Vzdor dieťaťa, ako na neho reagovať a ako mu predchádzať

Ako reagovať na odvrávanie dieťaťa? Kedy povoliť a kedy trvať na svojom? A kde je hranica, za ktorou už dieťa lámeme?

Nejedna mamička či otecko si dnes kladú tieto otázky v snahe vychovávať svoje deti menej prísne a autoritatívne, než to robili ich rodičia. A nejeden rodič je často vyčerpaný z toho, ako sa s deťmi dohaduje a nakoniec aj tak vybuchne a celé to skončí krikom a plačom.

Akých chýb sa môžete vyvarovať a postarať sa tak o to, aby ste sa nezničili seba a nezlomili svoje dieťa?

Chyba číslo 1: Nerozlišujete krtince a hory.

Asi viete, aký je rozdiel medzi krtincom a horou. Krtinec môžete prekročiť, kým horu nie. Možno ale netušíte, ako to súvisí so vzdorom vášho dieťatka.

Týkať sa to bude vášho chcenia a vašich predstáv o tom, čo by vaše dieťa malo robiť. Krtinec je to, čo neriešite a teda rovno to prekračujete a Hora je niečo, za čo naozaj ísť nemôžete a vtedy trváte na svojom.

Mnohí rodičia považujú všetko za horu, čo znamená, že musia svojim deťom často hovoriť NIE na ich snahu urobiť si niečo po svojom.

Prečo je to tak?

Je za tým vaša nedôvera v seba a aj vo vaše dieťa, strach z bezmocnosti (ako zvládnem to, čo by sa mohlo stať, keď poviem ÁNO) a strach zo zlyhania (čo ak to, čo mu dovolím, nedopadne dobre? Vlastne to bude znamenať, že som to rozhodla zle a teda som zlyhala).

Ak tieto vaše strachy nahradíte dôverou, že vždy všetko zvládnete najlepšie, ako viete a že zlyhanie neexistuje, existujú iba skúsenosti, ktoré vo svojom živote zažívame a ktoré nás niekam posúvajú, môžete mnohé veci presunúť z kategórie Hora do kategórie Krtinec.

Najmä tie, ktoré tam nakoniec po polhodine dohadovania aj tak presuniete.

Takže zvažujte, či to, o čom sa práve svoje dieťa chystáte presvedčiť, nie je náhodou krtinec, ktorý môžete pokojne prekročiť a nechať svoje dieťa zažiť si nejakú svoju novú skúsenosť.

Pretože už keď sa rozhodnete, že je toho Hora, mali by ste si to ustáť.

Druhá častá chyba totiž súvisí práve s týmto.

Chyba číslo 2: Začnete s Nie a napokon rezignujete.

Toto je presne tá časť, kedy vaše dieťa brnká na vašu neistotu a slabosť. Dieťa totiž vždy vie vytušiť silu a istotu svojho rodiča. Ak ste slabý, tak vám bude oponovať tak dlho, kým nerezignujete. Toto je už často boj o moc. Rodič si musí ustáť svoje (často nepremyslené) NIE a dieťa, ktoré sa z odporu rodiča cíti podradené, sa snaží presadiť si svoje NIE, aby tak prešlo do nadradenej pozície.

Takže, ak sa teda rozhodnete, že to, čo od dieťaťa chcete, je HORA, ktorú neprekročíte (alebo hranica, za ktorú dieťa nemôže ísť), musíte ustáť samého seba a musíte ustáť aj dieťa, ktoré vám bude vzdorovať. Musíte ostať pevný ako tá hora.

Chyba číslo 3: To, na čom u dieťaťa trváte, hovoríte viac ako raz.

Poznáte to – poviete dieťaťu Choď sa obliecť a keď sa naďalej hrá, po pár minútach to zopakujete znova. A takto to poviete o chvíľu znova a potom ešte niekoľkokrát. Obaja pritom robíte to, čo ste aj robili. Vy možno chystáte druhé dieťa alebo umývate riad, kým dieťa sa stále hrá. Napokon vybuchnete a začnete po byte behať ako splašená a agresívne sa domáhate toho, aby dieťa urobilo to, o čo ste ho pred polhodinou požiadali.

Celé zle, hlavne preto, že dieťa sa z tohto naučí, že vaše slová nemajú žiadnu váhu a – čo je možno ešte horšie – znižujete jeho sebahodnotu. Keď mu totiž niečo hovoríte desaťkrát, vysielate mu signál, že je vlastne také hlúpučké, že to na prvýkrát nepochopí. Ono ten pravý dôvod na to, prečo mu to toľko opakujete, je to vaša nezorganizovanosť a nedôvera, ale to skryté posolstvo sa nakoniec do sebahodnoty dieťaťa zapíše poriadne hlboko.

Takže, ak od svojho dieťaťa chcete niečo, čo naozaj musí urobiť, tak mu to povedzte raz a potom sa už len celou svojou bytosťou postarajte o to, aby chápalo, že to myslíte vážne. Že si za tým stojíte. Nehovorte mu to, keď ešte riešite dačo iné a nemáte možnosť si svoju požiadavku ustáť. Alebo ak to už vyslovíte, zopakujte to až potom, keď už si to môžete ustrážiť. Ustrážiť znamená, že vo vnútri bude pokoj, ale navonok môžete byť aj ráznejší.

Chyba číslo 4: Príliš veľa a dlho vysvetľujete.

Vysvetľovanie v dnešnej výchove zaberá naozaj veľa času. Je to protipól k NIE, ktoré u našich rodičov nestrpelo žiadne odvrávanie. Ale, hoci vysvetľovanie na prvý pohľad vyzerá dobre, rodičia nekričia a tvária sa celkom milo (aspoň na začiatku), zámer zostáva rovnaký – rodičia sa snažia svoje deti presvedčiť o tom, že ich riešenie je jediné správne a takto ich dotlačiť tam, kde ich chcú mať. Akurát, že to chcú dosiahnuť harmonicky a podobrotky.

Vysvetľovanie je však veľmi vyčerpávajúce. Vyčerpáva obe strany. Áno, výsledok sa často dostaví, dieťa urobí to, čo od neho rodičia chcú. Ale nie preto, že chce. Často dieťa prikývne preto, lebo v sebe začne pociťovať zodpovednosť za to, ako sa mama alebo otec útrpne tvária a už to nemôže ďalej vydržať.

Takže, ak sa raz rozhodnete, že niečo je hora, ktorú neprekročíte, stačí ak dieťaťu podáte jednoduché vysvetlenie a stačí ho povedať raz. Mnohé z vašich vysvetľovaní dieťa ani nevie v danej chvíli pochopiť, pretože nevidí tak ďaleko ako vy. Dieťa chce okamžité uspokojenie a vy ste tu na to, aby ste spolu s ním ustáli nepohodu, ktorá z vášho Nie vznikne.

Teraz už viete, čo by ste nemali robiť, ak chcete mať doma menej vzdoru. Lepšie je však zamerať sa na to, čo robiť máte. A preto vám to na záver zhrniem do dvoch bodov.

  1. Vždy, keď je to možné, naplňte potreby dieťaťa.

Mnohokrát nenapĺňame potreby našich detí z rôznych falošných dôvodov, za ktorými je strach. Už spomenutý strach z bezmocnosti a zo zlyhania, hoci často zohráva rolu aj strach z toho, že dieťa rozmaznáme alebo že nám bude skákať po hlave.

Ak sa však dieťa naučí, že keď je to možné, mama a ocko mu jeho potreby naplnia, nebude si musieť ich napĺňanie strážiť svojím vzdorom. Keď zažije dostatok, nebude sa musieť báť nedostatku. A tiež sa naučí, že môže aj on druhým napĺňať ich potreby, čo je krásny základ pre empatiu.

Preto prv, než sa rozhodnete, či dieťaťu na jeho volanie poviete NIE alebo ÁNO, odpovedzte si na otázku: „Ako by som sa zachoval, keby som v sebe nemal žiadny strach?“

  1. Ak nie je možné potreby dieťaťa naplniť, prevezmite láskavé vedenie

Sú situácie, kedy potreby dieťaťa nemôžete naplniť a máte na to objektívne príčiny. Vtedy prevezmite LÁSKAVÉ VEDENIE a povedzte NIE. Ak vo vás bude istota, že svoje nie myslíte vážne a že zvládnete aj negatívnu reakciu vášho dieťaťa, naučíte ho EMPATII a EMOČNEJ ODOLNOSTI, s ktorou bude v živote zvládať mnohé NIE, ktoré ho ešte čakajú.

A aby som nezabudla – tá hranica, kedy už deti lámeme, objektívne neexistuje. Existuje v nás, v každom jednom je iná. Často ju v nás nastavujú naše strachy. Našťastie však nie je nemenná. Záleží len od vás, či si ich budete stavať na základe strachu alebo lásky a dôvery. Všetko je v poriadku, ak si to s pokojom ustojíte. Seba i svoje dieťa.

S láskou a úctou, Jana Mladá

Tento obsah bol zaradený v Rodičia a deti. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár