Pre ženy, ktoré chcú, aby ich muži boli viac mužmi

Predstavte si, že tancujete so svojím mužom a cítite úplnú dôveru v to, kam a ako vás vedie. Užívate si to, pretože sa cítite v jeho náručí bezpečne.

A teraz si predstavte, ako stojíte oproti sebe vy a váš muž a dokazujete si, kto, čo, kedy povedal alebo nepovedal a ako, kto, čo myslel, pretože váš muž zase raz niečo neurobil dobre. V celom tele cítite napätie, hnev a bezmocnosť a v hlave vám svieti otázka, že načo vám je taký muž, na ktorého sa nedá spoľahnúť.

Ktorá z tých dvoch predstáv sa vám páči viac? Som si istá, že tá prvá. Akurát, že si už ani neviete spomenúť, kedy ste ju naposledy zažili. Či už v tom naozajstnom tanci alebo v nejakej situácii vo vašom vzťahu.

Vy dokonca ani neveríte, že by niečo také bolo vôbec možné, pretože ste plná pochybností o svojom mužovi. Nedá sa na neho spoľahnúť, nevie sa správne rozhodnúť, aj tak nič neurobí tak tak dobre a tak spoľahlivo ako vy a určite by ste našli ešte kopec ďalších výhrad.

Možno to neviete, ale tento postoj vášho muža oslabuje. Je to prejav nedôvery voči nemu, ktorá môže časom prejsť do pohŕdania.

Ak teraz krútite hlavou, že kde by ste niečo také ako pohŕdanie mužom mohli získať, skúste sa pozrieť na manželstvo svojich rodičov. Korene pohŕdania sú často práve tam.  A možno ste vy sami zažili situácie, v ktorých ste sa na mužov nemohli spoľahnúť a museli prevziať rolu muža na seba. Navyše je celkom možné, že táto nedôvera oslabovala mužov už niekoľko generácií pred vami. A keď si k tomu všetkému prirátate to, že mnohí muži nedostali tie správne mužské vzory v detstve, tak vás neprekvapí, že dvojica silná žena a slabý muž je dnes celkom častý jav.

V každom prípade platí, že ak ste si do svojho života pritiahli muža, ktorý sám od seba nič neurobí, o všetko ho musíte žiadať a keď je nejaký veľký problém, tak akoby ho nebolo, v hĺbke svojej duše veríte tomu, že muži sú slabí a že sa na nich nedá spoľahnúť a na základe vašich životných skúseností vo vás prevláda mužská energia.

Ak teda chcete, aby bol z vášho muža viac muž, musíte sa vy, žienky, stať viac ženami. A zdá sa, že nosenie sukní, dlhé vlasy, štrikovanie, či vyváranie sú málo na to, aby sa z vašich mužov mohli stať muži, o ktorých sa môžete s dôverou oprieť.

ČO VÁM POMÔŽE STAŤ SA VIAC ŽENOU? Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy, Život je radosť | Vložiť komentár

Emočné rany a o tom, ako aukáme, keď sa ich niekto dotkne

Nedávno sa ma kamarátka pýtala, či mohla nejako zabrániť hádke, ktorá vznikla medzi ňou a jej manželom. Na začiatku vraj bola jej otázka, či by mohol s dačím prestať, na čo on zareagoval vetou Ty si so mnou stále iba nespokojná. Ona sa bránila, že to tak nie je, on vytiahol nejaké dôkazy jej nespokojnosti z minulosti a potom mu ona vytkla, že prečo jej stále dačo vyčíta a ďalej si to už asi viete domyslieť.

Povedala som jej, nech si predstaví, ako stoja so svojím manželom na chodníku oproti sebe a rozprávajú sa. Od chrbta jej manžela sa k nim blíži cyklista, ona ho vidí, manžel nie. V snahe čo najrýchlejšie uvoľniť cyklistovi miesto, posunie manžela na kraj chodníka tak, že ho potlačí za rameno. On vtedy skríkne: „AU, to bolí, mám tam ranu!“

A spýtala som sa jej, ako by sa v takomto prípade voči nemu zachovala.

Jej odpoveď bola: „Povedala by som mu Prepáč, nechcela som. Nevedela som, že tam máš ranu.“

Myslím si, že by taká bola aj odpoveď väčšiny z vás v podobnej situácii. Keby ste sa dotkli niekoho rany, o ktorej ste nevedeli, tak by ste sa proste ospravedlnili.

Ako to súvisí s jej hádkou s manželom? Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy | Vložiť komentár

Predsa ťa nebudem žiadať o povolenie

… či si môžem zapnúť telku …

… či si môžem kúpiť kabelku ….

… či môžem stráviť víkend s kamarátkami …

… či môžem ísť na dovolenku bez teba….

Začína sa to diať stále častejšie. Jeden z partnerov si niečo zariadi podľa seba a druhému to oznámi ako hotovú vec. A akýkoľvek pokus o spoločné plánovanie skončí slovami: Predsa ťa nebudem žiadať o povolenie.

Stretla som sa aj s tými, ktorým bolo oznamované a ktorí nevedeli, ako na to reagovať, a aj s tými, ktorí oznamovali a cítili sa na to úplne oprávnení.

Väčšina tých, ktorí oznamujú, sú ženy. Ženy, ktoré dlhé roky žili stratégiu, že napĺňali potreby svojich blízkych a svoje potreby odsúvali na druhú koľaj. Dnes už vedia, že táto stratégia nefunguje a že je čas začať napĺňať sebe. Akoby z rôznych seminárov a kurzov pre vedomé ženy zachytili túto jednu údernú vetu: Ja som pre seba na prvom mieste, je čas starať sa o svoje šťastie.

Áno, súhlasím, je čas starať sa o svoje šťastie. Ale pokiaľ postavíte svoje šťastie na nešťastí niekoho iného, v konečnom dôsledku šťastní nebudete. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako mám povedať správne, aby druhý urobil, čo od neho chcem?

Vracali sme sa z výletu. Bola tma, po daždi a auto, ktoré šoféroval môj kamarát sa rútilo na mokrej kľukatej ceste na môj vkus príliš rýchlo. Už sme predbehli asi tri autá a práve sme dobehli ďalšie, ktoré išlo pomalšie, než bola povolená rýchlosť. Predbiehať sa už nedalo kvôli plnej čiare a tak môj kamarát začal na slimáka vyblikávať. A keďže slimák nezrýchľoval, tak sme ho plná-neplná predbehli.

Regulérne som sa bála, že skončíme v nejakom platane pri ceste. Kamaráta som poprosila, či by mohol spomaliť a použila som na to vetu, ktorá spĺňala všetky požiadavky nenásilnej a spájajúcej komunikácie. To je taká komunikácia, v ktorej hovoríte hlavne o faktoch a o sebe – o tom, ako sa cítite a čo by ste potrebovali a nie je tam žiadne hodnotenie toho druhého.

Ja sa ti normálne bojím, keď ideš v týchto serpentínach osemdesiatkou. Budem sa cítiť bezpečnejšie, keď trošku spomalíš a necháš si odstup.“

Jeho reakcia bola taká, akoby som mu povedala, že jazdí arogantne: „Nehovor mi, ako mám šoférovať. Ja viem, čo robím. Som dobrý šofér, nikdy som nezavinil žiadnu nehodu.“

K odpovedi bola aj patričná reakcia – namiesto spomalenia zrýchlil. Ospravedlnila som sa mu za to, že som sa ho dotkla a ostala som ticho. V duchu som sa modlila, aby sme došli bezpečne do cieľa a hľadala som v sebe dôveru, že všetko sa deje tak, ako sa má diať. Zvyšok cesty sme obaja mlčali.

Na druhý deň sme sa takisto večer vracali z výletu. A čuduj sa svete, kamarát šoféroval akosi pokojnejšie. Nepredbiehal a ani nikoho nevyblikával.

Tento príbeh sa stal zhruba pred rokom a ja ho rozprávam každému, kto rieši problém, že jeho blízki nerobia to, o čo ich požiada.

Prečo? Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Výčitka – ako na ňu reagovať tak, aby ste sa nepohádali

Tento článok je voľným pokračovaním článku Výčitka Prečo mi to robíš, keď ja ti to nerobím a čo sa za ňou skrýva. Písala som v ňom o tých, ktorí používajú túto výčitku, čo v nich ich do nej „núti“. V tomto článku by som chcela ukázať spôsob, ako na takúto ale aj akúkoľvek inú výčitku reagovať bez toho, aby ste sa pohádali a aby ste zostali V SPOJENÍ.

Bežne totiž reagujeme na výčitky OBRANOU (ale ja som to tak nemyslela, veď ti nič nerobím) alebo ÚTOKOM (čo mi ty hovoríš, veď aj ty to robievaš… si myslíš, že si lepší než ja) a to je väčšinou začiatok hádky alebo konfliktu.

Je však aj šanca zareagovať ináč než automaticky obranou alebo útokom. Dobrá správa je, že tá iná reakcia je dostupná pre každého. Stačí, aby ste do svojho života dali dve „veci“.

Jedna vec je POCHOPENIE, čo sa za výčitku skrýva u vyčítajúceho.

Ak sa vás týka špecifická výčitka Prečo mi to robíš, keď ja ti to nerobím, pohnútky vyčítajúceho môžete pochopiť cez tento článok (bude naň odkaz aj na konci, takže môžete pokojne čítať ďalej). Teraz iba v skratke poviem, že ten, kto toto vyčíta, žije falošnú stratégiu Potrebujem, aby moje vzťahy boli harmonické, aby sme ja a môj partner boli podobní a aby sme sa správali vo vzťahu rovnako.

Ale všetky výčitky majú spoločné jedno: sú o nejakej nespokojnosti toho, kto vyčíta. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Kto má rozhodnúť o tom, čo dieťa môže a čo nie

Tento článok vám dá odpoveď na otázku z nadpisu, ale bude trošku aj o neúcte a pohŕdaní.

Je úplne normálne, že rodičia sa nie vždy zhodnú na tom, čo dieťaťu dovoliť a čo nie. Obaja si prinášajú do rodičovstva svoje strachy a svoje presvedčenia, ktoré majú silný a často iba podvedomý vplyv na výchovu dieťaťa.  A hoci zámer oboch rodičov je rovnaký – dať svojmu dieťaťu do života to najlepšie, často sa stane, že na rovnakú požiadavku od dieťaťa odpovedajú diametrálne odlišne.

Koho slovo má byť to rozhodujúce, keď jeden hovorí Áno a druhý Nie?

Pravda je taká, že ak rozhodne iba jeden rodič bez toho, že by sa porozprával s druhým, hovorí to o jeho neúcte k partnerovi. A ak sa to deje tak, že jeden povie Nie a druhý to obratom zruší a povie Áno (alebo naopak), hovorí to o HLBOKEJ NEÚCTE k partnerovi, ktorá hraničí s pohŕdaním.

Samozrejme, že dieťa takú situáciu využije a bude oslovovať so svojimi žiadosťami toho rodiča, ktorý mu umožní robiť to, čo chce alebo nechce. Čím vlastne napodobňuje neúctivé správanie svojho rodiča. A je viac ako pravdepodobné, že neúctu bude prejavovať ku všetkým blízkym osobám rovnakého pohlavia ako je rodič, ktorému je neúcta prejavovaná.

Presne toto sa už dialo v jednej rodinke, kde mama je trošku úzkostnejšie nastavená, než otec, čo sa týka púšťania ich 9-ročného syna von. Snaží sa skôr aby mal syn splnené všetky povinnosti do školy a ísť von je pre ňu tá posledná možnosť. Otec až taký dôraz na školu a známky nekladie a je rád, keď je syn vonku, navyše keď vonku je vlastne dvor medzi bytovkami. A tak sa syn naučil pýtať otca. Aj keď bola mama doma.

Až sa stalo niečo, čo otecka trošku primälo zamyslieť sa nad svojim konaním. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Výčitka Prečo mi to robíš, keď ja ti to nikdy nerobím a čo sa za ňou skrýva

Mnohí ľudia používajú v situáciách, keď im niekto robí niečo, čo sa im nepáči, vetičky typu: Prečo mi to robíš? Nerob mi to, veď ani ja ti to nerobím…

Tieto vety však málokedy spôsobia to, že ten druhý prestane, väčšinou prejdú do bludného kruhu obrán a útokov, po ktorom sa všetci zúčastnení cítia frustrovaní a bezmocní.

Čo sa za týmito vetami skrýva?

Niečo, čo môžeme zhrnúť do pojmu POTREBA MAŤ HARMONICKÉ VZŤAHY.

Ľudia s touto potrebou chcú, aby ich vzťahy boli harmonické, súhlasné, aby sa partneri k sebe správali rovnako a hlavne pekne. Je to však falošná potreba. Je to stratégia, ktorá vznikla v detstve na to, aby sme si naplnili jednu zo štyroch základných psychických potrieb, a to potrebu VZŤAHOVEJ VÄZBY.

Potreba vzťahovej väzby je tá najzákladnejšia ľudská psychická potreba. Bez vzťahovej väzby by sme neprežili. Neprežili by sme bez vzťahu aspoň s jedným človekom, ktorý nás aspoň určitú etapu nášho života miluje a prijíma bezpodmienečne. Potrebujeme pri sebe človeka, ktorému môžeme dôverovať, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, že bude pri nás, keď ho budeme potrebovať. Človeka, ktorý sa za nás nehanbí. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako dať partnerovi šancu, aby vám ukázal, že sa v niečom zmenil

A aj o dôvere a dvoch falošných potrebách, ktoré nám nie sú vždy prospešné.

„Roky, čo sme s manželom spolu, bol on ten, ktorý je zábudlivejší. Mnoho vecí som musela menežovať ja. Ale už mi to nevyhovuje, chcela by som, aby to bolo vyrovnané a on s tým súhlasí, tiež už nechce toľko zabúdať. Ale často podľahnem môjmu naučenému strachu, že zase zabudne a pripomeniem mu. On je potom na mňa nepríjemný, že mu nedám šancu, aby mi ukázal, že tentokrát nezabudne.

Ako to mám urobiť, aby som nabudúce nepodľahla svojmu strachu?“

Toto je pokračovanie príbehu o manželoch, ktorý poznám z pohľadu manželky. Oslovila ma s otázkou, ako manželovi dokázať, že ona už nie je taká výbušná, ako ju on mal zaškatuľkovanú. A pri tej príležitosti zistila, že ona sama má svojho manžela zaškatuľkovaného a tak, ako on jej nedáva šancu, nedáva ani ona jemu.

Tento príbeh o tom, že sa bojíme nedokonalostí druhých, pretože sa nimi cítime ohrození, je o mnohých z nás. Sú za ním dve falošné potreby, alias stratégie:

Potreba dokonalosti a Potreba mať veci pod kontrolou. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako spoľahlivo a bez nátlaku dokážete partnerovi, že ste sa v niečom zmenili k lepšiemu

Vzťahy sa neustále vyvíjajú a takisto aj ľudia v nich. Často sa však stane, že si partneri jeden druhého zaškatuľkujú podľa toho, ako sa správali na začiatku a ťažko svoje názory púšťajú.

Presne toto sa udialo aj v manželstve, v ktorom sa partneri poznajú už viac ako desať rokov. Oslovila ma manželka s otázkou:

„Čo s tým, keď ma môj muž má stále nejako zaškatuľkovanú a nedá mi šancu ukázať mu, že to o mne už nie je pravda?“

Situáciu mi ešte upresnila:

„Na začiatku nášho vzťahu s manželom som bola výbušná. Keď manžel urobil niečo, čo sa mi nepáčilo, tak som ho vedela poriadne sfúknuť. Dnes si však o sebe myslím, že už by som z mnohých vecí nerobila vedu, ale manžel ma má zaškatuľkovanú ako nejakú xantipu. Častokrát niečo urobí podľa jeho slov preto, aby som mu nevynadala. Mňa to mrzí a chcela by som, aby ma začal vnímať inak, ale aj keď sa snažím, on predbehne moju reakciu a zaklincuje to nejakým vyjadrením ohľadne mojej výbušnosti. V konečnom dôsledku to dopadne rovnako, ako keby som zareagovala tak, ako čakal, lebo ma to znervózni.

Ako mám dosiahnuť, aby mi dal šancu ukázať mu, že už nie som výbušná a že ho nesfúknem?“

Odpoveď je jednoduchá – jedine tak, že nebudete výbušná. Nestačí totiž povedať, že už nie ste, keď nakoniec aj tak vybuchnete. De facto sa deje stále to isté – sfúknete manžela za to, že robí niečo, čo sa vám nepáči, akurát sa mení predmet vášho nepáčenia. Slovami o tom, ako už nie ste výbušná, manžela nepresvedčíte. Presvedčíte ho jedine činmi.

Ale poďme sa na to pozrieť pekne po poriadku.

Prečo sa muž naučil robiť veci tak, aby sa vyhol tomu, že ho manželka sfúkne? Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Čas sa musí využívať efektívne

O snahe vždy efektívne využiť čas a aj o tom, kedy máme naozaj niečo vyriešené.

Snahu Vždy efektívne využívať svoj čas má v sebe mnoho ľudí. Aj ja medzi nich patrím. Teda, ešte pred pár dňami som si myslela, že už nepatrím, ale ako som zistila, prítomný čas je stále na mieste.

Posledné dni som sa s týmto presvedčením stretávala aj u svojich klientov. A takmer do jedného sme to mali v detstve podobné.

Rodičia nás neradi videli pri ničnerobení. Ničnerobenie bolo podľa nich všetko, čo nebolo spojené s činnosťou s nejakým výsledkom. U nás doma boli takého činnosti napríklad čítanie knihy alebo pozeranie telky. Keď ma otec pri nich pristihol, hneď prišli výčitky: Čo sa tu flákaš? Prečo nič nerobíš? Nemáš sa čo učiť? Nemáš čo pomôcť mame? Nemáš čo na práci? Choď si radšej upratať izbu…

Ak sa dieťaťu stáva, že nejaká činnosť sa jeho mame alebo otcovi nepáči a svoju nevôľu vyjadria hnevom (výčitky, kritika, hodnotenie a krik sú vždy prejavom hnevu), v podvedomí dieťaťa sa spustí alarm:

Keď sa na mňa hnevajú, znamená to, že ma nemajú radi. A keď ma nemajú radi, znamená to, že nie som dosť dobré.

Takto to bohužiaľ vnímame už od detstva. Keď z niekoho ide hnev, necítime z neho lásku a ako malé deti to nevieme oddeliť od svojej osoby. Nevieme si uvedomiť, že sa im nepáči iba naša činnosť, ale vztiahneme si hnev na seba. Hnev rovná sa Nie som dosť dobré.

Nie som dosť dobré nie je príjemný pocit – často je to zmes pocitu viny a zahanbenia. Keďže v nás silno funguje jedna univerzálna psychická túžba, a to cítiť sa príjemne a vyhýbať sa nepríjemným pocitom a bolesti, podvedome sa naštartujeme urobiť niečo, čo v nás vyvolá príjemný pocit. V priamom kontakte s rodičom a jeho hnevom je to naplnenie jeho potreby – teda dieťa okamžite začne robiť to, čo ulahodí rodičovi.  A v dlhodobom horizonte začne dieťa pracovať na tom, aby sa vyhlo hnevu rodiča. Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Poznaj svoje podvedomie | Vložiť komentár