Ako dosiahnuť, aby si deti dobrovoľne plnili svoje povinnosti

„Ako dosiahnuť, aby si deti dobrovoľne plnili svoje povinnosti a pomáhali?“

„Nevedie to, čo si písala v poslednom príspevku, k tomu, že deti nebudú nič robiť a všetko si odmakajú rodičia?“

Do týchto dvoch otázok by som zhrnula pochybnosti a strach niektorých rodičov po prečítaní si môjho posledného fb príspevku o tom, ako v deťoch ničíme ochotu pomáhať. Som vďačná za tie otázky, za odvahu pýtajúcich sa, či už to urobili verejne alebo súkromne. Ďakujem a rada túto tému rozviniem.

To, že je pre nás prirodzené pomáhať druhým, zistili psychológovia, sociológovia, antropológovia, či rôzni vedci, ktorí sa zaoberajú emočnou inteligenciou, skúmaním prírodných kmeňov a správaním primátov. Sme sociálne bytosti a našou podstatou je byť nápomocní komunite, v ktorej žijeme. Naša prvá komunita je naša rodina. Tam sa naučíme takmer všetko.

Myslím, že si mnohí rodičia ešte pamätajú na to, ako sa ich deti prirodzene a spontánne „hlásili“, že im chcú pomáhať pri varení, či upratovaní.

 

A možno si budú pamätať aj to, že do nejakého času ich pomoc prijímali. Do času, kedy sa im už ich pomoc nehodila – buď boli deti pomalé, alebo to to neurobili dobre, alebo pri tom urobili neporiadok. A tak ich začali posielať preč: choď sa hrať, choď sa učiť a tak podobne.

Už týmto odmietaním sa prirodzená snaha pomáhať vyplývajúca z vnútornej motivácie narúša. Neskôr, keď sa rodič rozhodne, že by dieťa malo niečo robiť – ideálne to, o čom rozhodne on a ideálne vtedy, keď to chce on (rodič) a pri náznakoch neochoty od dieťaťa rodič pripojí ešte manipuláciu odmenami, či trestami, vnútorná motivácia sa stráca úplne.

Keď ponúkame deťom za nejakú činnosť odmenu alebo trest, tak im vlastne hovoríme, že tá činnosť nie je nič moc. Akoby sme im hovorili: Som si vedomý toho, že ťa musím uplatiť (alebo potrestať), lebo ináč to neurobíš.

Lenže my to už takto robíme celé storočia. My už si ani nevieme predstaviť, ako by to bolo, keby sme nechali na deťoch to, čo oni budú robiť. Keby sme ich nechali, aby sa riadili samé.

 

Preto tie strachy, ktoré sa u niektorých rodičov prejavili. Pravdepodobne sme sa všetci naučili svojim povinnostiam cez odmeny, tresty, cez strach, že nebudeme prijatí a že nás nebudú mať radi. A čo myslíte, koľkí by ste robili veci dobrovoľne, keby ste nemuseli? Veď celý život toho toľko musíme ….

Tie otázky z úvodu vyjadrujú NEDÔVERU – my už svojim deťom nedôverujeme, že by niečoho také, ako dobrovoľná pomoc, či dobrovoľné plnenie si nejakých povinností bolo vôbec v ich možnostiach.

Deti sa podvedome správajú tak, ako od nich rodičia očakávajú.

 

Ak rodič spontánnu pomoc neočakáva, tak mu ju dieťa ani nebude ponúkať. Rodičom potom ostáva priestor na manipuláciu –  hľadajú spôsoby AKO DOSIAHNUŤ, aby dieťa robilo to, čo od neho chcú. Ako ho donútiť, presvedčiť, primäť, prinútiť …

Už len tieto slovesá samé o sebe vyjadrujú nátlak a nerešpekt. Oboje síce môže spôsobiť to, že dieťa bude robiť to, čo sa od neho chce, ale iba z vonkajšej motivácie, nie z vnútornej. Ak vonkajšia pominie, poľaví. Alebo keď rodičia stratia nad dieťaťom vplyv, tak dieťa nebude robiť nič a rodičia sa môžu postaviť aj na hlavu. Nehovorím, že to tak musí byť .. hovorím, že to tak môže byť a hovorím to z vlastnej skúsenosti so synom.

Ak by sa niekomu z rodičov podarilo urobiť všetko pre to, aby v deťoch ich prirodzenú ochotu pomáhať nezničili, deti by urobili to, o čo by boli požiadané alebo to, čo odkukajú od rodičov. Naplnili by svoju sociálnu podstatu.

 

Lenže otázky z úvodu si kladú rodičia, ktorí už toto u svojich detí viac, či menej porušili. Už ich sociálna podstata je narušená, takže je dosť ťažké ukázať niečo také svojím deťom.

Ale je tu cesta. Návrat k dobrovoľnosti vedie cez uvedomovanie si svojich manipulácií a od upúšťania od nich. Je mi jasné, že ak zrazu necháte na dobrovoľnosti dieťaťa, čo urobí a čo nie, že si vyberie hru a zábavu. Ináč, potreba hravosti je jedna z dôležitých potrieb, ktorú dieťa chce mať uspokojenú. Ale to bude len uvoľnenie od tlaku, ktorý dieťa zažívalo a prežívalo.

Keď pochopí, že sa mama ani tato nenahnevajú, keď povie nie, pretože sa mu nechce (nemá toho vaše dieťa naozaj veľa – hlavne toho, čo sa mu musí chcieť?) alebo preto, že sa chce hrať (naozaj má dostatok času na to, aby sa mohlo nerušenie hrať?), môže sa v ňom jeho prirodzené sociálne správanie obnoviť.

A keď si aj rodičia v sebe vybudujú dôveru v to, že niečo také je to možné a že to môžu od svojich detí očakávať, jedného dňa to príde.

Nebude to zo dňa na deň, tak ako nič, čo sa už nejaký ten rôčik nejako formovalo a navyše to aj nejako fungovalo (hlavne pre rodičov). A asi to nebude ani ľahké, pretože manipulácia je do nás pevne vrastená a považujeme ju za normálnu.

Možno bude úspech už len to, že si ju začneme uvedomovať.

PS: Môj fb príspevok na tému Ako ničíme v deťoch ochotu pomáhať, nájdete tu:

https://www.facebook.com/koucmed/photos/a.518189214891952/4681390388571793/

PSS: Dávnejšie som čítala knihu Koncept kontinua od Jean Liedloffovej. Je o Indiánoch, ktorý žijú úplne ináč ako my. Žila s nimi niekoľko rokov a myslí si, že oni žijú našu prirodzenosť. A spomínam si, že písala o tom, ako ich deti robia všetko bez toho, aby ich niekto do niečoho nútil.

 

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Prečo si deti niekedy nepamätajú veci, ktoré ste im už stokrát povedali

„Už som ti to stokrát hovorila. Fakt si to nedokážeš zapamätať?“ Sú vám tieto výčitky známe? Používate ich voči svojim deťom, hoci možno aj tušíte, že nikomu a ničomu nepomôžu? Najbližšie ich pokojne môžete vynechať a odpovedať si za dieťa: FAKT NEDOKÁŽEM. Keby totiž vaše dieťa vedelo a mohlo, odpovedalo by vám: Ja tak veľmi chcem,

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Som rešpektujúci rodič a už nevládzem

Tiež patríte medzi mamičky, ktoré už vyskúšali všetko, čo sa naučili v kurzoch o rešpektovaní, a cítia sa už z toho frustrované, pretože im to nejako nefunguje? Možno je načase byť za zloducha. Alebo lepšie povedané za zlodušku. Nie, nebojte sa, nemyslím tým, že by ste mali kričať a byť zlé na svoje dieťa. Ide o to, že sa

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

O pohŕdaní a nedôvere vo vzťahu mama a syn

Alebo aj o tom, ako sa z chlapca stane slabý muž. Rodinka na ihrisku. Chlapček, asi päťročný, sa hral na piesku, mama a otec sedeli na lavičke pri pieskovisku. Fúkal trochu vietor. Chlapček si začal stavať tunel a nepotrebný piesok vyhadzoval lopatkou čo najďalej od seba. Vďaka vetru sa vždy niečo z toho piesku dvihlo do

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: