Jednej mojej klientke sa často stávalo, že ju v školskej šatni dcérina spolužiačka privítala vetou: Teta, Anička dnes v škole zase neposlúchala.
Nepáčilo sa jej to, pretože ju to naladilo proti jej dcére. Hútala, ako tú malú žalobabu zastaviť, ale na to sa necítila oprávnená, a tiež nechcela byť za zlú. Napadlo jej, že by mohla byť aj empatická, ale to vôbec netušila ako. Vôbec si s tou situáciou nevedela rady.
Ak si s nejakým správaním nevieme dať rady, môže nám pomôcť poznať jeho príčiny.
Keď sa bavím s rodičmi o príčinách žalovania, tak ak žaluje iné dieťa, než ich vlastné, napadnú im takéto príčíny – dieťa
- chce byť zaujímavé;
- chce získať pozornosť;
- sa chce zavďačiť autorite;
- očakáva pochvalu – a to všetko na úkor toho, na koho žaluje.
Ak ale žaluje ich dieťa, vidia to trochu zhovievavejšie – dieťa:
- má toho, na koho žaluje, rado a chce mu pomôcť, aby sa vyhlo v budúcnosti problémom;
- má potrebu poriadku a pravidiel a žalovaním len vyjadruje svoj strach z toho, že poriadok a pravidlá budú narušované;
- má potrebu všetkých o všetkom informovať a nevidí v tom nič zlé.
Na pozadí žalovania môžu byť všetky z uvedených dôvodov. Všetky sú navonok dobré – dieťa nimi niečo získa buď pre seba, alebo pre niekoho druhého.
Ale v skutočnosti sa tu napokon ten, na koho sa žaluje, môže cítiť ublížený, hoci tento zámer žalujúce dieťa vedome nemalo.
Ten pocit ublíženia môže vychádzať z toho, že žalujúce dieťa môže situáciu vykresliť ináč, než ju vidí ono, alebo aj z trestu, ktorý po žalovaní často prichádza.
Preto žalovanie určite nepatrí medzi činnosti, v ktorých by sme mali deti podporovať.
Keď sa vrátim k vyššie spomenutým dôvodom na žalovanie, všetky sú len rôznym vyjadrením jedného presvedčenia. Je ukryté v detskom podvedomí a volá sa Nie som dosť kompetentné.
Toto presvedčenie je jedno z možných negatívnych presvedčení, ktoré tvoria nízku sebahodnotu u dieťaťa. Tá vzniká ako dôsledok neuspokojených potrieb.
Dieťa prichádza na svet s inštinktívnym očakávaním, že tu pre neho bude niekto, kto sa o jeho potreby postará a naplní mu ich (alebo ich aspoň uzná, ak nebude možné ich naplniť). Ak sa to z rôznych príčin neudeje, za príčinu to dá sebe. Začne sa považovať za nie dosť dobré, hodnotné, šikovné, či kompetentné. Toto si uloží ako negatívne presvedčenia o sebe samom.
S negatívnymi presvedčeniami aj s neuspokojenými potrebami sa dieťa musí nejako vysporiadať.
Nenaplnené potreby nezmiznú, oni stále existujú a chcú byť naplnené. Preto si dieťa musí hľadať nejaké cesty, ako ich uspokojiť. Žalovanie môže byť jednou z ciest – môže dieťaťu naplniť hlavne neuspokojenú potrebu uznania a pozornosti.
Negatívne presvedčenia sú pre dieťa nepríjemné, a tak hľadá cesty, ako ich zakryť pred sebou a pred svetom. Aj tu môže byť žalovanie jednou z ciest – tým, že dieťa ukazuje na druhého, zakrýva vlastné nedostatky, najmä už spomenutý nedostatok kompetencie.
Môže ísť o nedostatok kompetencií zvládať konflikt, čo sa prejavuje, keď dieťa žaluje na niekoho, s kým je v konfliktnej situácii. Alebo o nedostatok kompetencií zvládať nepredvídané okolnosti, čo sa prejavuje vtedy, keď žaluje na niekoho, s kým ono priamy konflikt nemá.
To mohol byť aj prípad Aničkinej spolužiačky z úvodu. Tým, že učiteľka na vyučovaní riešila Aničku, bolo to pre ňu narušenie niečoho zabehaného. Z nedostatku kompetencií sa v tom necítila príjemne, a tak sa chcela žalovaním postarať o to, aby sa to už nedialo.
Samozrejme, dieťa, ktoré žaluje, si tohto nie je vedomé. A neuvedomí si to, ani ak by ste mu o tom povedali: Moja zlatá, ty žaluješ preto, lebo nemáš doma dostatok pozornosti, alebo preto, lebo sa necítiš kompetentná.
Nie, na toto vám vedomosť o príčinách žalovania nemá slúžiť. Zúžitkujte ich na lepšie pochopenie dieťaťa, ktoré žaluje. Na to, aby ste v ňom videli človiečika, ktorý sa potrebuje postarať o naplnenie svojich potrieb alebo o zakrytie svojich nedostatkov.
Ako teda reagovať na dieťa, ktoré žaluje?
Ideálne tak, aby sme dosiahli, že sa dieťa zo situácie aj niečo naučí a že nabudúce bude konať lepšie. K tomu potrebujeme, aby naša reakcia pozostávala z dvoch dôležitých krokov.
Prvý je NADVIAZANIE SPOJENIA, druhý PRESMEROVANIE.
Ak by Aničkina mama začala moralizovaním o tom, že žalovať sa nepatrí, alebo nejakou výčitkou, či kritikou, od dcérinej žalujúcej spolužiačky by sa odpojila. Tým by prišla o šancu presmerovať ju. Presmerovať dieťa totiž môžeme iba vtedy, ak nás počúva.
To môžeme dosiahnuť pomocou EMPATIE.
Aničkina mama by mohla vnútorne popátrať nad nejakým dobrým dôvodom na žalovanie dcérinej spolužiačky. V pátraní by jej mohla pomôcť otázka:
Keby žalovala moja dcéra, aký by na to mohla mať dôvod?
Dôvod, na ktorý by prišla cez túto otázku, by použila v empatickej odozve:
Ty mi to o Aničke hovoríš preto, lebo chceš, aby som jej dohovorila, aby ju nabudúce učiteľka nemusela napomínať.
V prípade, že by dieťa žalovalo na niekoho, s kým je práve v konflikte, môže empatická odozva vyzerať nejako takto:
Ty chceš, aby som tam išla a pomohla vám vyriešiť vašu nezhodu?
Pre tento prípad podotknem, že je dôležité, aby dieťa vedelo, že sa môže obrátiť na dospelého, ak je problém nad jeho sily, alebo keď potrebuje zabrániť agresivite alebo ubližovaniu. Preto treba určite ísť. Ale nie s cieľom vyriešiť problém za deti, ale s cieľom nasmerovať ich k tomu, aby si ho vyriešili samé. Pretože o toto tu ide – aby deti získali viac kompetencií.
Reagovať takto dokážeme iba za predpokladu, že si vyregulujeme svoj stres. Ak to neurobíme, aktivujú sa naše automatické reakcie a do konfliktu len pridáme ďalší stres a žiadny kontakt nenadviažeme.
Po nadviazaní spojenia môže prísť PRESMEROVANIE.
Presmerovanie má za cieľ posunúť dieťa k tomu, aby nahliadlo do svojho vnútra a aby zvažovalo aj pocity ostatných.
Aničkina mama by mohla pokračovať nejako takto
Ďakujem, že ti na Aničke záleží (alebo že ma informuješ o tom, čo sa dialo v škole). Len si hovorím, či vieš, ako by sa mohla teraz cítiť Anička.
Samozrejme, dieťa sa nemusí presmerovať okamžite. Možno sa dokonca bude obhajovať alebo snažiť vyviniť, pretože sa cíti obvinené. Vtedy je dobre trpezlivo sa držať zámeru získať odpoveď na otázku Vieš, ako sa asi teraz cíti ten, na koho žaluješ?
Hľadanie odpovede totiž v dieťati vytvorí prepojenie medzi nižšími a vyššími časťami jeho mozgu a prispeje tak k jeho budúcej schopnosti empatie.
Ak v tomto duchu pristúpite k dieťaťu, ktoré žaluje, miera jeho kompetencií sa bude zvyšovať. Ale samozrejme, je tu aj taká cesta, že budete uspokojovať u dieťaťa potrebu byť kompetentné. Pretože to je jedna z jeho základných psychických potrieb. A keď sa bude cítiť viac kompetentné, nebude musieť žalovať.
S láskou a úctou,
