O tom, prečo sú niektorí ovce a iní zase ovce nechcú byť za žiadnu cenu

Alebo aj o tom, čo v detstve spôsobí, že niekto pravidlá dodržiava a niekto proti nim neustále rebeluje.  

Vždy, keď je v spoločnosti nejaká kríza a sprísňujú sa pravidlá, tak sa proti sebe postavia dve skupiny ľudí. Tí, čo pravidlá dodržiavajú a tí, čo sa proti ním búria. Tí prví sa hnevajú na tých druhých, pretože sa nimi cítia ohrození. Tí druhí označujú tých prvých za ovce a o sebe hovoria, že sa nikdy ovcami nechcú stať.

Tých prvých nazvem ovce alebo dodržiavači, tých druhých zase rebeli. A hoci tieto skupiny stoja proti sebe, ich detstvo, čo sa pravidiel týka, bolo pravdepodobne podobné. Obe skupiny museli pravidlá dodržiavať často aj pod hrozbou trestu a obe skupiny nemali naplnenú potrebu autonómie a kompetencie, ktorá s pravidlami a ich dodržiavaním súvisí. 

Potreba autonómie a kompetencie je o tom, že dieťa chce byť samostatné a chce zažívať, že je šikovné a kompetentné. O slovo sa začne hlásiť vetičkou „Ja sám“ v čase, kedy už dieťa nie je toľko závislé na svojich rodičoch a chce tie veci, ktoré už zvládne samé, aj samé urobiť. Samozrejme, že jeho vnímanie toho, čo naozaj zvládne samo, nie je vždy v súlade s realitou, ale ak mu rodič umožní si veci skúšať, dieťa svoje kompetencie zvyšuje a naberá skúsenosti, ktoré mu dávajú sebadôveru.

Mnoho rodičov to ale z nejakého STRACHU dieťaťu neumožňuje.

Niektorí sa boja, že sa dieťaťu niečo stane, pretože na základe svojho nastavenia z detstva veria, že svet nie je bezpečné miesto. Tento strach je vlastne nerozpoznaný strach z bezmocnosti, pretože to, čoho sa rodičia podvedome boja, je bezmocnosť, ktorú by mohli v tých nebezpečných situáciách zažiť.

Iní rodičia sa snažia svoje dieťa tým, že nevedome obmedzujú jeho autonómiu, ochrániť pred zahanbením za to, že by zlyhalo. Aj tento strach zo zlyhania je vlastne ich.

A niektorí rodičia sa boja toho, že ak by dieťa vyrastalo bez pravidiel a kontroly, tak by zdivelo a boli by s ním len problémy.

Či už sa rodičia boja bezmocnosti alebo zlyhania, výsledok je ten, že dieťaťu nastoľujú svoje osvedčené pravidlá a trvajú na ich dodržiavaní. Protesty a nedodržiavanie riešia hnevom, ignoráciou, krikom, výčitkami, čo pre dieťa vlastne znamená TREST. V snahe vyhnúť sa trestu dieťaťu neostane nič iné, než poslúchať a pravidlá dodržiavať.

Do určitého veku deti nemajú veľmi na výber, keďže sú na svojich rodičoch závislé, a tak sa pravidlám, ktoré im rodičia nastavujú, podvolia.

Čo sa však za ten čas udeje v ich psychike?

Cítia sa odmietané, nekompetentné a podradené. Postupne prestanú veriť sami sebe a stále viac budú veriť tomu, čo im je zhora dané.

Vytvoria si o sebe presvedčenia typu Musím sa prispôsobovať, Musím poslúchať, Musím dodržiavať pravidlá, lebo ináč budem potrestané. A postupne sa z nich stanú malé ovečky.

Strach z odmietnutia a strach z trestu im už nedovolí rebelovať. Ich potreba autonómie a kompetencie ostáva potlačená a zabudnutá.

U niektorých až tak hlboko, že to tak zostane na celý život. Dodržiavanie pravidiel sa pre nich stane normou a ani v puberte im nenapadne z tejto normy vybočiť.

Puberta je také opravné obdobie, kedy sa potreba autonómie a kompetencie (ak teda nebola úplne potlačená) u detí znova objaví a bude si žiadať naplnenie. Deti v puberte už nie sú natoľko závislé na rodičoch, takže ich rebélia je často tvrdšia a ráznejšia. Dá sa tu veľa napraviť, ale aj pokaziť.

Podľa toho, ako intenzívne im rodiča túto potrebu budú potláčať, začne sa u nich vytvárať odpor voči pravidlám a podradenosti. Už sa nechcú cítiť podradení a nekompetentní a nechcú stratiť svoju slobodu. Ale keďže im to rodičia neumožňujú, musia rebelovať. Na začiatku možno iba tajne a za dverami domova, kde sa tvária, že poslúchajú. Ale stane sa pre nich normou to, že sa voči pravidlám musia vymedzovať.

Samozrejme, rebel môže vyrásť aj z dieťaťa, ktoré v detstve nemuselo dodržiavať žiadne pravidlá, pretože jeho rodičia v snahe byť za dobrých a zo strachu z odmietnutia, nechali dieťa robiť všetko podľa neho. Takýto rebel vníma pravidlá ako ohrozenie jeho slobody, ale až tak veľmi ho ovce neiritujú. On totiž nemá poslušnosť a nekritickosť oviec vytesnené v tieni, pretože to nikdy nezažil.

Kým rebel, ktorý sa stal rebelom preto, lebo nechce byť podradený a poslušný, ovce neznáša, lebo ich má v sebe vytesnené a potlačené.

A ovca zase neznáša rebelov, pretože hlboko v sebe má potlačené svoje rebelské obdobie, ktoré bolo potláčané trestami.

Oboje sú ale extrémy ďaleko od stredu. Nemyslím teraz to, že si niekto raz zarebeluje a nejaké pravidlo nedodrží. Myslím to, keď niekto berie všetky pravidlá nekriticky rad za radom alebo keď protestuje len z princípu, lebo musí.

Ono to vždy takto dopadne. Ak dieťa v detstve nemá nejakú zo základných psychických potrieb napĺňanú, tak sa to pre neho môže stať normou alebo sa proti tomu bude v dospelosti vymedzovať.

Preto, ak toto čítate ako rodičia malých detí, tak myslite na to, že potreba autonómie a kompetencie treba napĺňať, aby sa ich dospelosť potom neniesla v duchu jedného alebo druhého extrému. Aby vedeli rozlišovať a kriticky sa zamýšľať nad svetom a aby vedeli, že pravidlá môžu niekedy bez reptania prijať a niekedy je v poriadku sa ozvať. Naozaj podľa situácie a nie podľa toho, čo ich núti robiť ich detské nastavenie.

A ako to máte vy? Podeľte sa s nami v komentároch.

Tento obsah bol zaradený v Rodičia a deti, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár