Pred pár dňami ma cestou do koučovne oslovila žienka s asi ročným dieťatkom na rukách a s buginou pred sebou s otázkou:
„Môžem sa vás niečo opýtať?“
„NIE!“, vyliezlo zo mňa skôr, než som si stihla dačo uvedomiť a zrýchlila som krok.
A hoci som sa vzďaľovala, počula som ešte jej zvláštne intonované: NI-JE?
Spýtala som sa samej seba, odkiaľ sa to prudké Nie vzalo. Veď zväčša sa snažím byť milá, hovoriť Áno.
Uvedomila som si, že takéto rázne Nie dokážem zo seba dostať vtedy, keď mi niekto telefonuje a ponúka nejaké služby.
Vtedy akoby moje Ja, ktoré nevie povedať Nie a ktoré som si nazvala Falošný peacemaker (alebo aj Poslušné dievča alebo Kapitulátor), nebolo prítomné.
Mimochodom, Falošný peacemaker alebo Poslušné dievča, či chlapec je vnútorné Ja mnohých z nás.
Chráni nás pred odmietnutím, ktoré hrozí, ak niekomu nabúrame pohodu. Pomáha nám vyhýbať sa kritike, ktorá by z toho mohla vzísť, a aj konfliktom, hnevu, či hodnotiacim pohľadom druhých. Stará sa aj o to, aby sme neubližovali druhým. A hlboko v sebe ukrýva presvedčenie, že iní sú dôležitejší, múdrejší, lepší a že majú väčšie právo na existenciu.
Komunikuje s nami cez príkazy ako:
„Buď slušná! Buď ticho! Povedz Áno!
Ospravedlň sa! Nehádaj sa! Neprekážaj!
Urob hocičo, len nech sa na teba nehnevá!
Hlavne aby boli druhí spokojní! Daj im za pravdu!
Len nech je pokoj! Len nech nie je konflikt!
Zmizni! Vypar sa! Uteč!“
Uvedomila som si, že môj Falošný peacemaker sa má celkom rád a v situáciách, kedy na mňa tlačia cudzí ľudia, posiela namiesto seba svoje temné dvojča.
Také Ja, ktoré pokojne vie povedať Nie tak rázne, že nedáva druhým príležitosť na vysvetľovanie a chráni nás tak pred nátlakom.
Toto moje Ja – nazvala som si ho Rázny ochranca odmietač, bolo na scéne, keď ma oslovila tá žienka. Šípilo nátlak a tak zasiahlo.
Chvíľu na to sa mi objavila v hlave myšlienka: „Nebolo to príliš hrubé a necitlivé? Neublížilo jej to?“ Hmm, to bol môj Falošný peacemaker a jeho strach z ublíženia druhým.
„Nie, určite sa chcela spýtať nejakú blbosť a určite by niečo chcela a tlačila na teba!“ To sa obhajoval Rázny odmietač.
A do toho myšlienka:
„Keď ju stretnem nabudúce, môžem byť milšia a vypočuť si, čo sa ma chce spýtať a potom na to odpovedať.“
To sa ozvalo moje Zrelé Ja. Môj Zrelý dospelý.
Upokojilo to aj Falošného peacemakera a aj Rázneho ochrancu odmietača. Obaja stíchli, možno si pomysleli, že veď ju už nikdy nestretnem.
Stretla som ju o dva dni s tou istou otázkou: „Môžem sa vás niečo spýtať?“
A ja že: „Áno, pýtajte sa.“
„Nemáte nejaké veci pre moje deti? Pozrite mám tri a nemám pre nich veci.“
„Hm, to nemám“, vravím a sledujem, ako staršie dve deti pobehujú okolo.
„A nemohli by ste ísť do lekárne kúpiť pre moju malú niečo? Stojí to iba 9,90.“
„Nie, do lekárne určite nejdem. Ale môžem vám dať nejaké peniažky,“ hovorím a vyťahujem z peňaženky 5 eur a lúčim sa.
A v tom to začalo. Namiesto ďakujem prišlo: „To je málo, nemáte ešte päť?“ Chytila ma za ruku, aby som neodišla.
„Nie, nemám, dovidenia“, povedala som pokojne a s kľudným svedomím som odkráčala preč.
Taká milá skúška to bola.
Mimochodom Zrelé Ja alebo Zrelý dospelý je také naše Ja, ktoré máme prirodzene, ak ho mali aj naši rodičia. Ak nie, musíme si ho vytvoriť sami v dospelosti.
NIE jeho ústami znie úplne ináč, pretože je vedomé a premyslené. Falošný peacemaker má iba jednu možnosť – hovoriť Áno, Rázny ochranca odmietač zase iba Nie. Zrelý dospelý sa dokáže rozhodovať tu a teraz na základe momentálnych okolností. Pretože sa nebojí nátlaku a ani odmietnutia. Dôveruje si, že odmietnutie prežije a nátlak zastaví bez hnevu.
Ja si toto svoje Ja kreujem už nejaký ten rôčik. Je pri kormidle môjho život stále častejšie.
Ako je na tom ten váš Zrelý dospelý? Ak by ste ho tiež chceli posilniť, rada vás podporím ako emočný kouč.