Pravidlá v rodine by mali nastavovať obaja rodičia a na ich dodržiavanie by mal dohliadať otec

Mami, ja si prosím na večeru jogurt.

Nie Sárka, na večeru budeme mať chlebík so šunkou.

Ale ja chcem jogurt.

Jogurt si mala včera, dnes bude chlebík. Vieš, musíme to striedať, nemôžeš papať iba jogurt.

Ale ja chcem.

Sárka, netráp ma, už som nám urobila chlebík, tak ho prosím ťa spapaj. Veď chlebík so šunkou máš rada. Pozri, ja som ho už skoro zjedla.

Ale ja chcem papať joguuuuurt…

Trojročná Sárka sa rozplakala. Mama už premýšľala, či nerobí nejakú výchovnú chybu a či by predsa len nemala malej vyhovieť, keď si spomenula, že jej muž nechce, aby si ich dcéra mohla vyberať, čo bude jesť, pretože to by potom nemalo konca kraja. Nepovolila a snažila sa tváriť, že to zvláda.

Sárka však nejedla, len sa s jedlom hrala. Dávala si šunku z chleba dole, potom zase na chleba. V mame to už všetko vrelo. Nepáčilo sa jej, že veci nejdú tak, ako si želá. Prudko zobrala chlieb z taniera, strčila ho Sárke do ruky a zakričala: Jedz už konečne, nech môžeš ísť spať.

Otec, ktorý v obývačke pracoval na počítači, sa tiež podráždene ozval: Musíš na ňu stále len kričať? A koľko sa tam ešte budete šuchtať, veď už má ísť spať.

Ďalej už len v skratke.

Ten večer bol ešte plný plaču (a nielen Sárkinho) a nechýbali v ňom ani cápance po zadku. Mamička bola nešťastná sama zo seba, pretože nie prvýkrát sa správala tak, ako si myslela, že sa nikdy správať nebude – ako jedna z tých vynervovaných hysterických matiek, akou nazývala svoju mamu.

A aby toho nebolo málo, manžel jej pred spaním vytkol, že pred malou nemá žiadnu autoritu a že sa mu nepáči, aká je k nej mäkká. Než zaspala, slzy ľútosti a bezmocnosti zamokryli aj jej vankúš.

Scénky tohto typu sa dejú často. Najmä v domácnostiach, kde rodičia neťahajú za jeden koniec povrazu a každý si presadzuje iný štýl výchovy. Teda, navonok to vyzerá, že ide o iný štýl. Že otec presadzuje autoritatívnu výchovu – veď aj mňa sem tam zbili a nemohol som si vyberať, čo budem jesť, a vidíš, neubudlo zo mňa, kým mama sa snaží o opak.

Jej štýl výchovy sa volá harmonicko-prehovárací.

Takáto výchova vyzerá navonok celkom harmonicky – nekričíte a nehneváte sa, len žiadate a prosíte. A keď dieťa hovorí Nie, začnete vysvetľovať a prehovárať. Keď ani potom nepríde súhlas, pridáte ďalšie argumenty. Ak budete mať šťastie, tak po nejakom čase vaše dieťa bude súhlasiť (ale verte, že nie preto, že ste ho presvedčili, ale preto, lebo už váš nátlak nedokáže znášať). Ak nie, tak budete vysvetľovať aj desať, pätnásť minút, kým vám napokon rupnú nervy alebo od svojho želania upustíte.

Pravdepodobne už cítite, že tento štýl výchovy nefunguje tak, ako by ste si želali. A možno ani neviete, že si želáte to isté ako ten, kto ide autoritatívnou výchovou – ABY BOLO PO VAŠOM.

Len na to, aby ste to dosiahli, používate  iné spôsoby – autoritatívna výchova používa rozkazy, príkazy a zákazy bez diskusie, kým harmonicko-prehováracia výchova používa dlhé diskusie (alebo skôr monológy prerušované slovkom Nie) s vysvetľovaním a dohováraním.

Keď sme sa s mamičkou o tom celom rozprávali, tak prišla na to, že to, čo ju najviac znervózňuje, je vlastne jej partner. Stále si presadzuje autoritatívny štýl výchovy, ale nerobí to priamo, len sa schováva za ňu. Nepríde a nepovie dcére, že dnes bude chlebík a nediskutuje sa o tom, on len z diaľky niečo oddiriguje, prípadne skritizuje. Mamička sa napokon cíti ako tá najhoršia, pretože ona je tá, ktorá dieťaťu hovorí Nie, ktorá potom kričí a nakoniec aj capne po zadku. A hoci to vyzerá celkom autoritatívne, nedočká sa pochvaly ani od muža, pretože v globále ju malá aj tak neposlúcha.

Zistila som, že mnohé mamičky sú v neustálom tlaku, ktorý v nich vyvoláva dilema, komu vlastne majú ulahodiť. S kým si to nemám rozhádať? S mužom, či s dieťaťom?

Mám byť ešte prísnejšia? Alebo mám dovoliť dieťaťu slobodne sa rozhodnúť, čo bude jesť? Tento tlak nakoniec povolí ventil a všetko si to odnesie ten slabší – jej dieťa, na ktoré vyleje svoj hnev a nespokojnosť. V tomto príbehu to bola Sárka.

Čo sa z takéhoto rodinného prostredia odnesie dieťa do dospelosti?

Keďže tu išlo o to, že dieťa nemá napĺňanú potrebu autonómie (alebo inými slovami potrebu slobody sama sa rozhodnúť, kedy, čo a či vôbec urobí), môže z neho vyrásť človiečik, pre ktorého sa toto stane normou. Jeho presvedčenie, cez ktoré bude pozerať na svet, bude znieť: Nikto nenapĺňa moje potreby. Takže ani o to nebude žiadať. Proste bude robiť to, čo mu niekto nalinkuje. Bude to človiečik poslušný, ale pravdepodobne aj veľmi nerozhodný.  Čo si mám dať na seba? Čo mám jesť? Čo mám robiť? Vždy bude potrebovať odobrenie od nejakej autority.

Alebo z neho vyrastie človiečik, ktorý sa rozhodne, že si bude svoje presadzovať hnevom, vzdorom alebo urážaním sa, či ignoráciou. Nemôže sa stať, že niekto nenaplní moje potreby. To už nedovolím. Stačí si počkať do puberty, kedy už rodičia nad ním nebudú mať takú moc.

Ako sa bude v takomto rodinnom prostredí vyvíjať vzťah medzi rodičmi?

Nebude to ružové. Ak rodičia vôľu dieťaťa nezlomia a dieťa bude vzdorovať, tak bude veľa hádok a veľa sĺz. Ak rodičia vôľu dieťaťa zlomia, tak je možné, že hádky ustanú, ale bude narastať nespokojnosť mamičky, pretože de facto bola zlomená aj jej vôľa. Ona to predsa chcela ináč.

Otecko z toho vyjde najlepšie. Nie je bezprostredne za zlého a má naplnenú svoju predstavu o výchove. On pravdepodobne iba prenáša do rodiny to, čo zažil on ako dieťa – mama je tá, ktorá má všetko riadiť. A riadiť takým spôsobom, akým bol riadený on – autoritou a prísnosťou.

Čo sa s tým dá robiť?

Keďže ide o to, že mamičku vlastne najviac hneval partner, je najdôležitejšie, aby sa porozprávala s ním. Mala by mu povedať, čo jej jeho správanie spôsobuje a čo by od neho potrebovala. A to je niekedy naozaj ťažké zistiť, keďže sme od svojich pocitov a potrieb už dlhé roky odpojení.

Treba to odkomunikovať bez emócií a v čase pokoja. Bez výčitiek a kritiky. Spájajúco.

V praxi by to mohlo vyzerať nejako takto:

Vieš, keď na mňa iba kričíš z obývačky, čo mám alebo nemám dovoliť našej dcére, vyvoláva to vo mne neistotu a hnev. Potrebovala by som, aby sme sa dohodli obaja, čo vlastne chceme a aby si ma podporil, aj keď ju práve nebudem vychovávať tak, ako by si si ty predstavoval.

Pretože to, čo ženy v týchto situáciách naozaj potrebujú, je PODPORA. A taktiež spolupráca – spolu si určime pravidlá, ako budeme naše deti vychovávať.  A ak sú nejaké, ktoré si vyslovene určí ten druhý, mal by si ich ustrážiť sám.

Správne by to malo byť tak, že na tom, aké pravidlá budú v rodine platiť, by sa mali dohodnúť obaja, ale ich dodržiavanie by mal ustrážiť otec.

Nie krikom z druhej izby, nie kritikou ženy, ale pevnosťou, ktorá vychádza z jeho vnútra a z presvedčenia, že tie pravidlá sú správne. A ak nie, tak ich vie aj zmeniť.

Mamičkám tak odpadne stres z toho, že musia byť vlastne policajtky len preto, že ich muži mali doma mamy, ktoré všetko riadili a chcú, aby tak robili aj ich ženy. A navyše aby to riadili podľa nich. Takže treba vrátiť mužom silu a nechať riadenie na nich. To je naozaj ich parketa.

Viem, že dnes muži často nemajú v sebe dosť sily na to, aby vedeli hranice nastavovať.

Je na vás, žienky, postarať sa o to, aby ste im na to vytvorili podmienky. Ináč jedného dňa budete frustrované aj z toho, že ste to stále vy, kto je prísny, kto zakazuje, či prikazuje. Čím skôr dáte mužovi s DÔVEROU priestor na to, aby sa on staral o dodržiavanie hraníc, ktoré ste spoločne nastavili, tým skôr sa vy ako žena môžete uvoľniť a stať sa tou ženou, ktorá sa stará o teplo domova a o rodinnú pohodu.

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

2 názory na “Pravidlá v rodine by mali nastavovať obaja rodičia a na ich dodržiavanie by mal dohliadať otec”

  1. Avatar

    citam to, suhlasim, len napadauju ma dalsie otazky… co ked oteckovia nie su odbornici na to ako zabezpacit dodrziavanie pravidiel? u nas som to ja, kto cita knihy, beha po radu ku kaucke, hlada odpovede na internete.
    ked muza zacnem poucat ( a sama si v tom nie som ista) zase je len konflikt.

    1. koucmed

      keď oteckovia z nejakého dôvodu nie sú tými oteckami, akými by mali byť, vtedy jeho rolu automaticky preberá žena…. len na ňu je toho potom veľa a navyše nie je čas na vytváranie tepla domova. Poúčať muža (a celkovo druhých ľudí, nie len muža) nie je cesta, život Vám to aj ukazuje. Môžete ho žiadať, aby sa postaral o dodržanie nejakého konkrétneho pravidla, dávať mu na to priestor (lebo niekedy keď sa toho chytí žena, tak už k tomu muža nepustí), rozprávať sa o tom, ako je pre Vás dôležité, aby to robil on .. je to cesta. Dnes je to pre rodičov ťažšie, než bolo pre ich rodičov, čo sa týka nastavovania hraníc, boja sa totiž odmietnutia a ublíženia. Ale deti potrebujú mať realisticky nastavené hranice, dáva im to pocit bezpečia.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Rodičia a deti
koucmed

Myslíte si, že vaše dieťa učíte slušnosti, keď ho presviedčate, že sa musí ospravedlniť alebo požičať hračku?

Nasledujúci rozhovor na ihrisku medzi mamou a dieťaťom sa vám asi bude zdať neškodným. Nikto v ňom nekričí a dieťa nakoniec povie Áno. A napriek v ňom dieťa nejako trpí. „Ja mu ho nechcem požičať!“ hovorí chlapec svojej mame a trochu pri tom naznačuje dupnutie. „Ale prečo mu ho nechceš požičať? Pozri, chlapček je smutný“

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Vzťahy
koucmed

Keď pocity nie sú skutočné pocity, ale prostriedky na manipuláciu

Nie všetko, čo nazývame pocity, sú skutočné pocity. Mnohé naše pocity sú len prezlečené mentálne programy, ktoré projektujú do vonkajšieho sveta naše strachy. Ak tieto pocity neodhalíme a budeme im veriť, pravdepodobne nimi budeme manipulovať druhými alebo sebou. Mám pocit, že ma nemiluje. Mám pocit, že mi závidí. Mám pocit, že sa na mňa hnevá. Mám

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: