Ako spoľahlivo a bez nátlaku dokážete partnerovi, že ste sa v niečom zmenili k lepšiemu

Vzťahy sa neustále vyvíjajú a takisto aj ľudia v nich. Často sa však stane, že si partneri jeden druhého zaškatuľkujú podľa toho, ako sa správali na začiatku a ťažko svoje názory púšťajú.

Presne toto sa udialo aj v manželstve, v ktorom sa partneri poznajú už viac ako desať rokov. Oslovila ma manželka s otázkou:

„Čo s tým, keď ma môj muž má stále nejako zaškatuľkovanú a nedá mi šancu ukázať mu, že to o mne už nie je pravda?“

Situáciu mi ešte upresnila:

„Na začiatku nášho vzťahu s manželom som bola výbušná. Keď manžel urobil niečo, čo sa mi nepáčilo, tak som ho vedela poriadne sfúknuť. Dnes si však o sebe myslím, že už by som z mnohých vecí nerobila vedu, ale manžel ma má zaškatuľkovanú ako nejakú xantipu. Častokrát niečo urobí podľa jeho slov preto, aby som mu nevynadala. Mňa to mrzí a chcela by som, aby ma začal vnímať inak, ale aj keď sa snažím, on predbehne moju reakciu a zaklincuje to nejakým vyjadrením ohľadne mojej výbušnosti. V konečnom dôsledku to dopadne rovnako, ako keby som zareagovala tak, ako čakal, lebo ma to znervózni.

Ako mám dosiahnuť, aby mi dal šancu ukázať mu, že už nie som výbušná a že ho nesfúknem?“

Odpoveď je jednoduchá – jedine tak, že nebudete výbušná. Nestačí totiž povedať, že už nie ste, keď nakoniec aj tak vybuchnete. De facto sa deje stále to isté – sfúknete manžela za to, že robí niečo, čo sa vám nepáči, akurát sa mení predmet vášho nepáčenia. Slovami o tom, ako už nie ste výbušná, manžela nepresvedčíte. Presvedčíte ho jedine činmi.

Ale poďme sa na to pozrieť pekne po poriadku.

Prečo sa muž naučil robiť veci tak, aby sa vyhol tomu, že ho manželka sfúkne?

Preto, lebo sfúknutie, či vynadanie od ženy je pre neho ZAHANBENIE. A zahanbenie je niečo, čomu sa vyhýbame už od detstva. A pre dospelého muža nie je nič potupnejšie než to, že ho zahanbí vlastná žena. ZAHANBENIE je taký veľký strašiak (nie len pre muža), že si každý rozmyslí, čo urobí a čo povie, podstatné je vyhnúť sa mu.

ZAHANBIŤ druhých nie je vôbec ťažké. Robíme to všetci. Ako? Tým, že druhých NEGATÍVNE HODNOTÍME. Najčastejšie na to používame výčitky a kritiku.

Vo VÝČITKE vyjadrujeme negatívne hodnotenie väčšinou nepriamo, cez otázku začínajúcu slovkom Prečo.

V danej situácii mohla výčitka vyzerať nejako takto:

Prečo si to urobil takto? … Prečo si o mne myslíš, že by som ti vynadala? … Čo ak by som ti práve dnes nevynadala? …  Prečo mi nedáš šancu zareagovať ináč? Veď už som sa zmenila.

Po slovku Prečo nasleduje opis činnosti toho druhého. Hoci to hovoríte s dobrým úmyslom, konkrétne preto, aby ste získali vysvetlenie a mohli niečo pochopiť, skryté posolstvo výčitky je o niečom inom. Je o tom, že vy viete, ako to mal ten druhý urobiť, respektíve, že vy by ste to určite tak hlúpo neurobili. Ak oproti vám stojí človek, ktorý to so sebahodnotou nemá úplne ideálne, bude sa pravdepodobne brániť. Čo vo vás vyvolá nespokojnosť a konflikt je na svete.

Ak chcete, aby sa konflikt nevytvoril, ak sa vám už podarí výčitku povedať, zastavte sa pri obrannej reakcii toho druhého. To je pre vás signál, že ste sa dotkli jeho sebahodnoty a zahanbili ste ho. Mala by to byť pre vás STOP-ka. O výčitkách nájdete viac v tomto článku.

KRITIKA vysiela negatívne hodnotenie priamo. Je podobná výčitke, ale väčšinou je to oznamovacia veta  o tom, aký ten druhý je (hlúpy, nešikovný, nepoučiteľný a tak podobne). Druhí na ňu najčastejšie reagujú tak, že sa budú snažiť nájsť niečo zlé na vás. Veľmi ľahko sa tu zamotáte do obrán a útokov a skončíte tichou domácnosťou a trieskajúcimi dverami, pretože povyťahujete veci aj niekoľko rokov staré. Ak človek na vaše dobre mienené hodnotenie odpovedá obranou alebo útokom, viete, že ste ho zahanbili. O kritike som písala aj tu.

Kedy a ako sa muž odnaučí robiť veci tak, aby sa vyhol tomu, že ho manželka sfúkne?

Sú dve možnosti.

Prvá je tá, že popracuje na sebe manžel. Naučí sa oddeľovať svoju hodnotu od toho, čo a ako mu hovorí manželka alebo si svoju sebahodnotu zvýši. Ak urobí jedno alebo druhé, tak mu manželkine sfúknutie prestane vadiť. Túto možnosť by som však mohla ponúknuť mužovi, keby za mnou prišiel on s tým, že by sa chcel naučiť robiť veci tak, aby ho manželka nesfúkla.

Keďže za mnou prišla manželka, pre ňu existuje iba také riešenie, v ktorom je ona hlavná hrdinka. Tá, ktorá bude niečo meniť.

Mala by meniť svoje správanie tak, aby jej manžel mohol nadobudnúť DÔVERU, že nech urobí čokoľvek, ona nevybuchne a nesfúkne ho. Inými slovami, namiesto zahanbenia cez kritiku alebo výčitku ho bude plne rešpektovať, nech urobí akúkoľvek podľa nej blbosť – napríklad aj takú, že v snahe vyhnúť sa vynadaniu niečo neurobí.

Moja odpoveď na ženinu otázku znie takto:

Ak zistíte, že váš manžel urobil niečo z dôvodu, aby sa vyhol vášmu sfúknutiu, tak ho nezačnite ani kritizovať, ani mu nič vyčítať. Ani obhajovať seba, že dnes by ste ho nesfúkli. Iba prijmite fakt, že naučené reakcie vášho manžela vyhnúť sa zahanbeniu sú stále aktuálne. Bodka. Len PRIJATIE reality takej, aká je. A každým takýmto pokojným prijatím sa v ňom otvára priestor na to, aby raz zareagoval ináč. Už sa nebude cítiť ohrozený a bude môcť konať slobodne bez toho, že by sa musel báť zahanbenia.

Tento príbeh má ešte pokračovanie. Ako sa manželka priznala, aj ona nevie manželovi dať šancu, aby jej niečo dokázal. Čím len potvrdila, že pravidlo: Keď vám vadí to, čo vám robí druhý, pravdepodobne to robíte aj vy jemu, platí takmer vždy, keď sme k sebe úprimní.

Ona mu nedávala šancu, aby jej dokázal, že už nezabúda. Lebo stále rátala s tým, že je zábudlivý tak, ako bol na začiatku ich vzťahu. Chcela by mu dôverovať, vraj aj preto, že je to už nevyhovuje. Chcela by, aby to bolo vyrovnané, aby už sama nemusela na všetko myslieť. Ale že u nej často zvíťazí naučený strach z toho, že zase zabudne a tak mu niektoré veci pripomína. Na čo sa on nahnevá a vyčíta jej, že mu nedáva šancu, aby jej ukázal, že tentokrát nezabudne.

Ako mu môže dať šancu a nechať ho nezabudnúť? Dozviete sa tu.

Tento obsah bol zaradený v Osobný rozvoj, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár