Existuje alternatíva k autoritatívnej výchove? Áno, ja ju volám empatická

Poznáte tie situácie s vašimi deťmi, v ktorých si s povzdychom pomyslíte, že toto by ste si vy voči svojim rodičom dovoliť nemohli? A pri poznámkach svojich rodičov alebo partnerov, ktorí by sa v týchto situáciách najradšej uchýlili ku kriku, radikálnemu trestu, či jednej poriadnej po zadku, by ste sa najradšej prepadli pod zem, pretože sami cítite, že vaše harmonické presviedčanie akosi fakt nefunguje?

Je nejaká alternatíva k autoritatívnej výchove? Niečo, čo vám pomôže zvládnuť situácie, v ktorých dieťa druhým ubližuje? Ako napríklad že vás udrie, keď trváte na niečom, čo má dieťa urobiť, alebo že spustí taký rev, keď nie je po jeho, že naozaj ohrozuje sluch všetkých prítomných, alebo že sa k mladšiemu súrodencovi správa tak, že sa bojíte nechať ho s ním osamote.

Áno, predchádzajúce generácie to riešili tvrdo a autoritatívne. Dnešní rodičia už takéto riešenia našťastie odmietajú a často sa uchyľujú k vysvetľovaniu. Skúsenosti im ale ukazujú, že ani toto tak úplne nefunguje a často to napokon skončí jednou po zadku alebo trestom.

Vysvetľovanie je oproti bitke a kriku akt lásky. Mama a otec sa snažia byť pokojní a milí, alebo ináč povedané harmonicko prehovárací:

„Tebe by sa to ako páčilo, keby to bolo naopak? Vieš, toto nemôžeš robiť, pretože to tatinka, sestričku, či maminku bolí. Nie je to od teba pekné, keď sa takto správaš. Vieš, že nemám rada, keď robíš to alebo ono.“

Niekedy pridajú vety o tom, ako správanie dieťaťa ovplyvní pocity otca, či mamy: „Maminka je smutná, keď sa takto správaš.“

Rozumiem tomu, o čo sa rodičia snažia. A časť z toho je aj v poriadku. Tá časť, ktorá má dieťatku vysvetliť, že robí niečo zlé. Ale to, čo nie je úplne v poriadku a v konečnom dôsledku to aj zabráni tomu, aby sa dieťa naučilo empatii, je posolstvo, ktoré za týmito slovami je. To skryté posolstvo je vaša NESPOKOJNOSŤ s vašim dieťaťom.

Toto vyvoláva v dieťati ZAHANBENIE a POCIT VINY. V záplave týchto emócií sa necíti vami milované a prijímané, hoci by ste tam pripojili aj slová, že ho ľúbite. Zhrnuté a podčiarknuté – vaše dieťa zažíva veľmi nepríjemné pocity.

Nepríjemné pocity nechce zažívať nikto. Je to jedna zo základných ľudských psychických potrieb – cítiť sa príjemne a vyhýbať sa nepríjemným pocitom a bolesti.

Presne táto potreba sa v dieťati v takýchto situáciách prihlási o naplnenie. Dieťa ešte nevie pomenovať svoje pocity, ale vie, že sa potrebuje cítiť príjemne. A príjemne sa cíti vtedy, keď mu jeho rodičia prejavujú lásku alebo v tomto prípade postačí, keď prestanú prejavovať nespokojnosť. Ako to dosiahne? Tak, že pri vašom vysvetľovaní bude kývať hlavičkou, že vám rozumie a sľúbi vám, že to už neurobí.

Akurát, že ono to zase urobí. Vtedy, keď bude riešiť niečo oveľa silnejšie, než je sľub, ktorý vám dalo. To niečo je nejaká nenaplnená potreba, najčastejšie je to potreba autonómie alebo pozornosti.

Rodičia, môžete si byť istí, že čím hlučnejšie a agresívnejšie sa vaše dieťa správa, tým väčší má deficit vašej pozornosti, či svojej autonómie. Pravdepodobne sa cíti dlhodobejšie opomínané kvôli mladšiemu súrodencovi, pretože to vyzerá tak, že sa to deje práve v rodinách, kde sa dieťatku vo veku dva tri roky narodil mladší súrodenec.

Je mi jasné, že nemôžete napĺňať všetky potreba vášho dieťaťa a je to tak v poriadku. Ale zamyslite sa nad tým, či naozaj dieťa nepočúva iba vaše NIE, pretože sa práve musíte venovať súrodencovi, vareniu, či upratovaniu. Vzdor a agresia sú potom často reakcia z bezmocnosti z toho, že dieťa sa cíti nevidené, či nepočuté.

Trochu to teraz celé zhrniem.

Či už dieťa zbijete alebo ináč potrestáte, alebo mu vysvetľujete, prečo je dané správanie nesprávne, vysielate mu signál, že s ním nie ste spokojní a že pre vás nemá hodnotu. To sa rovná tomu, že ani ono nebude so sebou spokojné a nebude mať pre seba hodnotu.

Keď dieťa udriete alebo na neho nakričíte, tak mu okrem toho ešte ukazujete, že krik a bitka sú v poriadku, respektíve bude sa mu zdať nespravodlivé, že vy môžete a ono nemôže.

Ja viem, že robiť niečo také nie je vaším zámerom a ani cieľom, ale dieťa vo veku do 4 – 5 rokov si bohužiaľ vašu nespokojnosť s jeho konaním vždy spojí so sebou a svojou hodnotou. Vy sa snažíte povedať mu, že robí zle NIEČO, ale dieťa si to vztiahne na seba ako osobu. Ono proste nepochopí, že vy nie ste spokojní iba s tým, čo konkrétne robí a ináč ho milujete. Ono to vníma tak, že nie ste spokojní s ním a teda ho nemilujete.

Ako teda reagovať?

Najdôležitejšie je urobiť niečo, čo NEVYŠLE k vášmu dieťatku signál, že NIE JE pre vás DOSŤ DOBRÉ.

V situáciách, keď vaše dieťa niekomu ubližuje, musíte byť vy ten, ktorý JASNE a S MÚDROSŤOU TOHO ZRELŠIEHO PREVEZME VEDENIE A ZODPOVEDNOSŤ. A slová, ktoré na to použije, sa budú týkať hlavne FAKTOV a VÁS. O vašich deťoch môžete hovoriť iba jednu vec, a to, že rozumiete, prečo robia to, čo robia. Pretože, ako som spomínala vyššie, nemajú naplnenú nejakú potrebu.

Hovoriť o FAKTOCH znamená, že popíšete to, čo sa udialo, ale bez akéhokoľvek hodnotenia. A k tomu zaujmete JASNÝ POSTOJ: toto nie je v súlade s našimi hodnotami. Povedzte, čo je pre vás dôležité, uznajte emóciu dieťatka a vyjadrite snahu spolu s dieťaťom nájsť iný prístup.

A to všetko poviete iba RAZ. Váš postoj bude pri tom pevný a jasný. Vy viete, čo sa tu deje.

A teraz trochu praxe.

Situácia: Adamko vytrháva svojej malej sestričke Evke z rúk každú hračku, ktorej sa chytí.

Reakcia rodiča, ktorý prevezme vedenie:

„Adamko, viem, že nemáš rád, keď ti Evka berie hračky, pretože sa bojíš, že ti ich niekam zapatroší. Pre mňa je dôležité, aby sme rešpektovali jeden druhého, a preto by som bola rada, keby si si od Evky tú hračku vypýtal a ponúkol jej nejakú inú. Je to pre teba prijateľné? Alebo nájdeme spolu nejaký iný spôsob, ako rešpektovať aj teba, aj tvoju sestričku?“

Všimli ste si? Nie je tam žiadne hodnotenie. Sú tam fakty a uznanie pocitov dieťaťa:

Adamko, viem, že nemáš rád, keď ti Evka berie hračky, pretože sa bojíš, že ti ich niekam zapatroší.

Je tam vyjadrenie nejakej vašej hodnoty a potreby: Pre mňa je dôležité, aby sme rešpektovali jeden druhého.

A je tam aj návrh riešenia s rešpektom voči dieťaťu: Je to pre teba prijateľné? Alebo nájdeme spolu nejaký iný spôsob, ako rešpektovať aj teba, aj tvoju sestričku?“

Iná situácia: Adamko zúri a búcha do otca, keď otec trvá na tom, že sa má prestať hrať a ísť sa napríklad umyť.

Reakcia rodiča, ktorý prevezme vedenie: Otec by mal počkať, kým Adamkov amok prejde, aby ho bol schopný vnímať. Môže ho pevne chytiť za plecia, ale pevne opäť v zmysle, že je pánom situácie a synovu reakciu dokáže pochopiť.

„Adamko, viem, že si nahnevaný, pretože by si sa chcel ešte hrať. Ale biť niekoho, keď sa hneváš, ti nemôžem akceptovať. Môžeš sa hnevať, ale musíme nájsť iný spôsob, ako svoj hnev vyjadríš. A čo sa týka hry, je pre mňa je dôležité, aby si sa poriadne vyspal, pretože zajtra ráno vstávaš do škôlky. Takže hrať sa už dnes nebudeme a ty sa pôjdeš umyť a spať.“

Ako sme sa zhodli na Kruhu empatického rodičovstva, bude to od vás rodičov chcieť trocha práce na sebe.

Ďalší Kruh bude 14.3.2020 o 14:00. Ste srdečne vítaní.

Tento obsah bol zaradený v Možno je všetko ináč, Rodičia a deti. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár