Vetu: „Ja predsa mám právo na svoj hnev,“ som počula už veľakrát. A môžem povedať, že súhlasím. Na svoj hnev má každý právo. Ale ako som zistila, mnohí si pod právom na svoj hnev predstavujú aj právo na svoje výčitky, kritiku, manipuláciu, ignoráciu, trestanie, či iné konanie, ktoré z hnevu pramení. A tu už nesúhlasím. Máte právo na
Vždy, keď po prednáške alebo workshope sadnem do auta, začnem sa spochybňovať. Premýšľam, čo všetko som mohla povedať ináč, zrozumiteľnejšie, lepšie. Alebo že Do kelu, toto som vôbec nepovedala. Prípadne si spomeniem na nejakého účastníka, ktorý možno odchádzal sklamaný a mám tendenciu sa úplne zhodiť, že to bolo asi celé nanič a že vlastne som nanič aj
Ach, aké by to bolo super, keby ľudia okolo nás boli takí, akých ich chceme mať, však? Keby všetci tí, ktorí nám nejako strpčujú život, s tým okamžite prestali a začali sa starať o naše blaho. Juj, to by bolo. A keby tak existovalo nejaké jablko, ktoré keby sme takým ľuďom dali, tak by zrazu boli príjemní, to
Ako sa cítite, keď sa na vás niekto blízky hnevá? Ja teda nie veľmi dobre. Hoci to bolo pred pár rokmi podstatne horšie, vnímať lásku od osoby, ktorá sa na mňa práve hnevá, nie je pre mňa vždy jednoduché. A nepomôže mi k tomu ani to, že sa v tom svojom hneve, nejakým spôsobom o mňa stará. Takže
Alebo niečo o príležitostne hysterických mamách… a aj o tom, prečo sa také stávajú práve s deťmi. „Prečo tak rýchlo strácam POKOJ, keď moje dieťa VZDORuje?“ „Prečo ma nahnevá, keď moje dieťa nerobí to, čo od neho chcem?“ „Prečo nedokážem nájsť tú polsekundu, počas ktorej by som si vybrala inú reakciu, než HNEV?“ Mnohé mamičky si
Zdá sa, že SVOKRY sú nepriateľky. Nedávno som zachytila jeden článok na facebooku s nadpisom nejako v zmysle Ako zatočiť s otravnou svokrou, pod ktorým bolo naozaj veľké množstvo komentárov o tom, ako nevesty so svojimi svokrami rázne zatočili. Aj pointa článku bola o tom, že ak svokra nebude robiť to, čo chcete, tak jej treba ukázať dvere a odstrihnúť ju
Na jednom z workshopov Ako zvládať emócie svojich detí s láskou chcel odo mňa jeden otecko nejakú zázračnú formulku, ktorou by dosiahol, aby jeho syn nechodil k horúcemu sporáku. Moja odpoveď ho nejako nepotešila a tak sa otočil k manželke, ktorá sedela vedľa neho a víťazne skonštatoval: „Vidíš, pekne ostaneme pri capnutí po zadku a bude pokoj.“ V autoritatívnej výchove bolo nastavovanie hraníc
Autorom citátu „Nemrhaj svoj čas vysvetľovaním, ľudia aj tak počujú len to, čo chcú počuť“ je vraj Paulo Coelho. Pravdupovediac, nechce sa mi tomu veriť. Ale verím, že nech to bol, kto to bol, musel vo svojom živote viackrát zažiť, že vysvetľoval a ľudia mu nerozumeli. Lebo iba toto mohol zažiť. Nemohol zažiť to, že
Partneri, ktorí si skáču do reči a vstupujú jeden druhému do rozhovorov s deťmi, nie sú v rodinách ojedinelým zjavom. A takisto nie je ojedinelým zjavom, že takýto vpád do komunikácie nedopadne dobre a skončí sa konfliktom. Ako na to reagovať, ak ste v koži tých, ktorí zrazu musia prestať hovoriť, aby sa to skončilo ináč ako hádkou, či pocitom krivdy?
Všímam si, že pre mnohých ľudí nie je jednoduché povedať, ako sa cítia, alebo aké mali v tej ktorej situácii pocity. Len veľmi ťažko vedia svoje pocity identifikovať, často sa snažia vyjadriť ich pomocou druhých ľudí: Mám pocit, že on, ona…. A ak sa aj dostanú do svojich pocitov, tak pre ich pomenovanie slúži len zopár slov
