Prečo potrebujem neustále hľadať nové činnosti? Prečo pri ničom dlho nevydržím?
Prečo sa mi stále menia nálady a moje emócie sú ako na hojdačke?
Prečo sa ma hnev drží hodiny a niekedy aj dni?
Prečo moje nadšenie pre niečo veľmi rýchlo opadne?
Možno sa vám to bude zdať čudné, ale všetko toto je vecou nedostatočnej schopnosti emočnej sebaregulácie.
Schopnosti udržiavať svoje vnútorné emočné prostredie v rámci rozumného funkčného a bezpečného rozsahu bez ohľadu na vonkajšie okolnosti.
Môžeme si to prirovnať k schopnosti teplokrvných živočíchov udržiavať si teplotu krvi plus mínus rovnakú bez ohľadu na to, aká je teplota vonkajšieho prostredia.
Oproti tomu studenokrvné živočíchy nemajú schopnosť regulovať svoje vnútorné prostredie, čo znamená, že je často narušené i malými zmenami vonkajšieho prostredia.
Ľudia, ktorí majú dobre vyvinuté sebaregulačné mechanizmy,
vedia regulovať svoje nálady tak, že nelietajú hore dole.
Ich myseľ nezahltí raz skľúčenosť, inokedy nekontrolovateľné nadšenie, alebo hnev na poldňa z toho, že niečo nie je tak, ako si oni želajú.
Svojimi emóciami sa nenechajú pohltiť, nepotláčajú ich a ani ich neexplodujú von. Vedia ich zniesť a vedia si z nich vziať informácie o sebe a o svete okolo.
Nesnažia sa meniť svoje okolie tak, aby v nich emócie nevyvolávalo.
Dokážu si svojou vnútornou kapacitou udržať stabilnú úroveň záujmu o to, čo robia, bez nutných vonkajších stimulov.
Čiže presný opak toho, čo som písala v úvode.
Preto, ak je niečo z úvodu aj vaša téma, potrebujete popracovať na svojich sebaregulačných mechanizmoch.
Na fyziologickej úrovni potrebujete popracovať na lepšom prepojení vášho mozgu medzi hemisférami a medzi jeho nižšími časťami a sivou mozgovou kôrou.
Pretože také prepojenie, aké ste si vytvorili do svojich zhruba 25 rokov, nie je dostatočné. Našťastie nemusí byť ani definitívne, pretože náš mozog sa dá vďaka neuroplasticite poprepájať v každom veku. Síce to už nejde tak rýchlo a automaticky, ako to išlo v detstve, ale ide to.
V detstve sa mozog prepája automaticky a veľmi rýchlo a hlavne v kontexte vzťahu s rodičmi.
Prvé dôležité prepojenie sa vytvára v prvých troch rokoch. Ide o prepojenie medzi amygdalou a hipokampom.
Amygdala je párová mozgová štruktúra v limbickom mozgu, ktorá je zodpovedná za stresovú reakciu a považuje sa za centrum implicitnej pamäte. Je plne funkčná už pri narodení a stres spúšťa cez nižšiu mozgovú štruktúru, ktorá sa volá periakveduktálna šedá hmota (periaqueductal gray; PAG).
Hipokampus je tiež časť limbického mozgu. Jeho funkcia je okrem pamäte aj prirodzene tlmiť stresovú reakciu spustenú amygdalou. Lenže hipokampus sa dovyvíja až keď má dieťa 2,5 – 3 roky.
To teda znamená, že prvé 2,5 -3 roky svojho života dieťa nie je schopné samo regulovať svoj stres. Potrebuje rodičov, ktorí mu s tým pomôžu -tým, že dieťa dokážu upokojiť. To sa dokážu iba za predpokladu, že oni sami dokážu vyregulovať svoj stres. Čím lepšie vedia rodičia regulovať stres dieťaťa , tým hustejšie prepojenie medzi amygdalou a hipokampom sa u neho vytvorí.
Ak dieťa v tomto veku žije vo svete plnom hrozieb bez toho, aby boli jeho rodičmi dostatočne vysvetlené a hlavne zažehnané, toto veľmi dôležité prepojenie nebude dostatočne husté a funkčné.
Ako dieťa rastie a mozog sa ďalej vyvíja, vytvára sa druhé dôležité prepojenie.
Trvá trošku dlhšie, až do zhruba 25-eho roku života. Vtedy sa totiž dovyvíja orbitofrontálny kortex (OFK).
OFK je časť sivej mozgovej kôry za čelovým lalokom. Je zodpovedný za naše sociálne správanie a empatiu. Zvykne sa nazývať aj sociálny mozog.
Ak dieťa zažíva veľa stresu a nevyregulovaných rodičov aj v tomto období, nevytvorí sa dostatočne husté prepojenie ani medzi amygdalou a orbitofrontálym kortexom (OFK).
Amygdala bude najhustejšie prepojená s periakveduktálnou šedou hmotou a stane sa príliš citlivou. Veľa vecí bude vnímať ako ohrozenie a veľmi rýchlo bude pomocou PAG-u, s ktorým má husté prepojenie, aktivovať stresovú reakciu. A tá bude trvať dlho, pretože ju nezmierni ani hipokampus, ani orbitofrontálny kortex. Hipokampus tým, že by spustil produkciu oxytocínu, a OFK tým, že by prišlo uvedomenie, že v skutočnosti človeka nikto a nič neohrozuje.
Takéto husté prepojenie medzi amygdalou a PAG-om sa nazýva aj rýchly a krátky okruh stresu.
Ak je amygdala husto prepojená aj s hipokampom a OFK, stres bude „bežať“ na dlhom okruhu a bude sa aktivovať pomalšie. Stresový systém bude schopný regulovať sa sám bez ohľadu na vonkajšie prostredie. A to už je spomínaná sebaregulácia.
Ako dosiahneme, aby sme si v dospelosti vytvorili v mozgu tie správne prepojenia?
Môžeme ponúkať sami sebe takú podporu, starostlivosť a pozornosť, akú sme potrebovali od svojich rodičov, keď sme boli deťmi. Hlavne na psychickej úrovni.
Gabor Maté to nazýva sebarodičovstvo.
Robiť si sebe samému to, čo sme ako deti potrebovali od rodičov – uznávať si svoje emócie, pocity, prežívanie a potreby. Hlavne keď sa necítime dobre, je dôležité svoje emócie a potreby pomenovávať, a tým si ich vytvárať prepojenie medzi amygdalou a OFK.
V praxi to znamená, že si denne robíme akúsi sebainventúru svojich emócií, pocitov a potrieb. Kladieme si otázky typu: Ako sa teraz cítim? Kde v tele niečo cítim? Čo teraz potrebujem? A samozrejme, hľadáme na ne odpovede.
Keď sa niečo udeje a my reagujeme zo svojich autopilotov a nestíhame si uvedomiť svoje pocity a potreby, môžeme to urobiť neskôr. Tak, že si uvedomíme a pomenujeme svoje emócie a nenaplnené potreby v tej situácii spätne. Takisto môžeme čo najfaktickejšie popísať, čo sa vtedy stalo, čo sme videli a čo sme počuli.
Každé pomenovanie pocitov, emócií, nenaplnených potrieb a faktov prepája mozog horizontálne (medzi hemisférami) a vertikálne (medzi nižšími a vyššími časťami mozgu).
A to je presne to, čo potrebujeme vytvárať.
A k tomu môžeme pridať ešte SEBAPOROZUMENIE, v rámci ktorého sa snažíme postupne odbúrať obranné mechanizmy, ktoré sme si v detstve vytvorili z nutnosti zachovať si vzťah s rodičmi.
Najskôr je samozrejme nutné vedieť, aké mechanizmy to sú, naučiť sa ich rozpoznávať a porozumieť im. Bez odsudzovania a kritiky. Namiesto vyčítavej otázky Prečo to mám takto, sa môžeme so súcitnou zvedavosťou zamýšľať: Bolo by pekné porozumieť tomu, prečo to mám takto. Zmeniť môžeme iba to, čomu rozumieme.
Niekedy je fajn podporiť sebarodičovstvo aspoň na začiatku nejakou dobrou náhradou našich rodičov, aby ste zažili aspoň čiastočne to, čo ste mali zažiť v detstve, s druhou osobou. A tiež aby ste si spomínané zručnosti trochu osvojili. Ten niekto môže byť terapeut, ktorý je schopný bezpodmienečného pozitívneho prijatia.
Pretože, ako povedal britský psychoanalytik a psychiater Anthony Scott, keď človek dostane impulz k tomu, aby sa dotkol svojich najvnútornejších pocitov a prejavil ich v istote, že nebude odmietaný, kritizovaný ani nútený k zmene, často dôjde v jeho mysli a akémusi procesu prerovnania či pretriedenia, ktorý do nej vnesie pocit pokoja.
Vnímam to vždy ako veľkú poctu, keď mi niekto dovolí byť pri tom, ako sa dotýka svojich najvnútornejších pocitov. A som vďačná, keď pomocou empatie dosiahne pocit pokoja vo svojej mysli. Pretože sama viem, aký je to úžasný pocit.
S láskou a úctou,
Jana Mladá
