O manipuláciách, ktoré používame na naše deti

Vďaka mojej neterke trávim viac času na detských ihriskách a v parkoch. Často s ňou zažívam chvíle, kedy len sedíme a pozorujeme, ako sa deti okolo nás hrajú.

Naposledy sme takto sedeli v jednom parku pri fitnes strojoch na cvičenie dospelých. Dospelí tam boli iba ako sprievodcovia svojich detí, ktoré sa na strojoch krútili a hojdali. Na jednom z nich sa točil asi 4-ročný chlapček. Prišlo k nemu približne rovnako staré dievčatko v sprievode svojho otecka a povedalo, že sa tam chce ísť tiež točiť. Chlapec sa zahľadel do zeme a točil sa ďalej. Dievčatko ticho stálo a pozorovalo chlapčeka, jej otecko bol tiež ticho. Chlapec sa stále so sklonenou hlavou točil. Zrazu sa tam zjavila jeho mama a povedala mu:

„Prosím ťa, pusti teraz dievčatko. Ty sa tu už dlho točíš.“

Chlapček sklonil hlavu ešte viac do zeme a točil sa ďalej.

„Počuješ? Tebe to hovorím. Haló. Pozri sa mňa.“

Keďže chlapec na svojom správaní nič nezmenil, mama pokračovala:

„Takže keď mi ty budeš niečo hovoriť, môžem sa správať rovnako ako ty? Môžem ťa aj ja ignorovať?“

U chlapca nenastala žiadna zmena.

„Dobre, tak aj ja sa tak budem správať k tebe, keď odo mňa budeš niečo chcieť. Ani sa na teba nepozriem.“

Stále nič.

 „Prečo si taký neposlušný? Veď sa môžeš ísť hrať inde, pozri, tam je voľné miesto“.

Chlapček sa stále správal rovnako, len mu hlávka klesla ešte nižšie.

„No dobre teda. Ako chceš. Tiež ťa nebudem počúvať, keď mi budeš niečo hovoriť.“

Mama ukončila svoj monológ a odkráčala kúsok ďalej od miesta diania. Dievčatko už medzičasom odišlo k inému stroju a chlapec sa tam točil možno ešte ďalších päť minút. Do zeme už nepozeral, ale v tvári mu ostal smutný výraz.

Nechcem teraz mamičku nijako súdiť. Ja som v nej dokonca videla seba pred zhruba dvadsiatimi rokmi. Spomenula som si na pocit, ktorý som vtedy zažívala a ktorý pravdepodobne nevedome riadil aj konanie tejto mamičky. Ten pocit je bezmocnosť a často v snahe necítiť ju prechádzame do  manipulácie  našimi deťmi (a niekedy aj partnermi).

Manipulácia má mnoho podôb, ale cieľ je jeden – dosiahnuť, aby dieťa urobilo to, čo chceme my. Mamička v parku použila tieto manipulatívne techniky:

Príkaz: „Prosím ťa, pusti teraz dievčatko“.

Hoci je tam slovíčko prosím, je to príkaz, ktorý vôbec nerešpektuje to, čo chce dieťa.

Podsúvanie pocitu viny: „Ty sa už dlho točíš.“

Výčitka s negatívnym hodnotením: „Prečo si taký neposlušný?“

Po takomto výroku sa dieťa cíti zahanbené, niet divu, že chlapček svoju hlavu skláňal stále nižšie a nižšie.

Citové vydieranie: „Takže keď mi ty budeš niečo hovoriť, môžem sa správať rovnako ako ty? Môžem ťa aj ja ignorovať?“

Vyhrážanie sa: „No dobre teda. Ako chceš. Tiež ťa nebudem počúvať, keď mi budeš niečo hovoriť.“

Trest: Trestala ho celý čas svojou nespokojnosťou s jeho správaním a manipuláciou.

Mamička pravdepodobne ani nevedela, že manipuluje, ona len používala to, čo sama dostala v detstve a čo fungovalo jej rodičom na to, aby dosiahli od nej to, čo oni potrebovali.

Jej zámer bol dobrý. Chcela priviesť svojho syna k správaniu, o ktorom bola presvedčená, že je správne. Chcela, aby sa chlapček správal ústretovo, férovo a empaticky. Toto je zámer mnohých rodičov. Horšie je to, že dieťa o tomto dobrom zámere netuší. Dieťa totiž počuje niečo takéto: „Tvoje pocity a potreby nie sú dôležité. Buď iný, než si, pretože takéhoto ťa neprijímam. A ak odmietaš urobiť to, čo od teba žiadam, potrestám ťa.“

Dieťa je voči manipulácii bezbranné a do svojho podvedomia si zapíše negatívne presvedčenie o sebe typu Nie som dôležité.

Do vonkajšieho sveta si vytvorí jednu z troch možných stratégií. 

  • Môže sa podvoliť a postupne sa tak naučiť, že bude požiadavkám dospelých vyhovovať. Na svoje potreby zabudne, potlačí ich do tieňa a v dospelosti bude patriť do skupiny ľudí, ktorí nevedia povedať Nie.
  • Môže prejsť do otvoreného vzdoru a bude bojovať o napĺňanie potreby autonómie. Stane sa závislé na vymedzovaní sa druhým a bude mať strach z toho, že by stratilo svoju slobodu.
  • A potom je tu aj tretia možnosť, ktorú predviedol náš chlapček – prešiel do pasívneho odporu. Nevzdoroval otvorene, neprotestoval slovami. Len sa proste vypol a robil si svoje. Otvorený odpor mu asi v minulosti nepriniesol to, čo chcel, ale proti pasívnemu odporu bola mamička bezmocná. A hoci to vyzeralo, že cez manipulatívne techniky je mocná a má prevahu, nakoniec prehrala a víťazom boja bol syn.

Možno už tušíte, aké mala táto situácia riešenie bez toho, aby bol niekto manipulovaný. V podstate je riešením hocičo, čo by bralo do úvahy aj pohľad a potreby dieťaťa.

Napríklad to, že sa mamička nezapojí a nechá to celé na deťoch. V tomto prípade to bola najlepšia možnosť, pretože dievčatko naozaj netrvalo na tom, že sa musí ísť točiť.

Ďalšia možnosť je, že mohla synovi povedať, čo je pre ňu v danej situácii dôležité (napríklad to, že jej syn vždy urobí to, o čo ho niekto požiada, alebo aby sa točil iba určitý čas) a nechá na ňom, či to naplní. Ak nenaplní, prijme to.

Alebo ak mamička naozaj videla pádny dôvod na to, aby jej syn okamžite uvoľnil miesto dievčatku, mohla použiť zástupnú silu a chlapca vziať odtiaľ preč. A potom obďaleč by mu vysvetlila, prečo to urobila.

Som si istá, že každý rodič by sa radšej k svojim deťom správal rešpektujúco a s úctou, než používal manipuláciu. Mnohí nevedia, že manipuláciu používajú, pretože si myslia, že keď na svoje deti nekričia, tak je to v poriadku. Nemusí to tak byť. Manipulácia sa dá robiť aj s úsmevom na perách a pokojným hlasom. Mamička v parku tiež vôbec nekričala.

Preto, ak si nie ste istí, či manipulujete, ale viete, že určite sa chcete k deťom správať rešpektujúco, premyslite si, či svoju požiadavku na dieťa vôbec vyslovíte. Ak na jednu alebo obe z nasledujúcich dvoch otázok odpoviete áno, môžete pokojne ostať ticho a nechať svoje dieťa robiť to, čo robí.

  1. Súvisí moja pohnútka meniť správanie dieťaťa s tým, že by sa niečo malo a bolo by vhodné?

Väčšinou ide o presvedčenia, ktoré nie sú vaše. Odkiaľ sa vzali? Pravdepodobne od rodičov, alebo z reklám v televízii. Nemusíte sa nimi riadiť.

  1. Vychádza moja pohnútka meniť správanie dieťaťa zo strachu, čo si o mne alebo o mojom dieťati ľudia pomyslia?

Ak tento strach hýbe vašim konaním vo vzťahu k dieťaťu, pravdepodobne sa bojíte zlyhania a nedokonalosti. Vy však máte svoju hodnotu aj vtedy, ak vaše dieťa práve urobí niečo, čo by iným mohlo pripadať nedokonalé. Skúste to niekedy nechať tak. V podstate vás aj tak väčšina ostatných vôbec nerieši. A tí, čo by vás riešili, majú pravdepodobne dosť čo robiť sami so sebou.

Ak ste si na tie otázky odpovedali Nie, tak mám pre vás ešte zopár tipov na to, aby ste sa uberali skôr rešpektujúcou komunikáciou, než manipulatívnou:

  1. Vždy, keď budete chcieť, aby vaše dieťa niečo urobilo, skúste sa najskôr pozrieť na situáciu z jeho pohľadu. Čo práve robí? Čo práve potrebuje?
  2. Dôverujte svojim deťom. Oni často aj sami vedia, čo je správne. Ak ich k tomu necháte slobodne dôjsť, posilňujete ich sebadôveru.
  3. Doprajte deťom zažívať vlastné skúsenosti, hoci by sa vám zdali zlé a bolestivé. Deti sa najlepšie naučia ako fungujú medziľudské vzťahy tak, že si niektoré interakcie zažijú na vlastnej koži.

Ak sa už pri manipulácii pristihnete, urobte NÁPRAVU. Ospravedlňte sa svojmu dieťaťu za to, že ste na neho kričali, že ste mu niečo vyčítali alebo ste sa mu vyhrážali a nájdite spôsob, ako sa znova zblížiť (lebo každé manipulatívne konanie vás oddeľuje). Tým, že napravíte to, čo ste nechtiac pokazili, ukážete svojmu dieťaťu, že je v poriadku nebyť vždy dokonalým a že tak, ako aj vy máte svoje lepšie a horšie dni a vlastnosti, môžu ich mať aj oni.

A to je veľká vec pozerať sa na svet s tým, že nemusím byť vždy dokonalí, čo poviete?

Tento obsah bol zaradený v Rodičia a deti. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár