V dnešnej dobe trápia deti čoraz častejšie rôzne psychické problémy, ktoré významne a hlavne negatívne ovplyvňujú ich spokojnosť, správanie sa vo vzťahoch, funkčnosť v škole a neskôr aj v zamestnaní. Samozrejme, že to veľmi ovplyvňuje život celej rodiny. Rodičia sú často frustrovaní, pretože im to sťažuje výchovný proces.
Psychické problémy sú tu s nami stále, ale až posledné desaťročia majú svoje miesto ako diagnózy v klasifikácii chorôb.
Najčastejšie ide o úzkosti, ADHD (Attention Deficit and Hyperactivity Disorder, po slovensky Hyperkinetická porucha pozornosti a aktivity), ADD (Attention Deficit Disorder, po slovensky Porucha pozornosti bez hyperaktivity), ODD (Oppositional Defiant Disorder, po slovensky Porucha opozičného vzdoru), úzkosti, poruchy autistického spektra, depresie, poruchy príjmu potravy, poruchy učenia, tikové poruchy.
Pre rodičov to znamená problémy s výchovou, strach z toho, ako na nich pozerajú druhí, strach niekam chodiť s deťmi. Obviňujú seba za to, že dieťa zle vychovali, alebo obviňujú dieťa za to, že sa nevie normálne správať.
Niektorí ostanú pri obviňovaní dieťaťa a dávajú mu rôzne nálepky – nezvládnuteľné, neposlušné alebo citlivé. Ale diagnózy sa tak trochu boja. Znamenalo by to pre nich hanbu a zlyhanie. A často sa obávajú toho, že by diagnóza ich dieťa vyčlenila zo spoločnosti.
Iní rodičia sa naopak snažia o to, aby ich dieťa diagnózu dostalo. Diagnóza pre nich znamená úľavu od pocitov viny a zlyhania. Je to pre nich uistenie, že za problémy s dieťaťom nemôžu oni ani samotné dieťa, ale nejaká porucha v jeho mozgu. V určitom zmysle to má pozitívny dopad, hlavne preto, že rodičia sa oslobodia od obviňovania či už seba alebo dieťaťa, čím v ich vzťahoch opadne kus napätia.
S nálepkami u detí je však vždy tak trochu problém.
Zasahujú veľmi hlboko do ich sebahodnoty. Nálepky v podobe diagnóz takto môžu zasahovať veľmi dlhý čas. Diagnózy totiž často štartujú proces behania s dieťaťom od jedného odborníka k druhému. U dieťaťa to môže navodiť pocit, že s ním je niečo v neporiadku a jeho sebahodnota môže klesať stále viac a viac. Zároveň však tým, že dieťa zrazu dostáva zvláštne zaobchádzanie kvôli diagnóze, môže v ňom začať narastať pocit akejsi grandiozity – som viac ako iní, potrebujem a mám nárok na niečo špeciálne.
V každom prípade diagnózy sú tu s nami a má ich dnes stále viac a viac detí. Mnohým rodinám naozaj uľahčujú život.
Ale rodičia môžu robiť viac, ako sa len odovzdať do rúk odborníkov a uveriť tomu, že na psychické zdravie ich dieťaťa už nemajú žiadny vplyv.
Kanadský lekár a psychológ maďarského pôvodu Gabora Maté vo svojej knihe Držte si své děti zdôrazňuje, že je dôležité, aby rodičia pri riešení problémov so správaním ich detí neignorovali faktory vzťahov. A tiež, aby sa neignorovali vedecké dôkazy o tom, že ľudský mozog je od narodenia formovaný prostredím a že tou najdôležitejšou súčasťou prostredia je vzťahová väzba. A v podstate to nezačína narodením, podľa najnovších výskumov má vplyv na psychické zdravie dieťatka aj vnútromaternicový život.
Nedávno bol k tejto téme natočený film In utero, ktorý sa na život dieťatka v brušku pozerá ináč, ako sa pozeralo doposiaľ. Nie je to raj, plod je totiž vnímajúca bytosť obklopená pocitmi matky. Cíti každý jej záchvev, každú jej radosť, ale aj každý jej strach a úzkosť. A práve tieto emócie, ktorú sú sprevádzané stresovou reakciou. Stresová reakcia sama o sebe problém nie je, potrebujeme ju k životu. Problém je, keď mama nevie svoj stres vyregulovať a stresové hormóny sú v určitej hladine neustálou súčasťou jej krvi a dostávajú sa aj do krvi dieťatka. A tie už potom ovplyvňujú vývin mozgu dieťaťa.
Mozog človeka sa vyvíja postupne. Je veľmi dôležité, ako sa mozog počas svojho vývinu poprepája na vertikálnej aj horizontálnej úrovni.
Prepojenia hlavne smerom od amygdaly, ktorá spúšťa stresovú reakciu a ktorá je plne funkčná už pri narodení, k sivej mozgovej kôre, sa vyvíja až do zhruba 25. roku života. A čím je toto prepojenie hustejšie, tým je väčšia šanca, že psychická odolnosť dieťaťa bude narastať.
Psychické zdravie našich detí začína v brušku, pokračuje rodinou, škôlkou, školou a ostatnými komunitami.
A diagnózou by to určite nemalo skončiť.
Stále je šanca „pracovať na prepojení mozgu“ – hlavne tým, že sa staráme, aby deti boli súčasťou vzťahov, ktoré sú založené na rešpekte, prirodzenej autorite a vnímavom prístupe. Čím viac sme schopní zabezpečiť v životoch našich detí dospelých, ktorí sú emočne prítomní a zrelí, tým je väčšia šanca, že diagnózy sa nestanú niečím konečným a nemenným. A tí dospelí nemusíme byť iba my rodičia.
Áno, v prvom rade nech sme to my sami, kto sa stará o to, aby väzba s našimi deťmi bola viac, než ich správanie.
Doprajme deťom aj iných dospelých, ktorí považujú väzbu s dieťaťom za prvoradú a najdôležitejšiu.
Čím viac takých dospelých bude dieťa vo svojom živote zažívať, tým hustejšia bude bezpečnostná sieť, ktorá ho podrží. A čím bude táto sieť hustejšia, tým hustejšia bude sieť neurónov v jeho mozgu. Čo v konečnom dôsledku bude znamenať viac dôvery v seba a viac sebahodnoty.
A niekde na konci tohto procesu je možné, že diagnóza už nebude potrebná.
