Alebo aj o tom, ako sa z chlapca stane slabý muž.
Rodinka na ihrisku. Chlapček, asi päťročný, sa hral na piesku, mama a otec sedeli na lavičke pri pieskovisku. Fúkal trochu vietor. Chlapček si začal stavať tunel a nepotrebný piesok vyhadzoval lopatkou čo najďalej od seba. Vďaka vetru sa vždy niečo z toho piesku dvihlo do vzduchu. Otecko si to všimol a keďže boli blízko jeho syna aj iné deti, povedal mu: „Romanko, nehádž ten piesok tak ďaleko, syp ho vedľa seba, lebo fúka a mohlo by ho odfúknuť na detičky.“ Než však stihol syn zareagovať, ozvala sa mama: „Nechaj ho, veď až tak strašne zase nefúka.“
Otecko ešte raz zopakoval dôvod, prečo si myslí, že by bolo lepšie, keby Romanko nesypal piesok ďaleko od seba. Mama si to však nemyslela: „Nerieš to, nechaj ho, nech sa hrá, ako chce.“
Romanko to všetko počul – poznáte to, keď sa rodičia o niečom s napätím bavia, dieťa vždy spozornie. Nepovedal nič a čo sa týka piesku, chvíľu robil po starom a chvíľu opatrne vysýpal piesok vedľa seba.
Je to zdanlivo obyčajná situácia, ktorá by nestála za zmienku, keby sa na jej pozadí neodohralo veľmi veľa vecí. Najmä takých, ktoré sa zapíšu do podvedomia malého chlapca.
To najhlavnejšie je presvedčenie: Mama ma vždy ochráni, môžem zostať slabý.
Mamy, ktoré sa boja toho, že by otec mohol spôsobiť nepohodu ich ratolesti je dnes veľmi veľa. Sú to mamy ochranárky. Snažia sa svoje deti chrániť. Pred ich otcami, pred inými deťmi a niekedy aj pred nepriazňou osudu. Pred všetkými, ktorí by jej dieťaťu chceli zle tým, že ho na niečo upozornia alebo od neho niečo chcú.
Zámer mamičiek ochranárok je pozitívny – chcú, aby deti nezažívali nepohodu. Lenže takto to nefunguje. Dieťa vo svojom živote potrebuje určitú nepohodu, ktorá môže byť spôsobená tým, že im druhí ľudia chcú nastaviť hranice alebo pripomenúť svoje potreby. Práve nepohoda pomáha deťom budovať emočnú odolnosť a prirodzenú sebahodnotu a sebavedomie.
Čo je na pozadí toho, že mamy ochranárky chcú, aby ich deti nezažívali nepohodu? Že musia svoje deti ochraňovať?
Je to NEDÔVERA.
Mamy ochranárky nedôverujú svojim deťom, že by zvládli to, čo práve zažívajú.
Lenže to do nich projektujú nedôveru v seba. V situáciách, kedy niekto „diriguje“ ich dieťa, sa ozýva ich vlastná bezmocnosť, ktorú zažívali v detstve, keď im niekto tvrdo nastavoval hranice alebo si tvrdo presadzoval uspokojovanie svojich potrieb. Pamätajú si, ako nepríjemne sa vtedy cítili, a chcú svoje deti pred niečím podobným ochrániť.
Aký to môže mať dôsledok?
Keď budú mamičky ochranárky ochraňovať svoje deti, tak z nich vyrastú dospelí, ktorí nebudú zvládať nepohodu – ich emočná odolnosť bude nízka a nebudú si veriť. Zostanú slabými, keďže budú mať za svojím chrbtom silnú mamu, ktorá ich vždy ochráni. Špeciálne u synov je prílišná ochrana nebezpečná, pretože je pravdepodobné, že z nich vyrastú muži, ktorí budú so svojimi mamičkami stále spojení pupočnou šnúrou a ktorí sa budú báť v živote riskovať.
Syn mamy ochranárky si zapíše do podvedomia aj toto: Mužmi v našej rodine sa pohŕda.
Možno sa vám slovo pohŕdať zdá silné, ale pohŕdanie má veľa odtieňov. A zahriaknutie druhej osoby je jeden z nich. Keď žena zahriakne svojho muža pred synom, ukazuje mu, že slovo muža v ich rodine nemá veľký význam.
Pohŕdanie je opakom úcty. Dieťa by v rodine malo vidieť práve úctu medzi rodičmi. Čím viac je medzi rodičmi výčitiek, kritiky, či hodnotenia, tým menej je tam úcty. Navyše, ak mama pohŕda otcom, bude ním postupne pohŕdať aj syn. Jedného dňa na otcove slová, aby niečo nerobil, rovno povie Nerieš, ja si môžem robiť, čo ja chcem.
A je tu ešte jedno presvedčenie, ktoré sa zapíše do podvedomia: Aj ja som muž, aj ja si zaslúžim pohŕdanie.
Každé dieťa miluje svojich rodičov a chce ich mať oboch. Keď sa rodičia k sebe nesprávajú s úctou a odmietajú jeden druhého, deti sa v tom necítia dobre. Berú si také odmietnutia na seba, pretože oni sa stotožňujú s oboma rodičmi. Keď mama nadáva otcovi, je to akoby nadávala aj chlapcovi. Takí synovia sa cítia rovnako odmietnutí, ako ich otcovia (a mamy, ak je to naopak). A uveria tomu, že aj oni sú hodní odmietania a pohŕdania.
Keby som to zhrnula, tak syn mamy ochranárky si do svojho života ponesie niekoľko podvedomých nastavení:
- Rady a usmernenia od druhých ľudí bude vnímať ako hrozby, pretože tak ich vnímala jeho mama.
- Nebude si dôverovať a je možné, že bude pohŕdať sám sebou.
- Bude závislý na svojej mame.
A jeho mama na ňom. Pretože si z neho urobí svojho mentálneho partnera. Ak totiž žena pohŕda svojím mužom, nepovažuje ho za rovnocenného partnera. Na pomyselný piedestál si tak postaví svojho syna, ku ktorému sa správa ako k svojmu partnerovi (samozrejme až v neskoršom veku). A neskôr, keď sa syn ožení, bude mať problém s nevestou, pretože ju bude považovať za svoju súperku.
Ako by mohla vyzerať situácia na pieskovisku, keby tam bola mama, ktorá nepohŕda svojím mužom a ktorá dôveruje schopnostiam svojho syna?
Nechala by debatu medzi otcom a synom na nich dvoch. Prípadne by muža podporila. Ak by sa jej nepáčilo niečo na spôsobe otcovej komunikácie, povedala by mu to medzi štyrmi očami.
Zdá sa to jednoduché, ale nie je. Ja sama som bola matka ochranárka. A preto viem z vlastnej skúsenosti, že sa s tým da niečo robiť.
Ak cítite, že je to aj vaša téma, príďte na online workshop Ako vychovať zo svojho syna muža, ktorý pre svoju ženu bude partnerom a nie ďalším dieťaťom, ktorý bude 21.8.2021.
https://www.facebook.com/events/3075175366140940
Ste srdečne vítaní.
S láskou a úctou,
Jana Mladá
