voči hnevu, ktorý bol totálne neoprávnený a často aj hrubý a agresívny. Vtedy som sa iba rozplakala a cítila som sa úplne bezmocná. Často som po takýchto hnevlivých scénkach sedela s nohami schúlenými k sebe v obrannej pozícii, pretože som vlastne bola obeť. Ale to už súviselo s ďalším presvedčením, a to, že sa NEMÔŽEM VYMEDZIŤ.

Viete, čo mi pomohlo pustiť tieto presvedčenia? Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

O jednej ľahko vytočiteľnej mame a o potrebe mať moc

Prečo mi môj syn nedá pokoj, keď mu na niečo poviem NIE? Aj tak to svoje Nie nezmením. On ma akoby chcel vytočiť tým svojím domŕzaním, čo sa mu samozrejme aj podarí a nakoniec na neho ziapem ako zmyslov zbavená.

Toto sú slová mamičky 11-ročného Branka. Vraj to takto je u nich už od jeho puberty. Ona je prísna odjakživa a jej Nie nie je také ľahké zmeniť. Je jedno, koľko Branko domŕza. Nie ostane Nie, akurát, že potom už na neho kričí a vyčíta mu, že to robí naschvál.

Čo sa u nich vlastne deje?

Pozrime sa najskôr do bublinky (sveta) Brankovej mamy Ivky.

Má tam presvedčenie, že musí byť na deti prísna, lebo keď nebude, prepadnú závislostiam. Pretože presne to sa totiž stalo jej staršiemu bratovi. Ich mama vraj prísna nebola a brat sa stal závislým na alkohole. Malá Ivka si to vysvetlila tak, že mamina benevolencia bola príčinou bratovej závislosti a uverila tomu, že ona musí byť na svoje deti prísna.

Ivka bola ako dieťa poslušná. Keď jej mama hovorila na niečo Nie, tak sa s ňou Ivka nehádala, ani jej nevzdorovala. Platilo, čo povedala mama alebo aj iné autority, na prvýkrát. Tu sa dá pochopiť, prečo Ivka teraz nerozumie tomu, že jej syn vyjednáva a domŕza. Veď ona to predsa svojej mame nerobila. Je to pre ňu akoby aj dôkaz toho, že ju jej syn nemá rád.

Mimochodom, otca si Ivka veľmi nepamätá, lebo od nich odišiel, keď mala 5 rokov. Bol to alkoholik, ktorý Ivke venoval málo pozornosti, a keď jej nejakú venoval, bola to pozornosť negatívna.

S týmto rodinným zázemím nie je Ivkino vedomie vlastnej hodnoty moc vysoké. Ivka bola ako dieťa urážlivá a trucovitá, ale teraz v dospelosti skôr na každý podnet reaguje hnevom a krikom. Vraj ju vytočí skoro všetko, čo sa jej syna týka.

HNEV a krik je často naša obranná reakcia. Bránime sa tomu, aby sme sa necítili v podradenej pozícii. Zakrývame ním svoje slabosti a strachy. Proste, keď sa hneváme, druhí sa boja nás a nevidia, že sa vlastne bojíme my.

Ivka má vo svojej bublinke aj STRACH. Bojí sa toho, že jej syn podľahne nejakej závislosti. Pokračovať v čítaní

Publikované v Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Pravidlá v rodine by mali nastavovať obaja rodičia a na ich dodržiavanie by mal dohliadať otec

Mami, ja si prosím na večeru jogurt. Nie Sárka, na večeru budeme mať chlebík so šunkou. Ale ja chcem jogurt. Jogurt si mala včera, dnes bude chlebík. Vieš, musíme to striedať, nemôžeš papať iba jogurt. Ale ja chcem.

Trojročná Sárka sa rozplakala. Mama už premýšľala, či nerobí nejakú výchovnú chybu a či by predsa len nemala malej vyhovieť, keď si spomenula, že jej muž nechce, aby si ich dcéra mohla vyberať, čo bude jesť, pretože to by potom nemalo konca kraja. Nepovolila a dala pred Sárku tanier s chlebom so šunkou.

Sárka sedela pri stole a len sa v tom rýpala. Hrala sa so šunkou, dávala si ju z chleba dole, potom zase na chleba. Mama už bola podráždená z toho, že dcéra aj napriek jej vysvetľovaniu neuznala to, že si má dať šunku, tak jej prudko zobrala vychytila chlieb z taniera a dala ho Sárke do rúčky: Jedz už konečne, nech môžeš ísť spať.

Otec, ktorý bol v obývačke, lebo ešte nebol hladný a pracoval, sa tiež podráždene ozval: Musíš na ňu stále len kričať? A koľko sa tam ešte budete šuchtať, veď už je čas ísť spať.

Ďalej už len v skratke. Ten večer bol ešte plný plaču (a nielen Sárkinho) a nechýbali v ňom ani cápance po zadku. Mamička bola nešťastná sama zo seba, pretože nie prvýkrát sa správala tak, ako si myslela, že sa nikdy správať nebude – ako jedna z tých vynervovaných hysterických matiek, akou bola aj jej mama. A aby toho nebolo málo, manžel jej pred spaním vytkol, že pred malou nemá žiadnu autoritu a že sa mu nepáči, aká je k nej mäkká. Než zaspala, slzy ľútosti a bezmocnosti zamokryli aj jej vankúš. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár