Keď pocity nie sú skutočné pocity, ale prostriedky na manipuláciu

Nie všetko, čo nazývame pocity, sú skutočné pocity. Mnohé naše pocity sú len prezlečené mentálne programy, ktoré projektujú do vonkajšieho sveta naše strachy. Ak tieto pocity neodhalíme a budeme im veriť, pravdepodobne nimi budeme manipulovať druhými alebo sebou.

Mám pocit, že ma nemiluje.

Mám pocit, že mi závidí.

Mám pocit, že sa na mňa hnevá.

Mám pocit, že je zo mňa sklamaná.

Mám pocit, že on má pocit …

Cítim to tak, že by si mal urobiť toto …

Vnímam, že to nie je ono a mali by sme s tým niečo robiť …

Tieto vety obsahujú slová Pocit, Cítim, Vnímam, ale nie sú o našich reálnych pocitoch. Prečo?

Pretože po nich nasleduje niečo o tom, čo robí iná osoba. A o tom my nemôžeme nič cítiť, o tom si môžeme iba niečo myslieť. Všetky tie vety sú myšlienkové konštrukty.

To, že sme si zvykli nahradiť slová Myslím si slovami Mám pocit sme si, je úplne ľudské. Šetrí nám to náš drahocenný čas a znie to lepšie – aj pre nás, aj pre druhých. Dáva nám to falošný pocit, že konáme zo svojho srdca alebo že počúvame svoju intuíciu a že sme tak trochu lepší ako tí druhí.

Hoci teda hovoríme, že máme o niekom nejaký pocit, tak je to prvotne naša DOMNIENKA vychádzajúca čisto z mysle. A keď táto domnienka obsahuje aj niečo negatívne o tom druhom, stáva sa skrytou výčitkou.

Ak takýto „pocit“, či domnienku poviete priamo tomu, koho sa týka, pravdepodobne sa bude brániť alebo na vás zaútočí, pretože to je najčastejšia reakcia na výčitku.

Ak si vaše „pocity“ necháte iba pre seba, budete v sebe prehlbovať nespokojnosť a zaručene sa budete od dotyčného vzďaľovať.

Navyše, keď svojim „pocitom“ uveríte, tak čin, ktorý na ich základe vykonáte, vás môže definitívne rozdeliť.

Tak ako sa to stalo myške v tomto vtipe:

Myška potrebovala lopatku a keďže ju nemala, vybrala sa požičať si ju od krtka. Ako kráčala k jeho domčeku, v hlave jej bežali myšlienky:

„Čo ak mi ju nebude chcieť požičať? Čo ak mi povie, že si mám kúpiť svoju?

Mám pocit, že krtko nerád požičiava svoje veci. Aj minule, keď od neho chcela veverička požičať lúskač na orechy, sa tváril nejako divne.

Mám pocit, že ani z tohto nebude nadšený a bude sa snažiť z toho vykrútiť.“

Keď prišla ku krtkovmu domu a on jej otvoril dvere, rovno na neho spustila:

„Vieš čo, ty jeden lakomec, zožer si tú svoju lopatku, ja ju od teba nepotrebujem!!!“

A mohlo by to aj pokračovať. Keby bola myška hlavná hrdinka nejakého amerického filmu, tak by sa na polceste otočila naspäť, zbalila si kufre a presťahovala sa na opačný koniec zemegule. Veď ten krtko jej tú lopatku určite nepožičia a to vlastne znamená, že ju nemiluje. A krtko nebude chápať a vytvorí si svoju domnienku, prečo myška zmizla a až na konci filmu sa všetko vysvetlí a padnú si do náručia a krtko vytiahne lopatku, ktorú jej kúpil vtedy na Vianoce.

Naše životy nie sú ako americké filmy. V skutočnom živote nemusí prísť happy end v tom, že sa náhodou stretneme a všetko si vysvetlíme. V skutočnom živote sa po takomto nevykomunikovanom domnienkovom probléme môžeme nebaviť dlhé roky, pretože svoje „pocity“ v sebe nabaľujeme a utvrdzujeme sa v tom, aký je ten druhý zlý.

Možno sa teraz pýtate, kde tu je manipulácia spomínaná v úvode.

Myška sa svojimi „pocitmi“ vmanipulovala do hnevu a následne do úteku, aby nemusela zažiť niečo, čo jej je nepríjemné (napríklad, že by jej krtko povedal Nie). A hnev, ak to používame nesprávne, je často snaha o manipuláciu druhými, aby urobili to, čo od nich potrebujeme. Minimálne, nech sa nad sebou zamyslia.

Táto manipulácia je podvedomá, ale ak ju robíme dlhodobo, jej výsledok je, že sa uzatvárame do seba, izolujeme od ostatných a náš život sa stáva chudobnejším. V konečnom dôsledku si tak narúšame vzťahy, pretože v nich chýba emočná blízkosť a porozumenie. Vyhýbame sa mnohým veciam v živote, a tým sa náš život stáva chudobnejší.

Je naozaj dôležité týmto „pocitom“ PRESTAŤ VERIŤ.

Teda hlavne tej časti o tých druhých. Ich pravdivosť o tom, čo sa okolo nás deje, je zväčša nulová.

Ale v tej prvej časti pravdivé sú. My naozaj máme nejaký pocit, ktorý pravdepodobne súvisí so strachom. V nás sa totiž aktivuje tá časť, ktorá sa bojí odmietnutia, opustenia, zlyhania, bezmocnosti, či nedostatku. A spustilo to niečo, čo naša implicitná pamäť vyhodnotila ako hrozbu, pretože sa to podobá tomu, čo sme zažívali v detstve a necítili sme sa v tom milovaní a prijatí.

Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako hovoríte MÁM POCIT, ŽE ON, ONA, ONI niečo robia voči vám, zastavte sa a skúmajte.

Najskôr preskúmajte FAKTY.

Čo sa tu naozaj deje? Čo o tom celom naozaj viem? Čo ten druhý robí naozaj? Čo vidím a čo počujem?

Namiesto domnienky Mám pocit, že kamoška sa prestala ozývať, pretože sa na mňa asi za niečo hnevá, by ste si povedali Kamoška sa mi naposledy ozvala pred rokom a ja jej tiež. Bodka, viac faktov o tom neviete.

Namiesto Mám pocit, že jej tu vadím, by veta s faktami mohla znieť takto: Sedí na gauči a pozerá sa do mobilu.

A potom preskúmajte to, ČO NAOZAJ CÍTITE.

Viem, je to ťažké, keď sme sa od toho už dlhé roky odpájali, lebo niečo cítiť nebolo pre nás bezpečné. Ak ostanete sami so sebou, nájdete to. Pomenujte to, popíšte, kde a ako silno to v tele cítite.

Keď svoj skutočný pocit objavíte, skúmajte, aká je za ním nenaplnená potreba. Lebo za nepríjemnými pocitmi a emóciami je vždy niečo, čo sme očakávali a nestalo sa. Aj to si pomenujte.

Tento prieskum urobte s láskou k sebe. S láskou k tej vašej časti, ktorá je neprijatá, zranená a odmietaná a ktorá sa veľmi bojí. Potrebuje vaše uznanie a prijatie, a to dostane práve cez tento proces, v ktorom uznáte svoje pocity a potreby.

Keď budete vedieť, čo sa deje vo vás a aj okolo vás, môžete objavené použiť v komunikácii. Budete tomu druhému hovoriť o tom, čo vidíte a počujete a o tom, čo v sebe cítite. Čiže žiadna skrytá výčitka, žiadny hnev a ani žiadna manipulácia.

„Keď sa toto stalo, cítila som sa takto a ja by tom potrebovala toto.“

Samozrejme, bez očakávania, že to, čo potrebujete, bude naplnené. Možno bude, možno nie. Dôležité je iné – že ste pre seba natoľko dôležití, že viete, čo cítite a čo potrebujete.

Viem, je rýchlejšie domnievať, čo si o nás myslia a čo voči nám robia tí druhí. Preto buďte k sebe zhovievaví, ak sa vám toto hneď nepodarí. Všetci sa to len učíme, všetci máme svoje strachy a zranenia a život nám bude dávať nové a nové príležitosti, aby sme rástli. Berte to ako hru, v ktorej sa môžete vrátiť aj o krok späť a zisťovať fakty a niečo o sebe aj spätne a potom veci naprávať.

Môžete každému, kto vo vás vyvoláva „pocity“, poďakovať za to, že vám pomáha vrátiť sa k sebe samému a že sa aj jeho pričinením stávate pre seba i druhých úprimnejší a autentickejší. A to všetko znamená aj viac emočnej blízkosti a porozumenia vo vzťahoch, po čo túžime úplne všetci.

Nech sa nám to darí.

S láskou a úctou,

Jana Mladá

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Sme alebo nie sme zodpovední za pocity ostatných? A čo to vlastne tá zodpovednosť za pocity znamená?

Čo si myslíte o tomto? Vaše myšlienky, vaše pocity, vaše slová, vaše činy, vaše správanie, vaše chyby a ich dôsledky sú vaša zodpovednosť, kým myšlienky, pocity, slová, činy, správanie a chyby ostatných vaša zodpovednosť nie sú.   Nedávno som sa stretla v jednej facebookovej skupine s obrázkom, ktorý toto zobrazoval. Pod obrázkom sa vinula dlhá a celkom vášnivá

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Prečo si deti niekedy nepamätajú veci, ktoré ste im už stokrát povedali

„Už som ti to stokrát hovorila. Fakt si to nedokážeš zapamätať?“ Sú vám tieto výčitky známe? Používate ich voči svojim deťom, hoci možno aj tušíte, že nikomu a ničomu nepomôžu? Najbližšie ich pokojne môžete vynechať a odpovedať si za dieťa: FAKT NEDOKÁŽEM. Keby totiž vaše dieťa vedelo a mohlo, odpovedalo by vám: Ja tak veľmi chcem,

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: