Kto má rozhodnúť o tom, čo dieťa môže a čo nie

Tento článok vám dá odpoveď na otázku z nadpisu, ale bude trošku aj o neúcte a pohŕdaní.

Je úplne normálne, že rodičia sa nie vždy zhodnú na tom, čo dieťaťu dovoliť a čo nie. Obaja si prinášajú do rodičovstva svoje strachy a svoje presvedčenia, ktoré majú silný a často iba podvedomý vplyv na výchovu dieťaťa.  A hoci zámer oboch rodičov je rovnaký – dať svojmu dieťaťu do života to najlepšie, často sa stane, že na rovnakú požiadavku od dieťaťa odpovedajú diametrálne odlišne.

Koho slovo má byť to rozhodujúce, keď jeden hovorí Áno a druhý Nie?

Pravda je taká, že ak rozhodne iba jeden rodič bez toho, že by sa porozprával s druhým, hovorí to o jeho neúcte k partnerovi. A ak sa to deje tak, že jeden povie Nie a druhý to obratom zruší a povie Áno (alebo naopak), hovorí to o HLBOKEJ NEÚCTE k partnerovi, ktorá hraničí s pohŕdaním.

Samozrejme, že dieťa takú situáciu využije a bude oslovovať so svojimi žiadosťami toho rodiča, ktorý mu umožní robiť to, čo chce alebo nechce. Čím vlastne napodobňuje neúctivé správanie svojho rodiča. A je viac ako pravdepodobné, že neúctu bude prejavovať ku všetkým blízkym osobám rovnakého pohlavia ako je rodič, ktorému je neúcta prejavovaná.

Presne toto sa už dialo v jednej rodinke, kde mama je trošku úzkostnejšie nastavená, než otec, čo sa týka púšťania ich 9-ročného syna von. Snaží sa skôr aby mal syn splnené všetky povinnosti do školy a ísť von je pre ňu tá posledná možnosť. Otec až taký dôraz na školu a známky nekladie a je rád, keď je syn vonku, navyše keď vonku je vlastne dvor medzi bytovkami. A tak sa syn naučil pýtať otca. Aj keď bola mama doma.

Až sa stalo niečo, čo otecka trošku primälo zamyslieť sa nad svojim konaním.

Raz prišiel domov a počul záver debatky medzi mamou a synom. Mama hovorila Nie, najskôr si urob všetko do školy a potom sa uvidí. Syn sa ale šiel spýtať otca, ktorý sa tváril, že to nepočul a povedal Áno. Syn teda išiel von, mama vraj nič nevravela a vyzeralo to, že je všetko v poriadku. Avšak situácia sa zopakovala tak, že bolo všetkým jasné, že otec mamine Nie počuje. A napriek tomu povedal synovi, ktorému sa mamine Nie nepáčilo, Áno. Mama bola opäť ticho, syn išiel von, ale otec už cítil, že niečo nebolo v poriadku. Necítil sa komfortne s tým, čo urobil. Nevedel vlastne ani čo sa v ňom deje a nevedel ani, čo by mal urobiť. Ale uvedomil si, že nejako často sa u nich doma mlčí.

Spolu so mnou v sebe odhalil neúctu voči svojej žene, ktorá sa začala niekde vo vzťahu s jeho mamou.  Odhalil v sebe pohŕdanie jej rozhodnutiami, ktoré vnímal ako hlúpe. Videl aj to, že túto neúctu a pohŕdanie už odovzdal svojmu synovi, pretože toto nebola prvá vec, ktorá sa v ich rodine v duchu neúcty voči žene udiala.

Našťastie by však mohla byť jedna z posledných. Rozhodol sa tento proces viac nepodporovať a dal si zámer pestovať v sebe úctu – voči manželke a aj voči sebe a aj celkovo voči svojmu okoliu.

Rozhodol sa, že začne OSPRAVEDLNENÍM sa svojej žene za to, že jej rozhodnutia ignoroval a pohŕdal nimi. Rozhodol sa, že pripraví priestor a čas na ROZHOVOR, v ktorom sa bude snažiť porozumieť správaniu svojej ženy.

A ak by sa najbližšie stalo niečo také, že by mama synovi niečo zakázala a syn by šiel za ním, aby dostal povolenie, zachová sa úplne ináč – s úctou voči mame, synovi i sebe povie:
„Vieš ty čo? Poďme spolu za mamou. Počul som, že ti povedala nie, ja by som ti rád povedal áno, ale chcem rešpektovať jej rozhodnutie. Poďme sa o tom všetci traja porozprávať.“ A vôbec, vždy ho bude zaujímať, či sa už pýtal mamy a aká bola jej odpoveď.

Odpoveď na otázku, kto má rozhodnúť o tom, čo dieťa môže a čo nie, je ROZHOVOR. Ideálne medzi všetkými zúčastnenými, ale to závisí od veku dieťaťa. Samozrejme, že nie je cieľom rozhovoru presadzovať svoje rozhodnutie. Cieľom je počúvať, so súcitom vnímať obavy a strachy toho druhého a hľadať porozumenie. A možno niekedy stačí počúvať dieťa a naplniť mu jeho potrebu autonómie, aby sa cez DÔVERU ktorú mu rodičia dajú, naučilo zodpovednosti za svoje rozhodnutia. Bude to ale vyžadovať pustiť svoje strachy. Lebo v tomto prípade sa boja obaja rodičia. Mama toho, že nebude mať veci (syna a jeho školu) pod kontrolou a otec zase toho, že by bol za zlého.

Rozhovor a vzájomná dohoda sú o úcte a rešpekte, ktoré by mali mať čo najviac miesta v každom vzťahu.

A ešte jedna vec. Keď sa rodičia z tohto príbehu porozprávali, otec zistil, že mama síce mlčala, ale len preto, lebo sa bála konfliktu, zosmiešnenia a odmietnutia. Ale spokojná nebola a správanie jej muža a syna sa jej nepáčilo. Vraj rozhovor prišiel v správny čas.

Tak myslite aj na to, že mlčanie vašich partnerov neznamená, že je všetko v poriadku. Často mlčia len preto, lebo sa boja. Ale narastá v nich nepohoda, nespokojnosť. A ak nebudete vnímaví k nim a aj k sebe, môže byť neskoro, keď zistíte, že ste od seba veľmi veľmi ďaleko.

S láskou a úctou,
Jana Mladá

Zdieľať článok:

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on email
Email

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Súvisiace články

Emocie
koucmed

Myslíte si, že vaše dieťa učíte slušnosti, keď ho presviedčate, že sa musí ospravedlniť alebo požičať hračku?

„Ja mu ho nechcem požičať!“ hovorí chlapec svojej mame a trochu pri tom naznačuje dupnutie. „Ale prečo mu ho nechceš požičať? Pozri, chlapček je smutný“ hovorí na to mama. „Lebo ja sa s ním chcem teraz hrať.“ „Ale to nie je od teba moc pekné. Veď na chvíľu by si mohol, nie?“ „Nie!“ „Pozri sa

Prečítať článok »
Rodičia a deti
koucmed

Keď sa voči deťom uchyľujeme k manipuláciám, môže za to strach

Keď dieťa povie Nenávidím ťa, máloktorý rodič si zachová chladnú hlavu. Ak sa aj dovtedy snažil vyjsť s dieťaťom „po dobrom“, po týchto slovách už začne nekompromisne nastavovať hranice a trvať na tom, aby dieťa urobilo to, čo robiť nechce a čo vete Nenávidím ťa predchádzalo. A vtedy aj podvedome siahne k manipuláciám. Po akej

Prečítať článok »
Vzťahy
koucmed

Keď pocity nie sú skutočné pocity, ale prostriedky na manipuláciu

Nie všetko, čo nazývame pocity, sú skutočné pocity. Mnohé naše pocity sú len prezlečené mentálne programy, ktoré projektujú do vonkajšieho sveta naše strachy. Ak tieto pocity neodhalíme a budeme im veriť, pravdepodobne nimi budeme manipulovať druhými alebo sebou. Mám pocit, že ma nemiluje. Mám pocit, že mi závidí. Mám pocit, že sa na mňa hnevá. Mám

Prečítať článok »
Scroll to Top
Prihláste sa na odber nových článkov na email

Zadajte Vašu email adresu: