O klamaní a o tom, že to nemusíme robiť iba zo strachu pred trestom

Prečo deti klamú?

Keď sa ma túto otázku spýtajú rodičia, hovorievam, že zo strachu pred trestom. Akurát, že mnohí rodičia mi na to povedali, že ani raz sa nestalo, že by dieťa za klamstvo potrestali.

Na Kruhu empatického rodičovstva som na ilustráciu niečoho ohľadne nastavovania hraníc spomínala jedno klamstvo z môjho detstva. Keď som tú príhodu dopovedala, v duchu mi stihla naskočiť otázka: Prečo som sa nepriznala? Veď by ma predsa nezabili.

Tá otázka mi ostala v hlave. Vedela som, že sa k tomu zážitku ešte vrátim. Akosi som tušila, že som blízko k odhaleniu dôvodu, pre ktorý som vtedy nepovedala pravdu a ktorý môže byť príčinou toho, že deti klamú akoby bezdôvodne. A samozrejme aj dospelí.

Čo sa vlastne stalo, ako som klamala?

Pri vysávaní som v obývačke zhodila vázu s kvetmi a voda z nej sa vyliala na náš bledý koberec. Bola som v tej izbe sama a napadlo mi tú vodu vysať z koberca vysávačom. Zdalo sa mi to dobré riešenie, najmä keď som videla, ako tá voda z koberca rýchlo mizne. Akurát že vysávač prestal vysávať. Hoci som mohla mať okolo desať, jedenásť rokov, bolo mi jasné, že som vysávač tou vodou pokazila. A pamätám si, že ani náhodou som nemala v pláne povedať to rodičom. Jediné, čo som chcela urobiť a aj som urobila, bolo tváriť sa, že som povysávala. Vysávač som odložila a vázu s kvetmi som vrátila tam, kde bola.

Keď o pár dní neskôr išla vysávať moja sestra, vysávač nefungoval. Samozrejme, že podozrenie padlo na mňa, pretože ja som vysávala naposledy. Ale ani vtedy som sa nepriznala. Tvrdila som, že mne vysávač fungoval.

Jeden večer som sa snažila vcítiť do tej desaťročnej Janky. Nešlo mi to, ale v predstave mi naskočila iná situácia. Mohla som mať asi štyri roky. Stáli sme pred dverami bytu, niekam sme sa celá rodina chystali. Mama potrebovala niečo urobiť, a tak mi dala do ruky jej zapálenú cigaretu. Vizuálne si ten obraz nepamätám, ale zvuky a pocity z mojej procedurálnej pamäte vyšli von. Počujem ako na mňa otec kričí za to, že som si tú cigaretu dala do úst (veď tak som predsa videla u mamy a u otca): Jana, ty nie si normálna. A kričí aj na mamu, tiež že nie je normálna, keď dáva štvorročnému decku do ruky cigaretu. A ten pocit som cítila v ten večer v celom tele. Bolo to ZAHANBENIE.

Spomenula som si na zopár ďalších situácií, v ktorých ma rodičia zahanbili. Nič strašné sa nedialo, nikto ma nebil. Iba reči o tom, že či som normálna, alebo o tom, ako som mohla tú blbosť spraviť.

Zahanbenie nie je príjemný pocit. Nikto ho nechce zažívať. Najlepšie je vyhnúť sa mu, tak ako všetkým nepríjemným pocitom. Je to jedna z našich univerzálnych ľudských túžob – zažívať príjemné pocity a tým nepríjemným sa vyhnúť alebo keď už ich zažívame, tak ich aspoň niekam naprojektovať.

Vyhnúť sa zahanbeniu nám môže pomôcť zaklamanie alebo zatajenie situácií, kde zahanbenie hrozí. A popri tom sa snažiť byť dokonalý. Obidve stratégie som si osvojila na dlhé roky. Myslím, že som v tom bola majster. Niekedy som sa čudovala sama sebe, že prečo vlastne všelijako ohýbam pravdu.

Dnes už teda viem. A som za to vďačná.

A toto je posolstvo rodičom detí, ktoré klamú. Alebo ak aj neklamú. Pozrite sa na to, či ich nezahanbujete.

„To ťa ako mohla napadnúť taká blbosť?“

„Ty nie si normálny!“

„Bože, ty si aká nešikovná!“

„Máš tri roky a zase si sa pocikal?“

„Nechce sa mi veriť, že si taká tupá!“ (áno, autentická veta, ktorú som počula na vlastné uši od mamičky k svojej dcére kvôli matematike).

Uvedomila som si, že takto sa bežne komunikuje aj medzi dospelými. Medzi partnermi, rodičmi a kamarátku som raz počula povedať vlastnej mame do telefónu, že nevie, odkiaľ chodí na tie blbé nápady. Ako som zistila, jej mama iba chcela zobrať svojho vnuka na nejaký výlet.

Hodnotíme všetkých a všetko a častejšie negatívne. Keď niečo nie je podľa našich predstáv, tak to rovno označíme za zlé. Priamo alebo nepriamo.

Stačí otázka: To ako ťa mohlo napadnúť? a dieťa s môže cítiť zahanbene, hoci v nej nie je žiadne priame hodnotenie.

Stačí, ak dlho presviedčate svoje dieťa, prečo a ako niečo robí zle a je pravdepodobné, že sa bude cítiť zahanbene, hoci ho priamo neoznačujete za zlé alebo hlúpe.

Ako som spomínala, zahanbeniu sa dieťa bude chcieť vyhnúť. Pomocou stratégií, ktoré som spomínala vyššie. Jedna je snaha o dokonalosť – keď budem dokonalá, tak mi nikto nebude hovoriť, že som blbá. Horšie je, že nech sa akokoľvek snažíme byť dokonalí, vždy sa nájde niekto, komu naše správanie nebude po vôli a zhodnotí nás. Druhá stratégia je klamanie – keď urobím niečo, čo by sa mojim blízkym nemuselo páčiť, radšej zaklamem. V podstate obe stratégie sa môžu vyskytovať naraz. Jedna ako prevencia, druhá ako odvrátenie bezprostrednej hrozby zahanbenia.

Najhoršie na tom je to, že ako dospievame, takéto veci vytesníme. Nepamätáme si, ako stratégie vznikali a ani prečo. Pocit zahanbenia, keď nám niekto povie vetu Ty fakt nie si normálny, keď ťa napadla taká blbosť, v sebe v dospelosti nevieme identifikovať. Ale ak pri takej vete skĺznete do obrany, útoku alebo klamstva, verte, že vaše zahanbenie sa ozvalo. A vy ste ho potrebovali zase rýchlo schovať.

Ak toto čítate ako rodičia malých detí, verte mi, že ak ich zahanbujete, šliapete po ich sebahodnote.

Je dobré mať vedomosti, čo všetko je hodnotenie a je dobré rozpoznať aj svoje stratégie. Pretože to, že hodnotíme druhých, je tiež len stratégia na to, aby sme sa cítili lepšie my. A taká stratégia vznikla tiež v detstve, keď sme uverili, že naša hodnota nie je príl

Ak je toto vaša téma a chceli by ste svojim deťom darovať väčšiu sebahodnotu, príďte ku mne na konzultáciu. Rada vám pomôžem spoznať samých seba a popracovať aj na vašej hodnote, aby ste si ju nemuseli umelo navyšovať cez hodnotenie svojich detí.

Tento obsah bol zaradený v Emocie, Rodičia a deti, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár