Tento článok je tom, ako spolu súvisia pocity viny a zdravé svedomie. A tiež o tom, ako ho môžete u svojho dieťaťa podporiť.
Predstavte si, že zistíte, že vaše dieťa má doma farbičky, ktoré sa mu veľmi páčili, keď ste boli pred pár dňami nakupovať v papiernictve. Vy ste ich ale nekúpili. Čo urobíte?
Pravdepodobne do vás vojde hnev.
Možno sa ním necháte ovládnuť a
- na dieťa sa rozkričíte,
- dáte mu na zadok,
- pošlete ho do svojej izby,
- prípadne niečo podobné s cieľom riadne ho potrestať alebo vyvodiť dôsledky.
Možno budete vnútorne presvedčení, že sa takto postaráte o to, že sa vaše dieťa zamyslí nad tým, čo urobilo, a viackrát to neurobí. A možno to už nikdy neurobí (a vy tušíte, že iba zo strachu z trestu).
Má to ale jeden háčik.
Dieťa si neprepojí pocity viny so svojím zlým rozhodnutím (lebo niečo ukradnúť je zlé rozhodnutie). Namiesto toho presmeruje svoju pozornosť na vás (mama je zlá, hnusná, nespravodlivá, pretože ma takto potrestala), alebo na seba (ja som zlý, hnusný, neschopný, keď som to urobil).
A to bude mať neblahý vplyv nie len na jeho sebavedomie, ale aj na vývin jeho zdravého svedomia.
To, čo dieťa potrebuje, je
- vedome prežiť pocity viny a spojiť si ich s tým, čo urobilo,
- uvedomiť si, že urobilo zlé rozhodnutie, ktoré malo vplyv na ostatných a
- naučiť sa niečo o morálke a etike.
To sa stane základom jeho zdravého SVEDOMIA, ktoré mu v budúcnosti pomôže rozhodovať sa lepšie a s ohľadom na druhých.
Chcete pomôcť svojmu dieťaťu s vybudovaním zdravého svedomia?
Tak namiesto trestov a vyvodzovania dôsledkov z jeho zlých činov na to budete musieť ísť ináč.
Základom je postarať sa najskôr o seba a o svoj hnev. Aby ste z neho nechrlili na dieťa automatické reakcie a mohli sa cez vedomé odozvy zamerať na učenie dieťaťa a formovanie jeho zdravého svedomia.
Čo to znamená v praxi?
Najskôr si vyregulujete svoj hnev. Môže vám pomôcť zopár vedomých nádychov, výdychov alebo pomenovanie si svojich pocitov a popísanie faktov.
A potom môžete začať rozhovor. Napríklad vetou:
Mohla by si mi o tých farbičkách niečo povedať?
Rozhovor, v ktorom vás bude úprimne zaujímať, ako vaše dieťa premýšľalo, a tiež to, čo vie vaše dieťa o následkoch svojho konania na iných ľudí:
Vieš, ako sa hovorí tomu, keď si vezmeš niečo, čo nie je tvoje? Vieš, že krádež je protizákonná?
Vieš, že pani predavačka bude musieť tie farbičky zaplatiť zo svojho?
Možno bude vaše dieťa najskôr klamať, ale keď sa naozaj vyvarujete výčitiek, či inej forme odmietania, je pravdepodobné, že dieťa sa so sklonenou hlavou a pohľadom do zeme, prípadne s plačom prizná.
Tento moment, keď sa dieťa prizná a prežíva nejakú emóciu, je veľmi dôležitý.
Bolo by fajn, keby sa vám podarilo do neho nevstupovať slovami a nechať dieťa, aby si to s vašou tichou podporou naplno prežilo. Ak sa to udeje, je veľká šanca, že sa jeho pocity viny spoja so skúsenosťou, že urobilo zlé rozhodnutie. A teda jeho svedomie sa bude formovať zdravo. Úctu k majetku druhých si zvnútorní, čo znamená, že bude konať poctivo aj vtedy, keď sa nikto nepozerá.
Súčasťou zdravého svedomia je aj snaha napraviť to, čo sme pokazili.
V tomto prípade treba na záver popremýšľať nad tým, ako farbičky vrátiť do obchodu. Ale to už pôjde samo, ak dieťa bude cítiť, že ste jeho prešľap ustáli a cíti sa prijaté a milované aj keď prešľap urobilo.
Samozrejme, urobiť to takto raz, je na vytvorenie zdravého svedomia málo. Dieťa naozaj potrebuje svoje pocity viny zažívať a spájať si ich s tým, čo naozaj urobilo zle.
Náš mozog sa prirodzene vyhýba prežívaniu, ktoré vytvára negatívne vnemy. Pocity viny medzi ne patria. A hoci pocity viny v dieťati prirodzene vyvstávajú, keď urobí niečo zlé, môžu byť vo vedomej mysli veľmi prchavé.
A môžu úplne vymiznúť z jeho vedomého prežívania, ak budete do situácií podobným tejto vstupovať s hnevom a snahou vyvodiť tresty alebo dôsledky. Dieťa sa naučí nahrádzať ich hnevom – ako som spomínala vyššie – buď na seba, alebo na rodiča. Ten prvý hnev v ňom podporí vznik vnútorného kritika a to druhé obete. A obidve vnútorné Ja sa budú len snažiť necítiť vinu, pretože sa s ňou nenaučili narábať. To, čo ale s istotou budú cítiť, je strach zo zlyhania.
