Už niekoľko rokov beží pred Vianocami v jednom slovenskom rádiu relácia Ježiško volá neposlušným deťom. Podnadpis tejto relácie znie takto: Ak chcete, aby vaše deti poslúchali aspoň do Vianoc, napíšte nám a náš Ježiško to zariadi.
Párkrát sa mi podarilo byť svedkom toho, ako Ježiško nejakému neposlušnému chlapcovi v éteri rádia telefonoval. Aj mi do plaču bolo, keď ostalo napäté ticho, v ktorom sa dal strach tohto chlapca krájať. A z toho strachu samozrejme Ježiškovi prisľúbil, že bude poslúchať. Darčeky sú silná motivácia. Ale bohužiaľ vonkajšia, a tá nikdy nevydrží dlho.
Zamysleli ste sa nad slovom POSLÚCHAŤ? Čo to vlastne znamená?
V slovníku slovenského jazyka sa píše toto: poslúchať znamená podriaďovať sa rozkazu niekoho, riadiť sa prianím niekoho.
Naozaj chceme, aby sa nám deti podriaďovali?
Myslím, že keď si to takto uvedomíme, tak nám je jasné, že nechceme. Všetci predsa túžime po vzťahoch, v ktorých je rešpekt a úcta. A vzťah, v ktorom je jeden podr(i)adený a druhý nadr(i)adený, má od úcty a rešpektu ďaleko, pretože je mocenský.
Prečo aj napriek tomu, čo o poslúchaní racionálne vieme, stále chceme mať poslušné deti?
Pretože aj my sme museli poslúchať.
Či už z nás vyrástli dospelí, ktorí v sebe stále majú poslušné dievča alebo chlapca, alebo rebeli, ktorí sa vybrali cestou trvalého odporu, v detstve sme to väčšinou mali rovnaké. Naši rodičia chceli, aby sme boli poslušné deti. A ich rodičia chceli, aby oni boli poslušné deti. A tak dozadu už niekoľko generácií.
Pretože mať poslušné deti nám dáva pocit harmónie. A tiež pocit, že sme dobrí rodičia.
Keď sú deti vzdorovité a nerobia to, čo od nich chceme, môžeme to vnímať ako naše zlyhanie, alebo sa môžeme báť, že to tak budú vnímať iní. Zažívame pri tom pocity bezmocnosti, ktoré sú ale ozvenou nášho detstva, keď sme boli svojim rodičom podr(i)adení a nemohli sme sa im vymedziť.
Niekedy rodičia vravia, že nijako svoje deti „nelámali“, netlačili na ne a neboli ani prísni a ich deti sú napriek tomu poslušné. Akoby samé od seba.
Poslušnosť nevzniká iba cez lámanie, tlak, či prísnosť a tresty. Dosiahneme ju aj cez odmeny alebo pocity viny.
V každom prípade poslušné dieťa nie je prirodzený jav. Je to vždy výsledok pokrivení, ktoré sa diali vo výchove.
A prispievajú k nim aj vety typu: Ak nebudeš poslúchať, nedostaneš darčeky. Ak budeš poslúchať, dostaneš darčeky.
Tá prvá je trestajúca – za nežiadúce správanie (v tomto prípade neposlúchanie) dieťa potrestáme. Cieľ je jasný chceme, aby dieťa svoje správanie eliminovalo.
Tá druhá vety je zase odmeňujúca – za žiadúce správanie (v tomto prípade poslúchanie) dieťa odmeníme. Tu je cieľ opačný – chceme, aby dieťa správanie zopakovalo.
Odmeny aj tresty sú nástrojom rodičovskej moci. A hoci krátkodobo nám pomôžu dosiahnuť to, čo chceme, v dlhodobom horizonte so sebou nesú veľa nežiadúcich účinkov.
Tresty
- „vyrábajú“ ustrašené a podriadené deti, ktoré keď budú mať príležitosť uplatniť si na niekom slabšom svoju moc, radi to urobia;
- neumožňujú dieťaťu naučiť sa prevziať zodpovednosť a ponaučiť sa z následkov;
- podrývajú istotu a nezávislosť dieťaťa;
- posilňujú vzdor dieťaťa, pretože sú samé o sebe tlakom a tlak vždy vyvoláva protitlak.
A čo sa týka sebahodnoty, tresty spôsobujú, že dieťa sa vníma ako neschopné a nehodné lásky.
Odmeny vyzerajú na prvý pohľad lepšie, než tresty. Ale v skutočnosti nie sú.
Tiež sú to nástroje manipulácie a moci. Teda ak ide o niečo, čo dávame dieťaťu s cieľom, aby zopakovalo žiadúcu činnosť a tiež všetko, čo je dopredu avizované, že po nejakej žiadúcej činnosti príde.
Odmeny v tomto zmysle
- prehlbujú v dieťati neistotu a úzkosť z toho, že si rodič necení jeho, ale požadovaný výsledok, za ktorý ho odmeňuje;
- posilňujú vzdor dieťaťa rovnako ako tresty, pretože sú samé o sebe tlakom a tlak vždy vyvoláva protitlak;
- spôsobujú stratu vnútornej motivácie, pretože ak dieťa často a neuvážene motivujeme odmenami, odmena sa môže stať cieľom sama o sebe na úkor záujmu dieťaťa o samotný proces;
- vytvárajú živnú pôdu pre korupciu, pretože ak dieťaťu dávame za nejakú činnosť odmenu, je to akoby sme ho uplácali. Akoby sme mu hovorili, že činnosť, ktorú od neho chceme, sama o sebe nestojí za veľa.
Ak dieťaťu sľúbime za poslúchanie darček, tak sa darček stáva pre neho odmenou, a pre nás nástroj moci. Dieťa kvôli odmene urobí to, čo od neho chceme, ale bude to aj s vyššie spomenutými rizikami.
Ja si ale myslím, že toto nie je náš zámer. Že to robíme nevedomky a že by sa nám viac páčilo, keby darček ostal darčekom.
Čiže niečím, čo dávame z lásky, či priateľstva. Niečím, čo vyjadruje náš vzájomný pozitívny vzťah, ktorý nie je ničím podmieňovaný.
Ak naozaj chceme, aby darček ostal darčekom, nemali by sme ho nijako spájať s poslúchaním alebo neposlúchaním.
2 názory na “Ak nechcete, aby sa z darčekov stali nástroje vašej moci, prestaňte ich dávať za odmenu.”
Presne toto som hľadala. Ďakujem Janka <3
Monika, teším sa, že článok mal zmysel 🙂