Je vaše dieťa lenivé a pasívne? Možno vám zrkadlí váš opatrovateľský syndróm

„Čo mám robiť so svojou lenivou dcérou? Nič sa jej nechce, o všetko ju musíme pomaly prosiť. My sme ju nikdy k pasivite neviedli, vyžadujeme od nej aktivitu. Ja sama som akčná a aktívna, takže ak by to malo byť nejaké zrkadlenie, tak neviem kde. Veľmi mi to vadí a neviem, čo s tým.“

 

Ako je to s tým zrkadlením?

Ak vy nerobíte to, čo vás na druhých irituje (ani im, ani sebe), je takmer isté, že vy to v sebe máte potlačené. Že ste si to z nejakého dôvodu zakázali.

Keď sme sa vrátili do klientkinho detstva, nebolo ťažké zistiť, prečo si pasivitu zakázala.

Bola neustále tlačená do aktivít – musela chodiť na krúžky, pravidelne pomáhať doma, oddych a ničnerobenie bolo pre ňu možné, až keď si splnila všetky povinnosti. Pasivitu jej zakazovali rodičia, niet preto divu, že si ju začala zakazovať aj ona sama.

Navyše niekoľkokrát zažila potvrdenie toho, čo jej rodičia vraveli – že byť pasívny a nič nerobiť nie je dobré. V nejakých situáciách sa zachovala pasívne, hoci jej rodičia hovorili, že má niečo robiť, a tie sa pre ňu nevyvinuli priaznivo. Cítila sa potom bezmocná, vyčítala si svoju pasivitu a nadobro uverila tomu, že byť pasívnou a nechávať veci na náhodu pre ňu znamená, že nemá opraty svojho života pevne vo svojich rukách.

Nechcela sa cítiť bezmocná z toho, že nemá život pod kontrolou. Vytvorila si preto masku človeka, ktorý je vždy aktívny. Aktivita jej pomáhala mať kontrolu nad svojím životom.

Postupne však k tomu pridala aj kontrolu nad životmi druhých. Najmä tých, ktorí nejako súviseli s jej životom. Zistila, že keď kontroluje a riadi životy iných, môže svoju bezmocnosť eliminovať ešte viac.

Stala sa otrokom potreby mať veci pod kontrolou a vypestovala si v sebe opatrovateľský syndróm.

 

Čo to presne znamená?

  • Rozhodovanie za druhých,
  • Preberanie zodpovednosti za druhých,
  • Organizovanie druhých,
  • Robenie vecí za druhých.
  • Staranie sa o to, aby sa druhí nedostali do problémov a pomáhanie im, keď sa do problémov  dostanú.

Človek s opatrovateľským syndrómom vždy vie, čo by kto mal kedy robiť a čo by sa malo kedy urobiť (a neváha o tom druhých presviedčať).

Samozrejme, že si taký človek pritiahne do života ľudí, ktorí ho toto všetko nechajú robiť. Na jednej strane sa pri nich cíti dôležitý, pretože sa o nich stará, ale na druhej strane sa bude na nich hnevať a vyžadovať od nich viac aktivity, rozhodnosti a vôle.

No a potom sa ukáže, že pasivitu prejavujú aj jeho ratolesti. Vtedy sa zvykne preľaknúť. Nechce predsa do sveta vypustiť ďalšieho pasívneho človeka, lebo vie, že s nimi je robota a otrava. A zároveň by to hodilo tieň na jeho rodičovstvo a výchovu.

„No dobre, a čo s tým teraz? Mám byť pasívna? Mám sa prestať o všetko starať?“

To veru nie, to by ani nešlo. Nie je cieľ robiť teraz opak.

Cieľ je DOVOLIŤ SI nemať všetko pod kontrolou. Dospieť do takého stavu, v ktorom máte na výber a viete sa slobodne rozhodnúť, či budete veci riešiť, alebo ich necháte plynúť bez vášho zásahu.

Ako to dosiahnuť?

Najviac vám k tou pomôže NEPOČÚVAŤ nutkanie, keď chcete za niekoho rozhodnúť, niečo alebo niekoho organizovať, niekomu, kto vás o nič nežiadal, pomôcť. Nutkanie si stačí iba uvedomiť a „pretrpieť“, ono potom zmizne.

Treba pracovať aj so STRACHMI z bezmocnosti a zo zlyhania, ktoré potrebu mať veci pod kontrolou vytvorili. Treba ich nahradiť DÔVEROU v to, že život nie je iba o tom, či máme jeho opraty vždy v rukách. Keď niekedy popustíme, môžeme zažiť niečo, čo sme ešte nezažili. A nakoniec zistíme, že sa veci dejú aj bez nášho pričinenia a kontroly a že sa dejú aj celkom príjemne.

V týchto krokoch vám môže byť veľmi nápomocný emočný koučing.

A určite k zmene pomôže aj iný pohľad na tých, ktorí vás svojou pasivitou hnevajú. Namiesto pozerania sa na nich zhora sa na nich môžete pozerať so súcitom, pretože sú to vaše odmietnuté subosobnosti, ktoré treba prijať.

Klientkina dcéra mi prezradila, že presne taký postoj od mamy potrebuje.

Vo svojich jedenástich rokoch je plná pochybností o sebe, hlavne preto, že sa porovnáva s mamou. Na jednej strane ju obdivuje, že vie vždy všetko vyriešiť a nikdy nič nenechá na náhodu, ale na druhej strane vníma, že ona taká nie je. Istý čas sa vraj aj snažila byť ako mama, ale mama nebola spokojná s jej riešeniami a prístupmi. A tak sa postupne stávala pasívnou. Nevedome sa chcela vyhnúť maminej nespokojnosti. Hoci vie, že mama ju považuje za lenivú a že chce od nej, aby bola aktívna, stále viac sa po takýchto priamych konfrontáciách s mamou cíti neschopná a odmietnutá. A začína mať aj pocit, že ju mama nemá rada.

Zaujímavé je, že aj klientka a aj jej dcéra mali od svojich rodičov rovnaký tlak – tlak na to, aby vždy niečo robili a neboli pasívne a lenivé. Kým klientka prijala tento tlak a stala sa takou, akou ju rodičia chceli mať, dcéra sa proti tomu vymedzuje a nechtiac sa stáva opakom.

A ešte niečo. Ľudia, čo potrebujú mať život pod kontrolou, sa boja aj lásky a zraniteľnosti. Oboje totiž znamená stratu kontroly. Láska a zraniteľnosť je vždy tak trochu vydanie sa „napospas“ tomu druhému so všetkým, čo v sebe máme.

Klientka už na sebe pracuje. Už nie je jej cieľ, aby jej dcéra nebola lenivá. Oveľa viac jej teraz záleží na tom, aby sa necítila neschopná. Rozhodla sa viac jej dôverovať a nezasahovať do všetkého okolo nej. 

Aj vy môžete zmeniť seba a cez svoju zmenu aj svoje lenivé dieťa. Rada vás budem sprevádzať

S láskou a úctou,

Jana Mladá

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Vzťahy
koucmed

Keď pocity nie sú skutočné pocity, ale prostriedky na manipuláciu

Nie všetko, čo nazývame pocity, sú skutočné pocity. Mnohé naše pocity sú len prezlečené mentálne programy, ktoré projektujú do vonkajšieho sveta naše strachy. Ak tieto pocity neodhalíme a budeme im veriť, pravdepodobne nimi budeme manipulovať druhými alebo sebou. Mám pocit, že ma nemiluje. Mám pocit, že mi závidí. Mám pocit, že sa na mňa hnevá. Mám

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Sme alebo nie sme zodpovední za pocity ostatných? A čo to vlastne tá zodpovednosť za pocity znamená?

Čo si myslíte o tomto? Vaše myšlienky, vaše pocity, vaše slová, vaše činy, vaše správanie, vaše chyby a ich dôsledky sú vaša zodpovednosť, kým myšlienky, pocity, slová, činy, správanie a chyby ostatných vaša zodpovednosť nie sú.   Nedávno som sa stretla v jednej facebookovej skupine s obrázkom, ktorý toto zobrazoval. Pod obrázkom sa vinula dlhá a celkom vášnivá

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: