Kto má rozhodnúť o tom, čo dieťa môže a čo nie

Tento článok vám dá odpoveď na otázku z nadpisu, ale bude trošku aj o neúcte a pohŕdaní.

Je úplne normálne, že rodičia sa nie vždy zhodnú na tom, čo dieťaťu dovoliť a čo nie. Obaja si prinášajú do rodičovstva svoje strachy a svoje presvedčenia, ktoré majú silný a často iba podvedomý vplyv na výchovu dieťaťa.  A hoci zámer oboch rodičov je rovnaký – dať svojmu dieťaťu do života to najlepšie, často sa stane, že na rovnakú požiadavku od dieťaťa odpovedajú diametrálne odlišne.

Koho slovo má byť to rozhodujúce, keď jeden hovorí Áno a druhý Nie?

Pravda je taká, že ak rozhodne iba jeden rodič bez toho, že by sa porozprával s druhým, hovorí to o jeho neúcte k partnerovi. A ak sa to deje tak, že jeden povie Nie a druhý to obratom zruší a povie Áno (alebo naopak), hovorí to o HLBOKEJ NEÚCTE k partnerovi, ktorá hraničí s pohŕdaním.

Samozrejme, že dieťa takú situáciu využije a bude oslovovať so svojimi žiadosťami toho rodiča, ktorý mu umožní robiť to, čo chce alebo nechce. Čím vlastne napodobňuje neúctivé správanie svojho rodiča. A je viac ako pravdepodobné, že neúctu bude prejavovať ku všetkým blízkym osobám rovnakého pohlavia ako je rodič, ktorému je neúcta prejavovaná.

Presne toto sa už dialo v jednej rodinke, kde mama je trošku úzkostnejšie nastavená, než otec, čo sa týka púšťania ich 9-ročného syna von. Snaží sa skôr aby mal syn splnené všetky povinnosti do školy a ísť von je pre ňu tá posledná možnosť. Otec až taký dôraz na školu a známky nekladie a je rád, keď je syn vonku, navyše keď vonku je vlastne dvor medzi bytovkami. A tak sa syn naučil pýtať otca. Aj keď bola mama doma.

Až sa stalo niečo, čo otecka trošku primälo zamyslieť sa nad svojim konaním.

Raz prišiel domov a počul záver debatky medzi mamou a synom. Mama hovorila Nie, najskôr si urob všetko do školy a potom sa uvidí. Syn sa ale šiel spýtať otca, ktorý sa tváril, že to nepočul a povedal Áno. Syn teda išiel von, mama vraj nič nevravela a vyzeralo to, že je všetko v poriadku. Avšak situácia sa zopakovala tak, že bolo všetkým jasné, že otec mamine Nie počuje. A napriek tomu povedal synovi, ktorému sa mamine Nie nepáčilo, Áno. Mama bola opäť ticho, syn išiel von, ale otec už cítil, že niečo nebolo v poriadku. Necítil sa komfortne s tým, čo urobil. Nevedel vlastne ani čo sa v ňom deje a nevedel ani, čo by mal urobiť. Ale uvedomil si, že nejako často sa u nich doma mlčí.

Spolu so mnou v sebe odhalil neúctu voči svojej žene, ktorá sa začala niekde vo vzťahu s jeho mamou.  Odhalil v sebe pohŕdanie jej rozhodnutiami, ktoré vnímal ako hlúpe. Videl aj to, že túto neúctu a pohŕdanie už odovzdal svojmu synovi, pretože toto nebola prvá vec, ktorá sa v ich rodine v duchu neúcty voči žene udiala.

Našťastie by však mohla byť jedna z posledných. Rozhodol sa tento proces viac nepodporovať a dal si zámer pestovať v sebe úctu – voči manželke a aj voči sebe a aj celkovo voči svojmu okoliu.

Rozhodol sa, že začne OSPRAVEDLNENÍM sa svojej žene za to, že jej rozhodnutia ignoroval a pohŕdal nimi. Rozhodol sa, že pripraví priestor a čas na ROZHOVOR, v ktorom sa bude snažiť porozumieť správaniu svojej ženy.

A ak by sa najbližšie stalo niečo také, že by mama synovi niečo zakázala a syn by šiel za ním, aby dostal povolenie, zachová sa úplne ináč – s úctou voči mame, synovi i sebe povie:
„Vieš ty čo? Poďme spolu za mamou. Počul som, že ti povedala nie, ja by som ti rád povedal áno, ale chcem rešpektovať jej rozhodnutie. Poďme sa o tom všetci traja porozprávať.“ A vôbec, vždy ho bude zaujímať, či sa už pýtal mamy a aká bola jej odpoveď.

Odpoveď na otázku, kto má rozhodnúť o tom, čo dieťa môže a čo nie, je ROZHOVOR. Ideálne medzi všetkými zúčastnenými, ale to závisí od veku dieťaťa. Samozrejme, že nie je cieľom rozhovoru presadzovať svoje rozhodnutie. Cieľom je počúvať, so súcitom vnímať obavy a strachy toho druhého a hľadať porozumenie. A možno niekedy stačí počúvať dieťa a naplniť mu jeho potrebu autonómie, aby sa cez DÔVERU ktorú mu rodičia dajú, naučilo zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Bude to ale vyžadovať pustiť svoje strachy. Lebo v tomto prípade sa boja obaja rodičia. Mama toho, že nebude mať veci (syna a jeho školu) pod kontrolou a otec zase toho, že by bol za zlého.

Rozhovor a vzájomná dohoda sú o úcte a rešpekte, ktoré by mali mať čo najviac miesta v každom vzťahu.

A ešte jedna vec. Keď sa rodičia z tohto príbehu porozprávali, otec zistil, že mama síce mlčala, ale len preto, lebo sa bála konfliktu, zosmiešnenia a odmietnutia. Ale spokojná nebola a správanie jej muža a syna sa jej nepáčilo. Vraj rozhovor prišiel v správny čas.

Tak myslite aj na to, že mlčanie vašich partnerov neznamená, že je všetko v poriadku. Často mlčia len preto, lebo sa boja. Ale narastá v nich nepohoda, nespokojnosť. A ak nebudete vnímaví k nim a aj k sebe, môže byť neskoro, keď zistíte, že ste od seba veľmi veľmi ďaleko.

S láskou a úctou,
Jana Mladá

Tento obsah bol zaradený v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti, Vzťahy. Zálohujte si trvalý odkaz.

Pridaj komentár