O tom, ako v deťoch môžu vznikať pocity krivdy

Štvorročná Emka zabávala v obývačke svoju ročnú sestričku, ktorá sedela na zemi. Rozosmievala ju tým, že poskakovala a pobehovala. Až zhodila kvetinovú stenu. Našťastie sa nič vážne nestalo, len boli všetci vyľakaní. Aj rodičia. Ale otec svoj strach premenil na hnev a začal na Emku kričať. Že mala dávať pozor a že si o nej nemyslel, že je taká nešikovná. Poslal ju do kúta, aby pochopila, že obývačka nie je ihrisko.

Trojročný Jakubko pokreslil stenu na chodbe. Keď to objavili rodičia, nahnevali sa a spustili na Jakubka výčitky. Ako ti to mohlo napadnúť? Ty nie si normálny? Kreslíme tu my s mamou po stenách? A za trest mu farbičky zabavili.

Trojročná Sofinka mala na stole večeru. Jedla ju tak, že zahryzla do chlebíka a potom utekala za babkou, ktorá u nich bola na návšteve. Keď sa babka zberala domov, Sofinka ju chcela ísť spolu s mamou odprevadiť ku bráničke, tak ako to zvykli robievať. Ale mama jej povedala, že nemôže ísť, pretože ešte nezjedla večeru. Sofinka sa rozplakala, na čo sa mama nahnevala a povedala jej, že dievča, ktoré pri večeri odbieha od stola, nemôže chodiť odprevádzať návštevy.

Čo majú tieto príbehy spoločné?

Všetky sú o neférovosti, ktorá je základným kameňom pre pocity krivdy.

Nie je totiž fér, že keď dieťa niečo nežiadúce urobí, rodičia sa k nemu správajú tak, akoby malo vedieť, že to je nežiadúce. A keď namiesto riešenia situácie riešia jeho, ale to už zasieva v dieťati pocity, že nie je dosť dobré.

Deti robia mnohé veci, ktoré ešte nerobili, bez toho, aby vedeli, či sú dobré alebo zlé. Nemajú to odkiaľ vedieť, dozvedia sa to až od rodičov. Ale iba vtedy, ak sa rodičom podarí hodnotiť správanie dieťaťa a nie dieťa. A tiež keď sa im podarí dieťa za jeho „pochybenie“ nepotrestať.

Ak sa im to nepodarí, dieťa sa dozvie akurát to, že život je nefér.

Emka nechcela zhodiť kvetinovú stenu. Možno bola rozbláznená a nepozorná, ale chcela iba rozosmievať svoju sestru. Mala sa od rodičov iba dozvedieť, že v obývačke, kde je veľa krehkých vecí, nemá pobehovať. Namiesto toho sa dozvedela, že je nešikovná. A za svoju nešikovnosť dostala trest.

Jakubko si chcel kresliť a stena na chodbe mu prišla ako dobré miesto. To, že nie je, sa mal dozvedieť od rodičov jednoduchým oznámením. Namiesto toho sa dozvedel, že on nie je dobrý. A za svoj prečin, o ktorom nevedel, že ho pácha, dostal trest.

Sofinka večerala tak, ako večerala. Nikto voči tomu nenamietal, tak si mohla pokojne myslieť, že je to v poriadku. Potom, keď chcela ísť odprevadiť babku, sa dozvedela, že nevečerala správne. A rovno za to bola potrestaná. Opäť sa mala iba od rodičov dozvedieť, že večerať týmto spôsobom nie je pre nich ok a že to bude treba zmeniť.

Reakcie týchto rodičov vychádzali z ich hnevu, ktorý pramenil z ich nenaplnených predstáv alebo očakávaní.

Rodičia Emky očakávali, že kvetinová stena v obývačke bude pevne stáť na mieste. Rodičia Jakubka očakávali, že steny v ich byte budú bez detských čmáraníc. A rodičia Sofinky očakávali, že Sofinka bude navečeraná v čase, ktorý sa im hodil.

Keď rodičia svoj hnev nevedia zrelo spracovať a brať ho iba ako informáciu o tom, že niečo nemajú naplnené, často ho obrátia proti dieťaťu, ktoré skritizujú a potrestajú. Viem, ich cieľ je dobrý – chcú vylepšiť dieťa, aby nabudúce neurobilo nič, čo by malo za následok nenaplnenie nejakej ich predstavy. A u niektorých detí sa im to možno touto cestou aj podarí. Ale len s pocitom krivdy a neférovosti.

Ako by to malo byť správne? V zmysle, aby sa dieťa necítilo ukrivdené?

Rodičia môžu byť nahnevaní. Ale svoj hnev by si mali spracovať tak, aby mohli dieťaťu iba oznámiť, že jeho správanie nebolo v poriadku. Nie, že nebolo v poriadku dieťa. Môžu o svojom hneve dať dieťaťu vedieť, ale iba tak, že sú nahnevaní, pretože očakávali niečo iné, než sa udialo. Žiadna kritika, žiadne hodnotenie, žiaden trest.

Iba tak si dieťa dokáže vytvoriť svoj vnútorný morálny kompas a pocity krivdy nebudú podkopávať jeho sebavedomie a sebahodnotu a zafarbovať svet naokolo do neférových odtieňov.

Naučiť sa pracovať so svojím hnevom naozaj stojí za to, čo myslíte? Nielen keď sme rodičia, ale aj keď sme partneri.

 

Zdieľať článok:

Facebook
Twitter
LinkedIn
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Nútiť dieťa drilovať to, čo mu nejde, sa zdá logické. Ale je to spojené s rizikom, že dieťa uverí, že je neschopné

Keď vášmu dieťaťu v škole niečo nejde, nútite ho doma venovať sa tej činnosti väčšinu jeho voľného času? V dobrej viere, že čím viac bude cvičiť, tým mu to pôjde lepšie? Nedávno mi kamarátka rozprávala, ako varovala vnúčika Jurka, ktorý je druháčik. Nevesta ju vraj poprosila, aby u nej Jurko čítal, pretože mu čítanie veľmi nejde. A tak strávili

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Chcete, aby z vašich detí vyrástli zrelí dospelí? Postarajte sa o prepojenia v ich mozgu.

Často ma oslovujú rodičia, ktorým sa nepáči, že ich ratolesti ťažko zvládajú stresové situácie a mávajú záchvaty hnevu alebo úzkosti. Pýtajú sa samozrejme prečo to tak je a samozrejme aj to, ako to zmeniť. Na prvú otázku odpovedám, že správanie ich detí môže byť výsledok toho, že ich mozog nie je dostatočne prepojený (alebo ak použijem odbornú

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Láska je síce najviac, ale sama o sebe vo výchove nemusí stačiť

ť ko vysvetliť nízku sebahodnotu, nízke sebavedomie, úzkosti, depresie, či závislosti u ľudí, vyrastajúcich v relatívne pokojných podmienkach, v ktorých sa nič zlé medzi rodičmi a deťmi nedialo? Odpoveď na túto otázku sa ukrýva v tom, že dieťa neformuje iba to zlé, čo sa v detstve udialo, ale aj to dobré, čo sa malo udiať, ale sa

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: