Na jednom z workshopov Ako zvládať emócie svojich detí s láskou chcel odo mňa jeden otecko nejakú zázračnú formulku, ktorou by dosiahol, aby jeho syn nechodil k horúcemu sporáku. Moja odpoveď ho nejako nepotešila a tak sa otočil k manželke, ktorá sedela vedľa neho a víťazne skonštatoval: „Vidíš, pekne ostaneme pri capnutí po zadku a bude pokoj.“ V autoritatívnej výchove bolo nastavovanie hraníc
Partneri, ktorí si skáču do reči a vstupujú jeden druhému do rozhovorov s deťmi, nie sú v rodinách ojedinelým zjavom. A takisto nie je ojedinelým zjavom, že takýto vpád do komunikácie nedopadne dobre a skončí sa konfliktom. Ako na to reagovať, ak ste v koži tých, ktorí zrazu musia prestať hovoriť, aby sa to skončilo ináč ako hádkou, či pocitom krivdy?
Alebo ako sme získali strach povedať NIE a ako z toho von. „Ja tomu nerozumiem. Ja sa vždy snažím ľuďom vyhovieť, vychádzať im v ústrety, špeciálne mojej partnerke. Keď ma raz o niečo požiada, tak sa snažím to urobiť a myslím na to aj v budúcnosti. Ja si myslím, že som taký EMPATICKÝ, že dokážem jej potreby naplniť aj
Často sa s tým stretávam najmä u detí. Že keď prídu za otcom alebo mamou a povedia im o svojom probléme, či trápení v škole, tak to dopadne úplne ináč, než by potrebovali. Ale nie je to zriedkavé ani medzi partnermi. Jeden sa zdôverí druhému so svojím problémom a po reakcii partnera sa cíti horšie ako na začiatku. Prečo je to
Niekoľko rokov dozadu bežala pred Vianocami v jednom slovenskom rádiu relácia s podtitulom: Ak chcete, aby vaše deti poslúchali aspoň do Vianoc, napíšte nám a náš Ježiško to zariadi. Rodičia si objednali telefonát od Ježiška, ten v éteri zatelefonoval neposlušnému dieťaťu a získal od neho sľub, že bude poslúchať. Aspoň do Vianoc, pretože ináč mu pod stromček nič neprinesie.
Budem to stále JA, keď sa zmením? Nepopriem svoju podstatu, keď začnem VEDOME konať ináč, než som zvykol konať doteraz? Otázku v tomto zmysle dostávam často. A často odpoviem otázkou: AKO VIETE, ŽE TOTO STE VY? ŽE TERAZ ŽIJETE VAŠU PODSTATU? Vy, čo sa pýtate, vy, čo teraz čítate tieto slová, už dávno nie ste tými, ktorí
Táto scénka je v rôznych obmenách celkom bežná v rodinách s malými detičkami: Dieťa chce, aby otec pre neho niečo urobil. Môže to byť uspatie, prezlečenie, nakŕmenie, pohranie sa, hocičo. Otec to nechce urobiť, pretože si myslí, že dieťa už to môže urobiť samo, alebo že o to má požiadať ináč. Dieťa však i naďalej trvá na splnení svojej potreby
Všetci si v hĺbke svojej duše želáme, aby nás druhí milovali takých, akí naozaj sme. Ale to nejde, pretože my sami sa takí, akí naozaj sme, nie že nemilujeme, my sa takí ani neprijímame. Ba niekedy sa až nenávidíme. Ako sa toto mohlo stať? Kedy a ako sme stratili lásku k sebe? Veď na tento svet
Už by to predsa mal/a vedieť. Toto je najčastejšia veta, ktorú vyriekli rodičia na workshopoch Ako zvládať emócie svojich detí s láskou. A často túto vetu počúvam aj od klientov: Mala by som to už vedieť. Kto povedal, že UŽ je ten čas, kedy by vaše dieťa malo niečo vedieť? Je to niekde DANÉ? Sú na to
Komu? Svojim rodičom predsa. Mame a otcovi, tým, ktorí nám dali život. Bez nich by tu nebol ani jeden jediný z nás. Na stretnutiach s klientami smeruje jedna z mojich prvých otázok práve na ich vzťah s rodičmi. Ako odpovede často prichádzajú takéto neľútostné súdy: Otec pre mňa neexistuje, bol to alkoholik a tyran…
