Ako dať partnerovi šancu, aby vám ukázal, že sa v niečom zmenil

A aj o dôvere a dvoch falošných potrebách, ktoré nám nie sú vždy prospešné.

„Roky, čo sme s manželom spolu, bol on ten, ktorý je zábudlivejší. Mnoho vecí som musela menežovať ja. Ale už mi to nevyhovuje, chcela by som, aby to bolo vyrovnané a on s tým súhlasí, tiež už nechce toľko zabúdať. Ale často podľahnem môjmu naučenému strachu, že zase zabudne a pripomeniem mu. On je potom na mňa nepríjemný, že mu nedám šancu, aby mi ukázal, že tentokrát nezabudne.

Ako to mám urobiť, aby som nabudúce nepodľahla svojmu strachu?“

Toto je pokračovanie príbehu o manželoch, ktorý poznám z pohľadu manželky. Oslovila ma s otázkou, ako manželovi dokázať, že ona už nie je taká výbušná, ako ju on mal zaškatuľkovanú. A pri tej príležitosti zistila, že ona sama má svojho manžela zaškatuľkovaného a tak, ako on jej nedáva šancu, nedáva ani ona jemu.

Tento príbeh o tom, že sa bojíme nedokonalostí druhých, pretože sa nimi cítime ohrození, je o mnohých z nás. Sú za ním dve falošné potreby, alias stratégie:

Potreba dokonalosti a Potreba mať veci pod kontrolou.

Tá prvá falošná potreba hovorí o tom, že chceme byť dokonalí my sami a chceme, aby boli dokonalí aj ľudia okolo nás. Dokonalosť ľudí, s ktorými sme nejako previazaní, zvyšuje aj pocit našej vlastnej dokonalosti a naopak. Podvedome. K nedokonalostiam druhých nie sme zhovievaví. To vidno aj v tomto príbehu – manželke sa NEPÁČI manželova zábudlivosť.

Potreba mať veci pod kontrolou hovorí o tom, že chceme byť na všetko pripravení. Chceme vedieť, čo nás čaká a ako veci dopadnú, aby sme sa tak vyhli bezmocnosti.

Potreba mať veci pod kontrolou je to, čo manželku nútilo a ešte stále núti robiť manželovi pripomienkovač. Keď si túto falošnú potrebu naplnila – tak, že sa pripomenutím postarala o to, aby nezabudol, postarala sa vlastne o to, že sa veci diali predvídateľne a že nehrozilo nič, na čo by nebola pripravená a z čoho by mohla zažiť bezmocnosť.

A ako bonus si naplnením potreby mať veci pod kontrolou, naplnila aj potrebu dokonalosti. Jej manžel vyzeral dokonalejší, a tým pádom sa cítila dokonalejšia aj ona. Všetko je tip top, všetko sme zvládli, nenastal žiadny problém.

Za každou falošnou potrebou je nejaký STRACH.

Manželka v sebe mala strach rozpoznaný. Hovorila, že často podľahne svojmu naučenému strachu, že on zase zabudne.

Čo je to za strach?

Etikoterapia rozoznáva päť základných strachov: strach z nedostatku, strach zo zlyhania, strach z odmietnutia, strach z opustenia a strach z bezmocnosti (sem patrí aj strach zo smrti a umierania). Každý strach, nech si ho nazvete akokoľvek, je v konečnom dôsledku vždy jeden z týchto piatich strachov.

Manželkin strach, že manžel zabudne, je strach z bezmocnosti. To je strach, ktorý je na pozadí falošnej potreby mať veci pod kontrolou. Keď veci neukontrolujeme, nebudeme vedieť, čo sa bude diať, a tým pádom hrozí, že nebudeme vedieť reagovať. A nevedieť reagovať rovná sa byť bezmocný.

Čo s týmto strachom?

V etikoterapii vnímame strach ako nedostatok dôvery. Preto je dôležité posilniť v sebe DÔVERU. Dôveru v manžela, dôveru v to, že keby aj zabudol, tak to nejako zvládneme. Dôveru v to, že veci sa dejú tak, ako potrebujeme, aby sa diali.

Ľudia, ktorí v niečo veria, to majú s dôverou jednoduchšie. Pre tých, čo neveria, je naučiť sa dôvere snáď najdôležitejšia úloha v živote.

Našťastie sa posilňovanie a upevňovanie toho, čo v sebe nemáme a chceli by sme mať, vždy deje dvoma smermi – z dnu von a z vonka dnu.

Ak v sebe máme čo len kúsok dôvery, môžeme ju posilňovať tým, že ju budeme prejavovať tam, kde sa dá. To je cesta z dnu von. Mám v sebe dôveru a dám ju zo seba von a keď sa mi potvrdí, že dôvera bola namieste, v mojom vnútri narastie.

Zároveň sa však môžeme rozhodnúť dôverovať aj vtedy, keď to v sebe ešte úplne necítime. Získame tým skúsenosť, že hoci sme neverili, aj tak sme všetko zvládli a všetko dobre dopadlo, a tým sme v sebe dôveru posilnili tiež. To je cesta z vonka dnu.

Takže ako by sa manželka mohla postarať o to, že svojmu strachu nepodľahne a manželovi nepripomenie?

Mohla by sa oprieť o tie skúsenosti, ktoré jej už ukázali, že manžel nezabudol. To zrnko dôvery v neho by mohla použiť ho na to, aby si vždy, keď sa ozve strach, že zabudne, dokázala povedať, že môže dôverovať. To je cesta z dnu von.

Zároveň by sa mohla vedome rozhodnúť dôverovať tomu, že ak náhodou zabudne, poradia si ináč a možno to obohatí ich svet. Často sa totiž stáva, že keď všetko neukontrolujeme, otvoríme si cestu k novým možnostiam a novým zážitkom. A samozrejme k dôvere, že vždy všetko nejako zvládneme. Možno ináč, než si predstavujeme, ale napokon zvládneme.

Čím viac v nás bude narastať dôvera, tým menej budeme potrebovať napĺňať falošnú potrebu mať veci pod kontrolou. S falošnými potrebami je to totiž tak, že ich napĺňaním strácame veľmi veľa energie. Časom nás to nielenže prestane baviť, ale z toho budeme unavení. Ako hovorí manželka: už mi to NEVYHOVUJE, už CHCEM, aby to bolo vyrovnané.

Tieto jej slová sú zatiaľ ešte stále z priestoru ODPORU: nechcem toto a chcem tamto.

Takže namieste je ešte aj PRIJATIE. Prijatie všetkého, čo vo svojich životoch máme. Z nejakého dôvodu sme si to pritiahli. A odmietaním to nezmizne. Treba niečo zmeniť v sebe. Treba prijať manželovu nedokonalosť, pretože ona vás neohrozuje, ona vám rozširuje možnosti a životný priestor a učí vás prijať aj svoje nedokonalosti.

A na záver by som rada napísala niečo k falošným potrebám alebo stratégiám.

Falošné potreby vznikli v detstve preto, lebo neboli prirodzeným spôsobom napĺňané naše základné psychické potreby.

Za každou falošnou potrebou sa skrýva strach a zároveň jedna zo štyroch základných psychických potrieb (túžob).

Za falošnou potrebou Mať veci pod kontrolou sa skrýva už spomenutý strach z bezmocnosti a túžba po  bezpečí a istote.

Za falošnou potrebou Byť dokonalý sa skrýva strach z odmietnutia a túžba po  ocenení a uznaní.

Keď si napĺňame falošné potreby, často ubližujeme sebe alebo druhým. Preto je dôležité rozpoznať svoje falošné potreby a tak isto aj naozajstné psychické potreby schované za nimi. A nájsť spôsob, ako si naplniť tie ozajstné, nie tie falošné. Alebo požiadať o ich naplnenie niekoho iného uprednostňujúcim spôsobom: Ak to pre mňa urobíš, budem rada, ak nie, aj tak to bude v poriadku. Rešpektujem ťa.

Možno sa vám to zdá ako náročná práca na sebe. Ale nemusíte byť na to sami. Rada vás budem sprevádzať, keď sa rozhodnete vydať po stopách svojich vlastných tajomstiev a budete sa chcieť zoznámiť sami so sebou.

Dnes aj online. Stačí sa dohodnúť

Tento obsah bol zaradený v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár