Ako sa postarať o to, aby výsledkom našich očakávaní nebolo sklamanie

Predstavte si, že chcete, aby niekto blízky pre vás niečo urobil. Ako s tým „chcením“ naložíte?

Väčšina si to uloží vo svojej hlavičke a vyčkáva, čo sa stane. Či ten druhý, od ktorého sa niečo očakáva, to aj urobí. V hlave im beží monológ v duchu Mal by sa to predsa dovtípiť, mal by vedieť, čo sa od neho očakáva. Čo príde, keď sa ten druhý nedovtípi (čo je viac ako pravdepodobné)?

Čítajte viac »

Sklamanie, nešťastie a frustrácia, že nie je podľa ich predstavy. Že tí druhí nechápu a nechcú.

Toto je prvý druh očakávania: Viem, čo chcem, ale nechám si to pre seba.

Ďalšia možnosť je ešte trochu zábavnejšia. Niečo očakávam, ale druhej strane podsuniem, že to vlastne vôbec neočakávam. Možno to hovorím preto, lebo chcem byť lepšia a bojím sa odmietnutia. Ale druhá strana má odo mňa jasnú informáciu, že neočakávam nič. Preto ani nič nerobí. Výsledok? Cítim sklamanie možno ešte o kúsok väčšie ako v prvom prípade.

Tento druh očakávania sa volá Viem, čo chcem, ale deklarujem, že to nechcem.

Toto očakávanie je veľmi zradné, pretože presviedčam minimálne dvoch ľudí o niečom, čo nie je pravda. Už len z tohto predpokladu sa necítim dobre a výsledok (moje želanie nebude naplnené) mi tento nepríjemný pocit ešte znásobí. Vyjde na povrch, že to pre mňa bolo životne dôležité a mám z toho pocit krivdy pomaly na celý život. Navyše sa mi zase potvrdí, že som bola odmietnutá a uzavriem si tok energie vyhlásením, že už nikdy nebudem od nikoho nič chcieť.

O týchto dvoch typoch očakávania som písala aj v tomto článku, kde vysvetľujem, aj strachy ukryté za tým, že nepovieme nahlas, čo by sme chceli.

Pri treťom type očakávaní už máme trošku pochopené, že druhí ľudia nedokážu čítať naše myšlienky a ak niečo od nich chceme, je dobré o to jednoducho požiadať: Chcel/a by som, aby si toto pre mňa urobil/a. 

A rátať samozrejme s tým, že ten druhý nám môže povedať NIE.

Ak pri NIE pocítime sklamanie, ktorého sa nevieme zbaviť a núti nás reagovať výčitkou, či kritikou voči tomu, kto nás „odmieta“, je možné, že v sebe máme nátlakový program o tom, že ľudia musia urobiť to, o čo ich požiadame.

Tento druh očakávania sa volá: Viem a poviem si, čo chcem a MUSÍ to byť splnené.

Výsledkom očakávaní, ktoré sa nenaplnia, je väčšinou sklamanie a dospieť to môže až tak ďaleko, že opäť prestaneme žiadať.

Málokto to má nastavené tak, že jeho očakávania nemusia byť naplnené. Že dokáže NIE prijať bez hnevu a sklamania a buď sa postarať o naplnenie svojej potreby inde, alebo ju prijať ako v danom čase nenaplnenú. Ale toto je jediná cesta k tomu, aby sme vo vzťahoch zažívali menej sklamania. Ideálne by bolo, keby sme to mali nastavené tak, že neočakávame od nikoho nič. Ak nám niekto niečo naplní, je to len BONUS, pretože naozaj nikto na tomto svete nie je povinný plniť naše očakávania.

Ale úplne nič od nikoho neočakávať nie je veľmi reálne. Sme s druhými ľuďmi prepojení a často sme na nich aj závislí. Často si aj navzájom chceme plniť želania, ale nie je to v našich silách.

Preto je oveľa reálnejšie ZMENIŤ POSTOJ k nesplneniu našich očakávaní. Aby sme to nemali nastavené ako návykový program, ktorý nám spôsobuje sklamanie, hnev a krivdu, ale aby splnenie očakávania bola iba jedna z možností, ktorá náš život nijako neovplyvní.

Ten postoj sa volá UPREDNOSTŇUJÚCI a hovorí toto:

Ak niekto, koho o niečo požiadam, uspokojí moju potrebu, budem veľmi rád/a. Ak sa tak nestane, nevadí, nič sa nedeje. Možno sa tak stane neskôr a možno už o mesiac ani nebudem chcieť, aby sa tak stalo.

Čiže z návykového programu bude program prednostný.

Uprednostňujem napĺňanie mojich očakávaní, ale ak sa nenaplnia, ostanem na neutráli (emočnom).

Toto je niečo, čo sa dá dosiahnuť. Nemusí sa to týkať len očakávaní voči druhým ľuďom, môže ísť aj o očakávania typu, že technika musí vždy fungovať (a ak nefunguje, tak budete do nej kopať alebo ju hádzať o zem) alebo že ľudia sa musia vždy správať tak alebo onak.

Ak chcete aj vy popracovať na svojich očakávaniach a spraviť si z nich iba jednu z možností, rada vám pomôžem. Nie je totiž úplne jednoduché ich odhaliť. Často sú to programy, ktoré ste si na seba nalepili v detstve a ste s nimi tak zžití, že ich vôbec nevidíte.

S úctou a láskou,

Janka Mladá

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Čo znamená byť zodpovedný za svoje pocity a emócie?

Je všeobecne známe, že súčasťou zodpovednosti za svoj život je aj zodpovednosť za svoje pocity a emócie. Aj keď mnohí si na seba berú aj zodpovednosť za pocity druhých ľudí – je to jedna zo stratégií, ktorú si osvojili v detstve, pravda je taká, že zodpovední sme iba za svoje vlastné pocity a emócie.  

Prečítať článok »
Vzťahy
koucmed

Keď pocity nie sú skutočné pocity, ale prostriedky na manipuláciu

Nie všetko, čo nazývame pocity, sú skutočné pocity. Mnohé naše pocity sú len prezlečené mentálne programy, ktoré projektujú do vonkajšieho sveta naše strachy. Ak tieto pocity neodhalíme a budeme im veriť, pravdepodobne nimi budeme manipulovať druhými alebo sebou. Mám pocit, že ma nemiluje. Mám pocit, že mi závidí. Mám pocit, že sa na mňa hnevá. Mám

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: