Nasledujúci rozhovor na ihrisku medzi mamou a dieťaťom sa vám asi bude zdať neškodným. Nikto v ňom nekričí a dieťa nakoniec povie Áno. A napriek v ňom dieťa nejako trpí.
„Ja mu ho nechcem požičať!“ hovorí chlapec svojej mame a trochu pri tom naznačuje dupnutie.
„Ale prečo mu ho nechceš požičať? Pozri, chlapček je smutný“ hovorí na to mama.
„Lebo ja sa s ním chcem teraz hrať.“
„Ale to nie je od teba moc pekné. Veď na chvíľu by si mohol, nie?“
„Nie!“
„Pozri sa Lukáško, keď to autíčko teraz nepožičiaš chlapčekovi, ani on ti nabudúce nepožičia svoje.“
„Ale je nechcem.“
„Lukáško prosím ťa, nebuď lakomý, nie je to pekné.“
Lukáško teraz iba stojí a pozerá sa do zeme.
„Luki, počuješ ma? S tebou sa bavím.“
Luki zase nič.
„Luki, tak čo, požičiaš?“
„Tak dobre, požičiam,“ ticho povie Luki.
„No vidíš, ja som vedela, že nie si lakomý,“ poteší sa mama a začne Lukáška ťahať za chlapcom, ktorý na to, že chce nejaké autíčko požičať, zjavne už zabudol.
Rozmýšľala som, že v mojom detstve by podobný proces „lámania“ prebehol podstatne rýchlejšie – stačila by jedna veta: Jana, požičaj mu to autíčko!
Lukáškova mama na to použila nátlak zložený z
výčitky (Ale prečo mu ho nechceš požičať?),
pocitu viny (Chlapček je smutný),
moralizovania (nebuď lakomý, nie je to pekné),
a vydierania (keď to autíčko teraz nepožičiaš chlapčekovi, ani on ti nabudúce nepožičia svoje).
Okrem toho, že je to nátlak, pri každej z týchto viet sa Lukáško mohol citíť odmietaný. Preto sa radšej rýchlo postaral o to, aby s nimi mama prestala. Ako? Tak, že sa radšej podvolil.
Nabudúce sa podvolí skôr a potom ešte skôr a potom už bude hovoriť rovno Áno. Nie preto, že by chcel, ale preto, lebo bude mať strach.
Bude sa báť bezmocnosti – lebo vo svojej implicitnej pamäti už bude mať uložený pocit bezmocnosti z toho, ako sa voči nátlaku nevie brániť, a bude sa báť odmietnutia – lebo aj tento nepríjemný pocit, ktorý pri nátlakoch cítieval, si bude pamätať.
A v dospelosti sa možno bude nepríjemne cítiť pri akejkoľvek požiadavke na svoju osobu. Niekto mu povie jednu z typov viet, ktoré používala mama, keď chcela zmeniť jeho Nie na Áno, a v ňom sa ozve pocit odmietnutia a bezmocnosť. Aby to aspoň ako tak odvrátil, prejde do hnevu voči ľuďom za to, že ho o niečo žiadajú:
Prečo na mňa každý tlačí? Prečo všetci odo mňa niečo chcú? Prečo ma nerešpektujú?
Môže sa neskôr takým ľuďom vyhýbať a rušiť kontakty a napokon sa bude cítiť veľmi osamelý.
Samozrejme, nemusí sa to vyvinúť takto, ale poznám veľa ľudí, ktorí to presne takto majú v dospelosti a nejako podobne ako Luki to mali v detstve. Alebo aj podobne ako som to mala ja. Je totiž jedno, koľko viet použijú rodičia na to, aby zlomili vôľu dieťaťa.
V každom prípade platí, že keď rodičia nútia dieťa niečo urobiť a donútia ho – a môže to byť čokoľvek, v skutočnosti mu ukazujú, aké je to byť riadený niekým, kto má nad ním moc. Dieťa sa tak dostane do podradenej pozície a stratí kontakt so svojimi potrebami a bude sa celý život podvedome nejako odmietať.
Je mi jasné, že to rodičia (vrátane mňa, tiež som aj ja nejakú formu nátlaku na svoje dieťa použila) nerobia vedome. Ich zámer je dobrý – chcú, aby sa ich deti naučili ospravedlniť, deliť sa o hračky, zdraviť a celkovo slušnosti a empatii. A veria, že sa to práve takto deti naučia.
Nenaučia. Asi je vám to jasné, alebo to už aspoň tušíte.
Verím, že by každý rodič radšej chcel, aby sa deti delili o svoje hračky, ospravedlňovali sa a boli empatické preto, lebo to chcú oni a nie preto, lebo to robiť musia, aby sa necítili bezmocné a odmietané.
Ako to teda urobiť, aby to takto bolo?
- Vždy sa najskôr postarajte o dieťa – o jeho emócie a potreby.
Je dôležité, aby ste jeho potreby a emócie UZNALI. Sú tu, sú skutočné a dieťa sa s nimi stotožňuje.
V prípade Lukiho napríklad takto:
Lukáško, ty sa hneváš na chlapčeka, že ti berie autíčko (lebo toto sa udialo ešte predtým), pretože teraz sa s ním chceš hrať ty.
Ak by išlo o prípad, že by sa Lukáško s chlapčekom o autíčko naťahoval a potom by ho napríklad udrel a vy by ste chceli, aby sa ospravedlnil (a on by nechcel), mohlo by uznanie vyzerať takto:
Chlapček ťa nahneval, keď ti chcel zobrať autíčko, pretože si sa s ním chcel hrať ty. Tak veľmi, že si ho buchol. A teraz sa nechceš ospravedlniť.
- Až keď uznáte dieťaťu jeho potreby a emócie svojho dieťaťa môžete prísť s návrhom, požiadavkou alebo otázkou, či dieťa chce urobiť to, čo si myslíte, že urobiť treba.
Môžete ho požiadať, aby sa ospravedlnilo, aby požičalo hračku, aby pozdravilo. POŽIADAŤ, nie prikázať mu to a ani ho manipulovať. Môžete k tomu pridať dôvody, prečo je dôležité, aby sa ospravedlnilo, aby požičalo hračku alebo pozdravilo.
V každom prípade svoje požiadavky zvážte. Ospravedlnenie sa, keď druhému ublížime, je určite dôležité, ale požičanie hračky možno ani nie.
Lukáškova mama by mohla po uznaní pokračovať takto:
Viem, že toto autíčko je tvoje obľúbené a je pre teba ťažké ho niekomu požičať. Ak chceš, môžeme to spolu takto chlapčekovi vysvetliť a poprosiť ho, aby si autíčko od teba vypýtal a nie ti ho bral. A ak budeš chcieť neskôr, tak mu ho požičiaš.
V tom druhom prípade, keby sa nechcel ospravedlniť za to, že chlapčeka udrel, by mohla mama po uznaní povedať:
Nemôžeme ubližovať druhým ľuďom, keď nás nahnevajú. A je dôležité, ak sa to nedopatrením stane, aby sme sa za to ospravedlnili. Ja by som teraz chcela, aby si sa chlapčekovi ospravedlnil. Ako to vidíš ty? Ospravedlníš sa mu?
Dieťa naozaj nemusí urobiť to, čo od neho chcete. To nie je cieľ.
Cieľ je zachovať jeho ingetritu, nezasiahuť negatívne do jeho sebahodnoty a sebaúcty a zachovať vašu vzťahovú väzbu bezpečnú. Ukázať mu, že má slobodu a že ho prijímate aj vtedy, keď neurobí, čo od neho chcete.
Mimochodom, konkrétne Lukáško z príbehu mal asi 3,5 roka. To je vek, kedy sa deti ešte len učia hrať s inými deťmi a je pre ne náročné komunikovať a dohodnúť sa s rovesníkmi. Preto je dôležité, aby rodič vtedy ponúkol pomoc (Môžeme to spolu chlapčekovi vysvetliť).
Byť v tom spolu a dať dieťaťu možnosť vysporiadať sa s tým spoločne s vami. Aby sa naučilo cez vás, čo je dôležité a aké sú vaše hodnoty. Až po vašej bezpečnej reakcii sa môžete posunúť k riešeniu problému, ak nejaký naozaj je.
Je presviedčanie a manipulácia aj váš neduh? Určite máte možnosť stopnúť toto správanie a začať sa k svojim blízkym správať rešpektujúco. Rada vás k takému správaniu nasmerujem.
