Sme alebo nie sme zodpovední za pocity ostatných? A čo to vlastne tá zodpovednosť za pocity znamená?

Čo si myslíte o tomto?

Vaše myšlienky, vaše pocity, vaše slová, vaše činy, vaše správanie, vaše chyby a ich dôsledky sú vaša zodpovednosť, kým myšlienky, pocity, slová, činy, správanie a chyby ostatných vaša zodpovednosť nie sú.

 

Nedávno som sa stretla v jednej facebookovej skupine s obrázkom, ktorý toto zobrazoval. Pod obrázkom sa vinula dlhá a celkom vášnivá debata ohľadne jednej z tých všetkých menovaných vecí – ohľadne zodpovednosti za pocity druhých.

Položila som si otázku, v čom sú pocity druhých iné, než ich myšlienky, slová, činy a chyby? Prečo práve pocity druhých ľudí si mnohí chceli brať za svoju zodpovednosť a iní zase vehementne obhajovali opak?

Myslím, že aj tí, ktorí obhajovali svoju zodpovednosť za pocity druhých, a aj tí, ktorí za ne zodpovednosť nechceli prevziať ani len teoreticky, majú v sebe presne toto presvedčenie:

SOM ZODPOVEDNÝ ZA POCITY DRUHÝCH.

Pre tých prvých sa presvedčenie stalo v živote normou, kým tí druhí sa mu snažia vymedziť. Lebo takto to býva so všetkými presvedčeniami, ktorým v detstve uveríme – buď ich žijeme, alebo sa snažíme žiť tak, ako keby neplatili.

Ako dieťa uverí tomu, že je zodpovedné za pocity druhých?

 

Naučia ho to rodičia tým, že ho priamo alebo nepriamo robia zodpovednými za svoje pocity:

Keď budeš robiť toto, budem smutná.

Sklamal si ma tým, že si sa takto správal.

Hneváš ma tým, čo robíš.

Desí ma, ako sa správaš.

Žiadne dieťa nechce, aby jeho rodičia boli smutní, sklamaní, nahnevaní, či vydesení, a už vôbec nie kvôli nemu. Je to pre neho dvojitá nepríjemnosť – na jednej strane mu hrozí strata vzťahovej väzby s rodičmi a na druhej strane ho ťaží nepríjemný pocit viny. Preto, aby si zachovalo pocit, že je rodičmi milované a prijímané (a zachovalo si tak s nimi vzťahovú väzbu) a zároveň sa cítilo dobre (bez pocitov viny), začne sa snažiť správať tak, aby mu také obvinenia rodičia nemali za čo hovoriť.

Mnohí sa s tým tak zžijú, že im to príde ako „normálne“ a aj v dospelosti chodia okolo druhých po špičkách, aby im nespôsobili žiadne negatívne pocity (lebo potom hrozia negatívne pocity – pocity viny – zase im).

A ako som spomínala, niektorí to majú naopak. Ale to len preto, že si neskôr, keď už väzba s rodičmi nebola taká dôležitá, vytvorili vnútornú silu, ktorá sa chcela pocitom viny vzoprieť. A to sa im darilo tak, že sa zodpovednými za pocity druhých už nechcú za žiadnu cenu preberať na seba. Nie, tvoje pocity sú tvoja zodpovednosť, nie moja.

Ako to teda je? Sme alebo nie sme zodpovední za pocity druhých?

 

NIE SME ZODPOVEDNÍ za pocity druhých. Ani ako deti sme neboli, len bohužiaľ, pre rodičov bolo jednoduchšie zodpovednými nás urobiť.

My, naše slová a činy, môžu byť spúšťačom emócií a pocitov druhých, avšak nie sú ich príčinou, a preto za ne nenesieme zodpovednosť.

Toto je však iba jedna úroveň. Úroveň, na ktorej keď ostaneme, tak v našich vzťahoch budeme mať od seba ďaleko.

Ak sa budeme iba úzkoprso držať toho, že NIE SME ZODPOVEDNÍ za pocity druhých, bude v našich vzťahoch málo emočnej blízkosti. Slovami, či už nahlas vyslovenými, alebo len v našich hlavách pomyslenými, ako: Ja NIE som zodpovedný za tvoje pocity; Tvoje pocity sú TVOJ PROBLÉM, si tých, ktorým to hovoríme, len odpinkávame od seba. Hovoríme im, že nás to, ako sa druhí cítia, nezaujíma a že sa nás to netýka: Je mi jedno, ako sa cítiš, ja si môžem robiť, čo ja chcem. A tak sa potom tí druhí cítia odmietnutí a neprijatí dvojnásobne a pravdepodobne v budúcnosti nebudú veľmi túžiť po našej spoločnosti.

Všimla som si, že tí, čo silno hlásajú, že za pocity druhých nie sme zodpovední, sú práve tí, ktorí dlhé roky verili a žili presvedčenie, že sú. Túto novú premisu si osvojili na nejakom sebarozvojom kurze a slúži im ako úľava na to, aby sa konečne zbavili pocitu viny. Naozaj sa ho na chvíľu zbavia – tak, že ho naprojektujú do tých, ktorí ho v nich zdanlivo vyvolali cez snahu hodiť na nich zodpovednosť za svoje pocity. Ja nie som vinný, ty si. Ty sa postaraj o to, aby si sa cítil ináč. Nedávaj to za vinu mne.

Našťastie je možné aj nebyť zodpovedný za pocity druhých a zároveň sa od nich nevzďaľovať. Keď vystúpime o fraktál vyššie (ako tomu hovoríme v etikoterapii).

 

Aj tu platí premisa Pocity druhých nie sú moja zodpovednosť. A zároveň je tu aj empatia a záujem o druhého človeka. Preto je tu vo vzťahoch viac emočnej blízkosti. Ľuďom nie je jedno, ako sa druhí cítia, hoci vedia, že za ich pocity nie sú zodpovední. Čiže tu platia súčasne dve veci: NIE SOM ZODPOVEDNÝ a ZAUJÍMA MA, AKO SA CÍTIŠ.

Preto človeka, ktorý vám povie, že sa cíti ublížený po niečom, čo ste povedali, či urobili, neodpinknete od seba slovami, že vás to nezaujíma, ale dáte mu najavo, že vás to mrzí a že ste mu neublížili zámerne. Jeho slová o ublížení beriete iba ako správu o tom, že ste sa nechtiac dotkli jeho emočnej rany, o ktorej ste nevedeli. Beriete to ako jeho AU.

Skúste si predstaviť, ako by ste zareagovali, keby ste sa dotkli niekoho rany na fyzickom tele, o ktorej by ste nevedeli, ale on by vás na to upozornil svojim aukaním? Myslím, že väčšina z vás by automaticky povedala, že ste nechceli a že vás mrzí, že ste mu spôsobili bolesť.

Podobne je to aj s emočnými ranami. Nie sú viditeľné a navyše ich každý z nás má viac ako dosť, preto nie je problém sa ich dotknúť. Ak sa niekoho emočnej rany dotknete, dozviete sa to cez jeho Au – čo môžu byť jeho výčitky, kritika, či obhajovanie sa, alebo iba jasné oznámenie: Ja sa teraz kvôli teba cítim takto a takto.

A presne tu je priestor na prejaveniu vášho záujmu. Bez pocitov viny, pretože viete, že to zranenie, ktorého ste sa dotkli, ste nevytvorili, len ste do neho nasypali soľ. A to ste predsa nechceli.

 

Je dobré, aby ste mu to dali vedieť:

Mrzí ma, že som sa ťa svojím konaním dotkol. Chcel som toto a toto (viac sa dozviete tu). A vieš čo? Je možné, že som sa dotkol nejakého tvojho zranenia. Možno by stálo za to vyliečiť ho, aby sa ťa konanie druhých dotýkalo menej, čo myslíš?

Inými slovami – a tak by si za svoje pocity prevzal zodpovednosť?

Zodpovednosť za naše pocity je ukrytá práve v našich zraneniach. Preberieme ju tak, že svoje zranenia rozpoznáme a vyliečime si ich.

Ak to neurobíme, budú nám stále spôsobovať bolesť, ktorú buď potlačíme, alebo si ju budeme ventilovať na druhých tým, že sa budeme snažiť urobiť ich za ňu  zodpovednými. Ale to budeme iba obete.

 

Ak máte chuť vrátiť sa k téme, môžete sa pozrieť aj na video, v ktorom o nej hovorím. Zaberie vám 8 minút vášho času.

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Emocie
koucmed

Myslíte si, že vaše dieťa učíte slušnosti, keď ho presviedčate, že sa musí ospravedlniť alebo požičať hračku?

„Ja mu ho nechcem požičať!“ hovorí chlapec svojej mame a trochu pri tom naznačuje dupnutie. „Ale prečo mu ho nechceš požičať? Pozri, chlapček je smutný“ hovorí na to mama. „Lebo ja sa s ním chcem teraz hrať.“ „Ale to nie je od teba moc pekné. Veď na chvíľu by si mohol, nie?“ „Nie!“ „Pozri sa

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Emocie
koucmed

Čo znamená byť zodpovedný za svoje pocity a emócie?

Je všeobecne známe, že súčasťou zodpovednosti za svoj život je aj zodpovednosť za svoje pocity a emócie. Aj keď mnohí si na seba berú aj zodpovednosť za pocity druhých ľudí – je to jedna zo stratégií, ktorú si osvojili v detstve, pravda je taká, že zodpovední sme iba za svoje vlastné pocity a emócie.  

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: