O jednej ľahko vytočiteľnej mame a o potrebe mať moc

Prečo mi môj syn nedá pokoj, keď mu na niečo poviem NIE? Aj tak to svoje Nie nezmením. On ma akoby chcel vytočiť tým svojím domŕzaním, čo sa mu samozrejme aj podarí a nakoniec na neho ziapem ako zmyslov zbavená.

Toto sú slová mamičky 11-ročného Branka. Vraj to takto je u nich už od jeho puberty. Ona je prísna odjakživa a jej Nie nie je také ľahké zmeniť. Je jedno, koľko Branko domŕza. Nie ostane Nie, akurát, že potom už na neho kričí a vyčíta mu, že to robí naschvál.

Čo sa u nich vlastne deje?

Pozrime sa najskôr do bublinky (sveta) Brankovej mamy Ivky.

Má tam presvedčenie, že musí byť na deti prísna, lebo keď nebude, prepadnú závislostiam. Pretože presne to sa totiž stalo jej staršiemu bratovi. Ich mama vraj prísna nebola a brat sa stal závislým na alkohole. Malá Ivka si to vysvetlila tak, že mamina benevolencia bola príčinou bratovej závislosti a uverila tomu, že ona musí byť na svoje deti prísna.

Ivka bola ako dieťa poslušná. Keď jej mama hovorila na niečo Nie, tak sa s ňou Ivka nehádala, ani jej nevzdorovala. Platilo, čo povedala mama alebo aj iné autority, na prvýkrát. Tu sa dá pochopiť, prečo Ivka teraz nerozumie tomu, že jej syn vyjednáva a domŕza. Veď ona to predsa svojej mame nerobila. Je to pre ňu akoby aj dôkaz toho, že ju jej syn nemá rád.

Mimochodom, otca si Ivka veľmi nepamätá, lebo od nich odišiel, keď mala 5 rokov. Bol to alkoholik, ktorý Ivke venoval málo pozornosti, a keď jej nejakú venoval, bola to pozornosť negatívna.

S týmto rodinným zázemím nie je Ivkino vedomie vlastnej hodnoty moc vysoké. Ivka bola ako dieťa urážlivá a trucovitá, ale teraz v dospelosti skôr na každý podnet reaguje hnevom a krikom. Vraj ju vytočí skoro všetko, čo sa jej syna týka.

HNEV a krik je často naša obranná reakcia. Bránime sa tomu, aby sme sa necítili v podradenej pozícii. Zakrývame ním svoje slabosti a strachy. Proste, keď sa hneváme, druhí sa boja nás a nevidia, že sa vlastne bojíme my.

Ivka má vo svojej bublinke aj STRACH. Bojí sa toho, že jej syn podľahne nejakej závislosti.

Keď mu niečo nechce dovoliť, mylne verí tomu, že má veci pod kontrolou a žiadna závislosť sa nebude konať. Keby jej syn bol poslušný a bez pripomienok prijal jej Nie, tak ako to robila ona svojej mame, bolo by to pre Ivku naplnenie vzorca, ktorý žila ona – dieťa má svojich rodičov poslúchať. Lenže Branko skúša nalomiť jej autoritu a istotu, ktorú vyžaruje navonok. Pre Ivku je to nepríjemné, navodzuje to v nej pocit, že jej syn ju spochybňuje. Nie je schopná brať to iba v kontexte konkrétneho zákazu, vníma to ako ohrozenie jej už aj tak labilného pocitu sebahodnoty. Vníma to ako útok na svoju osobu a na jej hodnoty. A na útok sme naučení reagovať buď protiútokom, alebo obhajobou. Ivka si vyberá protiútok, je to jej stratégia už od detstva, keď sa cíti zatlačená do kúta (aj urážanie sa, či ignorácia sú tiež len snaha dostať sa do prevahy nad zdanlivým protivníkom). A to je dôvod, prečo zrazu kričí na svojho syna za to, že ju vytočil. Strácala svoju istotu a prevahu a tak si ju musela dodať hnevom a krikom.

Čo sa deje v Brankovej bublinke?

Branko vraj ako malý neodvrával. Začal s tým až v puberte.

Áno, keď sme malí, je pre nás ťažké povedať rodičom Nie alebo sa nejako vymedziť proti ich Nie. Jednak ešte nevieme tak dobre argumentovať, jednak sme závislí na ich láske a pozornosti, tak sa radšej prispôsobíme (samozrejme podvedome).

Lenže ono to funguje tak, že keď sú rodičia príliš prísni a chcú od svojich detí, aby napĺňali ich predstavy, tak svoje deti vlastne lámu. Nenapĺňajú im potrebu autonómie a narúšajú tak ich pocit vlastnej hodnoty. V puberte preto prichádza veľké vymedzenie sa vôli rodičov. Deti už nie sú závislé na ich láske a pozornosti, preto si dovolia rodičovské Nie neakceptovať. Chcú sa vymedziť, aby sa necítili voči svojim rodičom podradení. Pretože presne tak sa cítili v období, keď sa vymedziť nevedeli a ani nemohli. Pretože sa cítili slabé kým mamu a otca vnímali ako silných.

Branko sa už naučil, že mamino Nie nezmení. Ale keď mama nerešpektuje jeho vôľu, tak sa cíti ako ten maličký chlapček šesť, sedem rokov dozadu – podradený svojej mame. Akurát, že teraz už v tom pocite nemusí zostať. Vymyslel si stratégiu na to, aby sa cítil aspoň trochu mocný a nadradený. Domŕzanie. Je to jeho pasívne vymedzovanie sa voči mame s tým, že ju nakoniec vytočí. Takto má nad ňou moc on a ona je v tom bezmocná. Svoju moc, ktorú mala cez svoje Nie, stráca s jeho domŕzaním. Na chvíľu si vymenili pozície.

Tieto ich zabehané reakcie sú len bojom o moc. V konečnom dôsledku vyhráva mama – lebo ona je tá, čo nakoniec kričí na svoje dieťa a umelo si tak dodáva pocit moci. Ale to už Brankovi až tak nevadí. On dokonca cíti, že čím viac mu to nevadí, tým viac to mamu štve. A to mu stojí za to. Síce nedosiahne to, čo chcel, ale aspoň nejako ustál sám seba.

Vzťah Ivky a Branka je založený na moci. U oboch sa to deje podvedome. Hoci Ivka si to už začína uvedomovať, pretože pochopila, čo sa v jej detstve udialo a čo vlastne robí svojmu synovi.

A preto sa najbližšie bude snažiť byť vedome sa správať ináč. Ivka už vie, že na závislosti jej milovaného brata sa podpísala nie len mamina benevolencia (a navyše dnes Ivka vie, že to s tou benevolenciou nebolo také jednoznačné, ako si pamätá). Bolo tam oveľa viac príčin. Rozhodla sa pustiť svoj strach, že keď nebude prísna, Branko nebude poznať mieru. Už vie, že to funguje trochu ináč. Práveže deti, ktoré sa mohli slobodne rozhodovať už ako malé, svoju slobodu nezneužívajú.

Platí totiž pravidlo, že keď vieme, že niečo môžeme mať hocikedy, nemusíme si z toho robiť zásoby.

Ivka sa rozhodla, že postupne zľaví z niektorých svojich Nie a dopraje Brankovi slobodu a priestor na to, aby si on určoval svoj život. Pochopila, že keď Brankovi niečo dovolí, nebude to znamenať, že stratila svoju moc. Bude to vnímať ako niečo pozitívne – napĺňa svojmu synovi túžbu po autonómii, čím mu aj nepriamo zvyšuje jeho sebahodnotu. Cez dopriatie slobody sa so svojím synom vlastne môže „spojiť“. Nebudú dvaja proti sebe, ale dvaja spolu. Ak uzná, že jej Nie bude naozaj oprávnené a nebude založené na strachu, tak na Brankove domŕzanie nebude reagovať hnevom.

Ako saj jej to podarí? Porozumením. Ivka už totiž rozumie, čo Branko naozaj robí. On nechce jej robiť zle, on sa chce len cítiť vo svojej bublinke dobre. A dobre v tomto prípade znamená, že nebude podradený maminej vôli. Uzná jeho nespokojnosť, ktorú vyjadruje domŕzaním a prežije si vlastnú nespokojnosť z toho, že jej syn ju zneisťuje. Spočiatku to bude musieť robiť vedome, ale postupne si obaja vypracujú nové reakčné návyky. Ona si bude vnútorne istejšia a jej vnútorná istota už nebude Branka nútiť uplatňovať stratégie na získanie prevahy.

Ak sa vám deje niečo podobné, príďte na workshop Ako zvládať emócie svojich detí s láskou vo štvrtok 12.12.2019 o 17:00 v Blagohouse. Pretože zvládanie emócií je základ výchovy, ktorej výsledok bude dieťa so stabilným vysokým pocitom vlastnej hodnoty.

A to stojí za to, čo myslíte?

Tento obsah bol zaradený v Rodičia a deti, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár