Ako a prečo sa stane, že niečo také dôležité pre náš život, ako sú emócie, začneme potláčať?

Emócie sú s nami už státisíce rokov a dostali sme ich do vienka preto, aby sme vedeli RÝCHLO reagovať na zmeny okolo nás a zároveň aby sme cez naše emócie dali ostatným vedieť o zmenách v nás.

Napríklad strach a hnev nám v časoch, kedy sme žili v nebezpečnom prostredí plnom predátorov, pomáhal prežiť.

STRACH tým, že v prípade nebezpečenstva vyvolal stresovú reakciu, ktorá nám pomohla utiecť, útočiť alebo ustrnúť a nenechať sa zožrať nejakým predátorom na večeru. A zároveň, keď sme utekali my, vedeli aj ostatní, že im hrozí nebezpečenstvo.

Aj dnes nám strach pomáha vyhnúť sa nebezpečenstvu, ale oveľa viac takému, ktoré je iba v našej hlave ako emočná spomienka na niečo, čo nás ohrozovalo v našom detstve.

HNEV nám pomáha ustrážiť si svoje hranice alebo odstrániť prekážku na ceste. Voľakedy boli hranice aj prekážky fyzické, dnes je to často iba o psychických hraniciach a prekážkach alebo inými slovami o nenaplnených potrebách a očakávaniach.

Keď sa hneváme, mali by sme to brať ako informáciu, že nám niekto buď prekročil hranice, alebo že máme na ceste prekážku alebo že nemáme niečo naplnené. A niekedy ho môžeme aj použiť – keď chceme odkomunikovať, že nám niekto prekročil hranicu a neželáme si, aby v tom pokračoval, alebo keď si potrebujeme niečo presadiť – ale tak, že hovoríme o sebe, nie výčitkou, či kritikou o tých druhých.

Každá emócia má svoj význam.

SMÚTOK prichádza vždy s nejakou stratou alebo s pocitom, že sa nám nedostáva niečo, čo si myslíme, že by sa nám dostať malo. A môže byť toho veľa – od pozornosti, uznania, spravodlivosti a tak podobne. Zároveň, keď druhí vidia, že sme smutní, chcú nás nejako podporiť.

POCITY VINY a HANBA sú pre nás signálmi, že sme urobili niečo, čo je mimo pravidiel alebo noriem. A pre druhých je náš previnilý výraz signálom, že už vieme a že už netreba o tom, čo sme urobili zle, hovoriť.

ZNECHUTENIE je tiež jedna z emócií, ktorá nám pomáhala prežiť. Ak sme zjedli niečo nedobré a nechutné, vyslali sme cez výraz tváre signál druhým, že to niečo nemajú jesť.

RADOSŤ a LÁSKA sú pozitívne emócie, ktoré keď cítime, tak vieme, že nám nič nehrozí a zároveň dávame aj druhým najavo, že sa nás nemusia báť.

Bez emócií by bol náš život fádny a náš intelekt by bol odtrhnutý od skutočného poznania sveta okolo nás a aj v nás.

Na svet prichádzame s tým, že svoje pocity a emócie prejavujeme bez akéhokoľvek potláčania, pretože to je veľmi dôležité pre naše prežitie. Malé dieťa nemá iné vyjadrovacie prostriedky, keď sa mu niečo nepáči alebo keď niečo potrebuje, než svoje emócie.

Príroda nám len tak ľahko nedovolí vzdať sa nejakej schopnosti, ktorá je dôležitá pre naše prežitie. A napriek tomu sa často stane, že emócie v sebe potlačíme a prestaneme ich prejavovať. Niekedy tak veľmi, že sa od nich úplne odpojíme.

Prečo a kedy sa stane, že niekto začne svoje emócie potláčať?

Tento proces sa väčšinou začína v detstve a súvisí so vzťahovou väzbou, ktorá sa vytvára medzi rodičom a dieťaťom. Je to prvá a základná psychická potreba, ktorú dieťa túži mať naplnenú a ktorá je základom všetkých jeho budúcich vzťahov vrátane vzťahu k sebe.

Táto väzba „prúdi“ dvoma smermi. Jeden smer prúdi od dieťaťa k rodičovi a druhý od rodiča k dieťaťu.

Časť vzťahovej väzby, ktorá smeruje od dieťaťa k rodičovi, sa prejavuje tak, že dieťa má potrebu aktívne vyhľadávať a udržiavať blízkosť s rodičom, najmä pri nepohode zo zažívania negatívnych emócií. Vtedy je totiž jeho telo zaplavené stresom a inštinktívne očakáva od rodiča, že mu pomôže vyregulovať sa, pretože to samé ešte nevie.

Druhá časť väzby ide od rodiča smerom k dieťaťu a keď je v poriadku, tak sa rodič vie na dieťa emocionálne nastaviť, je schopný vnímať jeho mentálny stav a primerane dieťaťu uspokojovať jeho potreby (čo samozrejme nie je vždy z rôznych dôvodov možné, vtedy je treba potrebu uznať = ty by si chcel to alebo ono). Ak sa toto deje, dieťa sa cíti milované a prijímané. Vzťahová väzba je bezpečná, dieťa sa nemá čoho báť.

Ak sa to nedeje, ak od rodičov „neprichádza“ ich časť väzby, dieťa prestane vnímať vzťahovú väzbu ako bezpečnú. Ale chybu nevidí v rodičoch, chybu vidí v sebe – ja niečo robím zle, ja niečoho nie som hoden, so mnou niečo nie je v poriadku.

Začne pátrať, v akých situáciách necíti emočnú blízkosť a spojenie s rodičom, aby sa im potom mohol naučiť vyhýbať. Rýchlo vypátra, že sa rodič odtiahne a väzbu preruší, keď prejavuje negatívne emócie.

Dieťa nevie, že sa to deje z dôvodov, ktoré nesúvisia s ním, a preto si vytvorí presvedčenie, že emócie sú pre jeho prežitie nebezpečné.

Horšie je, že ani rodičia často nevedia, že to, že nezvládajú emócie svojich detí, nesúvisí s deťmi, ale s nimi.

To, čo im v skutočnosti bráni naladiť sa na emócie svojich detí, je, že nie sú v kontakte s tými svojimi. A keďže emócie ich detí im pripomínajú vlastnú frustráciu z emócií, ktoré oni sami nevedeli a nevedia zvládnuť, snažia sa ich „zlikvidovať“. V praxi to znamená, že emócie svojich detí začnú odmietať, zľahčovať alebo od nich odvádzať pozornosť. Tieto procesy sú sprevádzané výčitkami, kritikou a iným hodnotením dieťaťa, často aj vyvolaním pocitov viny v dieťati za to, že jeho správanie je príčinou toho, ako zle sa rodič cíti.

Ale to sa už dieťa, ktoré sa stotožňuje so svojimi emóciami a potrebami, cíti nemilované, odmietané a vinné. Už má veľa dôkazov, že to súvisí s niektorými emóciami, ktoré prežíva a prejavuje. Už začína veriť tomu, že keď sa jeho emócie rodičom nepozdávajú a sú im na obtiaž, tak nepatria do života.

Preto začne hľadať spôsoby, ako obnoviť väzbu a nebyť rodičom na obtiaž. Ako najefektívnejšie sa ukáže skrývanie a potláčanie emócií, tých, ktoré sa rodičom nepozdávajú.

Vzorec, ktorý si uloží, znie nejako takto:

Keď neprejavujem emócie, zažívam viac spojenia s rodičmi, sú ku mne lepší, neodmietajú ma a nemám pocity viny.

Vzťahová väzba ako niečo, bez čoho by sme neprežili, sa zachovala, a zdá sa, že je bezpečná.

Stratégia potláčania emócií a pocitov je na svete a postupne sa bude upevňovať. Stane sa z nej falošná potreba – ak chcem, aby ma druhí mali radi, musím svoje emócie potláčať.

Niekedy jej dieťa vyhovie natoľko, že sa od svojich emócií odpojí úplne.

Potlačené emócie majú svoje následky.

S potláčanými emóciami potláčame aj stres a to má neblahý vplyv na naše zdravie – už je dokázané, že v dlhodobom horizonte vedie potlačený stres k pocitom vyhorenia, depresii a často až k autoimunitným ochoreniam.

Potlačené emócie úplne nezmiznú. Rôznymi cestičkami si hľadajú cestu von – napríklad potlačený hnev sa dostáva von cez ironické alebo sarkastické správy, ohováranie, ignoráciu, problémy s pozeraním sa ľuďom do očí, ale často z nás vyletí všetko, čo sme potlačili a to dokáže vo vzťahoch narobiť riadnu spúšť.

Dlho potláčaný strach si vyberie svoju daň úzkosťami, ktoré sa objavia akoby znenazdajky.

Keď svoje emócie potláčame, stávame sa emočne nekompetentnými.

Často sa „utopíme“ vo svojom intelekte, premýšľaní a analýzach, ale to je ďaleko od skutočného poznania sveta okolo nás a aj v nás. Pre druhých sme nečitateľní a môžu nás považovať za falošných.

Dobrá správa je, že to tak nemusí ostať na celý život.

Nikdy nie je neskoro začať pracovať na svojej emočnej kompetencii, ak ste dospelák, ktorý sa v detstve naučil svoje emócie potláčať.

A ak ste rodič a uvedomujete si, že emócie svojich detičiek nejako potláčate, tiež máte možnosť pracovať na svojej emočnej kompetencii a zároveň tak podporiť aj rozvoj emočnej kompetencie vašich detí, aby to nemuseli riešiť sami v dospelosti.

Čo to je, tá EMOČNÁ KOMPETENCIA?

Je to schopnosť

  • vnímať svoju emočnú realitu – Čo cítim? Čo potrebujem? Čo mi hovorí moje telo? Som v strese a teda sa potrebujem uvoľniť?
  • efektívne sa vyrovnať s vlastnými pocitmi a túžbami, uvedomovať si, že emócie nie sme my, ale je to niečo, čo je z nejakého dôvodu a na nejaký čas našou súčasťou,
  • schopnosť rozlišovať vlastné psychické reakcie, ktoré súvisia s momentálnou situáciou od tých, ktoré sú pozostatky minulosti,
  • schopnosť uvedomovať si svoje skutočné potreby a zároveň vedieť prijať, keď nie sú naplnené.

A ak cítite, že toto chcete v sebe rozvinúť a potrebujete k tomu podporu, rada ňou pre vás budem. Stačí sa mi ozvať a dohodnúť si stretnutie.

S láskou a úctou

Janka Mladá

 

Zdieľať článok:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Ak nechcete, aby sa z darčekov stali nástroje vašej moci, prestaňte ich dávať za odmenu.

Už niekoľko rokov beží pred Vianocami v jednom slovenskom rádiu relácia Ježiško volá neposlušným deťom. Podnadpis tejto relácie znie takto: Ak chcete, aby vaše deti poslúchali aspoň do Vianoc, napíšte nám a náš Ježiško to zariadi. Párkrát sa mi podarilo byť svedkom toho, ako Ježiško nejakému neposlušnému chlapcovi v éteri rádia telefonoval. Aj mi do plaču bolo,

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Viete, prečo deti žalujú? Pretože veria tomu, že sú nekompetentné.

Jednej mojej klientke sa často stávalo, že ju v školskej šatni dcérina spolužiačka privítala vetou: Teta, Anička dnes v škole zase neposlúchala. Nepáčilo sa jej to, pretože ju to naladilo proti jej dcére. Hútala, ako tú malú žalobabu zastaviť, ale na to sa necítila oprávnená, a tiež nechcela byť za zlú. Napadlo jej, že by mohla byť aj

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Viete, čoho sa treba vyvarovať, ak chcete, aby vaše dieťa malo zdravé svedomie?

Tento článok je tom, ako spolu súvisia pocity viny a zdravé svedomie. A tiež o tom, ako ho môžete u svojho dieťaťa podporiť. Predstavte si, že zistíte, že vaše dieťa má doma farbičky, ktoré sa mu veľmi páčili, keď ste boli pred pár dňami nakupovať v papiernictve. Vy ste ich ale nekúpili. Čo urobíte? Pravdepodobne

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: