O tom, prečo sú niektorí ovce a iní zase ovce nechcú byť za žiadnu cenu

Alebo aj o tom, čo v detstve spôsobí, že niekto pravidlá dodržiava a niekto proti nim neustále rebeluje.  

Vždy, keď je v spoločnosti nejaká kríza a sprísňujú sa pravidlá, tak sa proti sebe postavia dve skupiny ľudí. Tí, čo pravidlá dodržiavajú a tí, čo sa proti ním búria. Tí prví sa hnevajú na tých druhých, pretože sa nimi cítia ohrození. Tí druhí označujú tých prvých za ovce a o sebe hovoria, že sa nikdy ovcami nechcú stať.

Tých prvých nazvem ovce alebo dodržiavači, tých druhých zase rebeli. A hoci tieto skupiny stoja proti sebe, ich detstvo, čo sa pravidiel týka, bolo pravdepodobne podobné. Obe skupiny museli pravidlá dodržiavať často aj pod hrozbou trestu a obe skupiny nemali naplnenú potrebu autonómie a kompetencie, ktorá s pravidlami a ich dodržiavaním súvisí. 

Potreba autonómie a kompetencie je o tom, že dieťa chce byť samostatné a chce zažívať, že je šikovné a kompetentné. O slovo sa začne hlásiť vetičkou „Ja sám“ v čase, kedy už dieťa nie je toľko závislé na svojich rodičoch a chce tie veci, ktoré už zvládne samé, aj samé urobiť. Samozrejme, že jeho vnímanie toho, čo naozaj zvládne samo, nie je vždy v súlade s realitou, ale ak mu rodič umožní si veci skúšať, dieťa svoje kompetencie zvyšuje a naberá skúsenosti, ktoré mu dávajú sebadôveru.

Mnoho rodičov to ale z nejakého STRACHU dieťaťu neumožňuje. Pokračovať v čítaní

Publikované v Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Vzdor dieťaťa, ako na neho reagovať a ako mu predchádzať

Ako reagovať na odvrávanie dieťaťa? Kedy povoliť a kedy trvať na svojom? A kde je hranica, za ktorou už dieťa lámeme?

Nejedna mamička či otecko si dnes kladú tieto otázky v snahe vychovávať svoje deti menej prísne a autoritatívne, než to robili ich rodičia. A nejeden rodič je často vyčerpaný z toho, ako sa s deťmi dohaduje a nakoniec aj tak vybuchne a celé to skončí krikom a plačom.

Akých chýb sa môžete vyvarovať a postarať sa tak o to, aby ste sa nezničili seba a nezlomili svoje dieťa?

Chyba číslo 1: Nerozlišujete krtince a hory.

Asi viete, aký je rozdiel medzi krtincom a horou. Krtinec môžete prekročiť, kým horu nie. Možno ale netušíte, ako to súvisí so vzdorom vášho dieťatka.

Týkať sa to bude vášho chcenia a vašich predstáv o tom, čo by vaše dieťa malo robiť. Krtinec je to, čo neriešite a teda rovno to prekračujete a Hora je niečo, za čo naozaj ísť nemôžete a vtedy trváte na svojom.

Mnohí rodičia považujú všetko za horu, čo znamená, že musia svojim deťom často hovoriť NIE na ich snahu urobiť si niečo po svojom.

Prečo je to tak? Pokračovať v čítaní

Publikované v Rodičia a deti | Vložiť komentár

O náprave alebo o tom, ako s rešpektom ukončiť konflikt

Myslím si, že každý vážny konflikt, ktorý vznikne, by sa mal ukončiť tým, že sa jeho aktéri spolu porozprávajú z pozície zrelých dospelých ľudí. Nemusí to byť samozrejme bezprostredne po konflikte, ale niekedy by k tomu malo dôjsť. Volá sa to NÁPRAVA.

Ale viem aj to, že nie vždy sa nám chce tie nápravy robiť a vracať sa ku konfliktom. Pretože sa bojíme, že rozhovor nezvládneme a vznikne ďalší konflikt a často aj preto, lebo si nechceme pripomínať ten pocit poníženia a zlyhania, ktorý sme v konflikte cítili, najmä ak to na prvý pohľad vyzerá, že my sme ten konflikt nevyvolali.

A ak takýto konflikt vznikol medzi nami a našimi deťmi, od ktorých očakávame rešpekt a úctu a namiesto toho sa na nás spustila spŕška hnevu a pohŕdania, tu skôr očakávame, že o nápravu sa bude snažiť dieťa.

Nedávno takú situáciu zažila jedna mamička, ktorej už takmer dospelý syn vyhodil na oči, že ho stále iba otravuje a zasahuje mu do života a nenechá ho dýchať. Nebolo to prvýkrát a vždy to dopadlo rovnako. Ona nebola schopná sa veľmi obhajovať, skôr len prekvapene pozerala, odkiaľ sa v ňom vzalo toľko zlosti. Z konfliktu zutekala a neskôr sa obaja tvárili, že sa nestal. Očakávala, že príde a situáciu nejako napraví, ale to sa nestalo.

Ona sa chcela k tomu celému vrátiť, ale nevedela ako. Jej prvotný impulz bol zavolať si ho na koberec a povedať mu, že si neželá, aby sa k nej takto správal. To však cítila, že by vyvolalo iba ďalší konflikt.

Ako teda môžete urobiť nápravu?

Spýtala som sa, čo si najviac želá ohľadne ich vzťahu. Odpoveď bola, že to, aby spolu dobre vychádzali a aby sa spolu bavili s rešpektom.

Prečo som sa to pýtala? Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

O manipuláciách, ktoré používame na naše deti

Vďaka mojej neterke trávim viac času na detských ihriskách a v parkoch. Často s ňou zažívam chvíle, kedy len sedíme a pozorujeme, ako sa deti okolo nás hrajú.

Naposledy sme takto sedeli v jednom parku pri fitnes strojoch na cvičenie dospelých. Dospelí tam boli iba ako sprievodcovia svojich detí, ktoré sa na strojoch krútili a hojdali. Na jednom z nich sa točil asi 4-ročný chlapček. Prišlo k nemu približne rovnako staré dievčatko v sprievode svojho otecka a povedalo, že sa tam chce ísť tiež točiť. Chlapec sa zahľadel do zeme a točil sa ďalej. Dievčatko ticho stálo a pozorovalo chlapčeka, jej otecko bol tiež ticho. Chlapec sa stále so sklonenou hlavou točil. Zrazu sa tam zjavila jeho mama a povedala mu:

„Prosím ťa, pusti teraz dievčatko. Ty sa tu už dlho točíš.“

Chlapček sklonil hlavu ešte viac do zeme a točil sa ďalej.

„Počuješ? Tebe to hovorím. Haló. Pozri sa mňa.“

Keďže chlapec na svojom správaní nič nezmenil, mama pokračovala:

„Takže keď mi ty budeš niečo hovoriť, môžem sa správať rovnako ako ty? Môžem ťa aj ja ignorovať?“

U chlapca nenastala žiadna zmena.

„Dobre, tak aj ja sa tak budem správať k tebe, keď odo mňa budeš niečo chcieť. Ani sa na teba nepozriem.“

Stále nič.

 „Prečo si taký neposlušný? Veď sa môžeš ísť hrať inde, pozri, tam je voľné miesto“.

Chlapček sa stále správal rovnako, len mu hlávka klesla ešte nižšie.

„No dobre teda. Ako chceš. Tiež ťa nebudem počúvať, keď mi budeš niečo hovoriť.“

Mama ukončila svoj monológ a odkráčala kúsok ďalej od miesta diania. Dievčatko už medzičasom odišlo k inému stroju a chlapec sa tam točil možno ešte ďalších päť minút. Do zeme už nepozeral, ale v tvári mu ostal smutný výraz.

Nechcem teraz mamičku nijako súdiť. Ja som v nej dokonca videla seba pred zhruba dvadsiatimi rokmi. Spomenula som si na pocit, ktorý som vtedy zažívala a ktorý pravdepodobne nevedome riadil aj konanie tejto mamičky. Ten pocit je bezmocnosť a často v snahe necítiť ju prechádzame do  manipulácie  našimi deťmi (a niekedy aj partnermi).

Manipulácia má mnoho podôb, ale cieľ je jeden – dosiahnuť, aby dieťa urobilo to, čo chceme my. Mamička v parku použila tieto manipulatívne techniky: Pokračovať v čítaní

Publikované v Rodičia a deti | Vložiť komentár

Chválite svoje deti správne?

Alebo aj o fixnom a rastovom nastavení mysle.

Mnohí rodičia sa stretávajú s prudkými reakciami zlosti u svojich detí, keď si s niečím nevedia rady. Nielenže vtedy nevedia ako reagovať, často vôbec nechápu, kde sa v ich deťoch také prudké reakcie berú.

Po bližších rozhovoroch s rodičmi som zistila, že robia jednu vec, ktorá ich deti k takým reakciám vedie.

Tá vec sú POCHVALY.

Títo rodičia svoje deti chvália nejako takto:

Ty si ale šikovný, Si šikulka, Si super, Ty si múdry chlapec, Si veľmi inteligentné dievča, Fíha, ty máš talent.

Takéto pochvaly vytvárajú v deťoch fixnú predstavu, že šikovnosť, múdrosť a talent sú ich nemennou súčasťou, čo znamená, že veci by im mali ísť ľahko a bez námahy. Toto sa volá FIXNÉ nastavenie mysle. A presne toto môže byť dôvod, prečo takto chválené deti prejdú do bezmocnosti, keď sa im nedarí. Akoby to, že sa im nedarí, rúcalo tento ich sebaobraz. Boja sa akéhokoľvek zlyhania, pretože zlyhanie by im mohlo vziať nálepku, že sú šikovné.

Toto je prvý stupeň fixného nastavenia mysle. Ďalší je ten, že si deti začnú vyberať ľahšie úlohy a ak nebudú mať na výber a budú mať pred sebou ťažšiu úlohu, budú ju odkladať. Postupne sa z nich môžu stať majstri prokrastinácie. Pokračovať v čítaní

Publikované v Rodičia a deti | Vložiť komentár

Zrkadlenie – prečo niektorým nedáva zmysel a čo s ním

Všetko to, čo vás na druhých hnevá, to, čo im vyčítate a za čo ich kritizujete, je vo vás.

Toto je princíp ZRKADLENIA. Hoci to znie to jednoducho, mnohým to zmysel nedáva a myslia si, že to nemôže fungovať.

Aké sú najčastejšie výhrady a pochybnosti tých, ktorým zrkadlenie nedáva zmysel?

Výhrada prvá: NEVIEM, ČO S TÝM ĎALEJ

Táto výhrada je sprevádzaná otázkou: „No dobre, mám to, čo mi na druhých vadí, v sebe. A čo teraz s tým, že to mám aj ja?“

Čo s tým? Mám pre vás takéto nové možnosti: Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Pre ženy, ktoré chcú, aby ich muži boli viac mužmi

Predstavte si, že tancujete so svojím mužom a cítite úplnú dôveru v to, kam a ako vás vedie. Užívate si to, pretože sa cítite v jeho náručí bezpečne.

A teraz si predstavte, ako stojíte oproti sebe vy a váš muž a dokazujete si, kto, čo, kedy povedal alebo nepovedal a ako, kto, čo myslel, pretože váš muž zase raz niečo neurobil dobre. V celom tele cítite napätie, hnev a bezmocnosť a v hlave vám svieti otázka, že načo vám je taký muž, na ktorého sa nedá spoľahnúť.

Ktorá z tých dvoch predstáv sa vám páči viac? Som si istá, že tá prvá. Akurát, že si už ani neviete spomenúť, kedy ste ju naposledy zažili. Či už v tom naozajstnom tanci alebo v nejakej situácii vo vašom vzťahu.

Vy dokonca ani neveríte, že by niečo také bolo vôbec možné, pretože ste plná pochybností o svojom mužovi. Nedá sa na neho spoľahnúť, nevie sa správne rozhodnúť, aj tak nič neurobí tak tak dobre a tak spoľahlivo ako vy a určite by ste našli ešte kopec ďalších výhrad.

Možno to neviete, ale tento postoj vášho muža oslabuje. Je to prejav nedôvery voči nemu, ktorá môže časom prejsť do pohŕdania.

Ak teraz krútite hlavou, že kde by ste niečo také ako pohŕdanie mužom mohli získať, skúste sa pozrieť na manželstvo svojich rodičov. Korene pohŕdania sú často práve tam.  A možno ste vy sami zažili situácie, v ktorých ste sa na mužov nemohli spoľahnúť a museli prevziať rolu muža na seba. Navyše je celkom možné, že táto nedôvera oslabovala mužov už niekoľko generácií pred vami. A keď si k tomu všetkému prirátate to, že mnohí muži nedostali tie správne mužské vzory v detstve, tak vás neprekvapí, že dvojica silná žena a slabý muž je dnes celkom častý jav.

V každom prípade platí, že ak ste si do svojho života pritiahli muža, ktorý sám od seba nič neurobí, o všetko ho musíte žiadať a keď je nejaký veľký problém, tak akoby ho nebolo, v hĺbke svojej duše veríte tomu, že muži sú slabí a že sa na nich nedá spoľahnúť a na základe vašich životných skúseností vo vás prevláda mužská energia.

Ak teda chcete, aby bol z vášho muža viac muž, musíte sa vy, žienky, stať viac ženami. A zdá sa, že nosenie sukní, dlhé vlasy, štrikovanie, či vyváranie sú málo na to, aby sa z vašich mužov mohli stať muži, o ktorých sa môžete s dôverou oprieť.

ČO VÁM POMÔŽE STAŤ SA VIAC ŽENOU? Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy, Život je radosť | Vložiť komentár

Emočné rany a o tom, ako aukáme, keď sa ich niekto dotkne

Nedávno sa ma kamarátka pýtala, či mohla nejako zabrániť hádke, ktorá vznikla medzi ňou a jej manželom. Na začiatku vraj bola jej otázka, či by mohol s dačím prestať, na čo on zareagoval vetou Ty si so mnou stále iba nespokojná. Ona sa bránila, že to tak nie je, on vytiahol nejaké dôkazy jej nespokojnosti z minulosti a potom mu ona vytkla, že prečo jej stále dačo vyčíta a ďalej si to už asi viete domyslieť.

Povedala som jej, nech si predstaví, ako stoja so svojím manželom na chodníku oproti sebe a rozprávajú sa. Od chrbta jej manžela sa k nim blíži cyklista, ona ho vidí, manžel nie. V snahe čo najrýchlejšie uvoľniť cyklistovi miesto, posunie manžela na kraj chodníka tak, že ho potlačí za rameno. On vtedy skríkne: „AU, to bolí, mám tam ranu!“

A spýtala som sa jej, ako by sa v takomto prípade voči nemu zachovala.

Jej odpoveď bola: „Povedala by som mu Prepáč, nechcela som. Nevedela som, že tam máš ranu.“

Myslím si, že by taká bola aj odpoveď väčšiny z vás v podobnej situácii. Keby ste sa dotkli niekoho rany, o ktorej ste nevedeli, tak by ste sa proste ospravedlnili.

Ako to súvisí s jej hádkou s manželom? Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy | Vložiť komentár

Predsa ťa nebudem žiadať o povolenie

… či si môžem zapnúť telku …

… či si môžem kúpiť kabelku ….

… či môžem stráviť víkend s kamarátkami …

… či môžem ísť na dovolenku bez teba….

Začína sa to diať stále častejšie. Jeden z partnerov si niečo zariadi podľa seba a druhému to oznámi ako hotovú vec. A akýkoľvek pokus o spoločné plánovanie skončí slovami: Predsa ťa nebudem žiadať o povolenie.

Stretla som sa aj s tými, ktorým bolo oznamované a ktorí nevedeli, ako na to reagovať, a aj s tými, ktorí oznamovali a cítili sa na to úplne oprávnení.

Väčšina tých, ktorí oznamujú, sú ženy. Ženy, ktoré dlhé roky žili stratégiu, že napĺňali potreby svojich blízkych a svoje potreby odsúvali na druhú koľaj. Dnes už vedia, že táto stratégia nefunguje a že je čas začať napĺňať sebe. Akoby z rôznych seminárov a kurzov pre vedomé ženy zachytili túto jednu údernú vetu: Ja som pre seba na prvom mieste, je čas starať sa o svoje šťastie.

Áno, súhlasím, je čas starať sa o svoje šťastie. Ale pokiaľ postavíte svoje šťastie na nešťastí niekoho iného, v konečnom dôsledku šťastní nebudete. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako mám povedať správne, aby druhý urobil, čo od neho chcem?

Vracali sme sa z výletu. Bola tma, po daždi a auto, ktoré šoféroval môj kamarát sa rútilo na mokrej kľukatej ceste na môj vkus príliš rýchlo. Už sme predbehli asi tri autá a práve sme dobehli ďalšie, ktoré išlo pomalšie, než bola povolená rýchlosť. Predbiehať sa už nedalo kvôli plnej čiare a tak môj kamarát začal na slimáka vyblikávať. A keďže slimák nezrýchľoval, tak sme ho plná-neplná predbehli.

Regulérne som sa bála, že skončíme v nejakom platane pri ceste. Kamaráta som poprosila, či by mohol spomaliť a použila som na to vetu, ktorá spĺňala všetky požiadavky nenásilnej a spájajúcej komunikácie. To je taká komunikácia, v ktorej hovoríte hlavne o faktoch a o sebe – o tom, ako sa cítite a čo by ste potrebovali a nie je tam žiadne hodnotenie toho druhého.

Ja sa ti normálne bojím, keď ideš v týchto serpentínach osemdesiatkou. Budem sa cítiť bezpečnejšie, keď trošku spomalíš a necháš si odstup.“

Jeho reakcia bola taká, akoby som mu povedala, že jazdí arogantne: „Nehovor mi, ako mám šoférovať. Ja viem, čo robím. Som dobrý šofér, nikdy som nezavinil žiadnu nehodu.“

K odpovedi bola aj patričná reakcia – namiesto spomalenia zrýchlil. Ospravedlnila som sa mu za to, že som sa ho dotkla a ostala som ticho. V duchu som sa modlila, aby sme došli bezpečne do cieľa a hľadala som v sebe dôveru, že všetko sa deje tak, ako sa má diať. Zvyšok cesty sme obaja mlčali.

Na druhý deň sme sa takisto večer vracali z výletu. A čuduj sa svete, kamarát šoféroval akosi pokojnejšie. Nepredbiehal a ani nikoho nevyblikával.

Tento príbeh sa stal zhruba pred rokom a ja ho rozprávam každému, kto rieši problém, že jeho blízki nerobia to, o čo ich požiada.

Prečo? Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár