Výčitka – ako na ňu reagovať tak, aby ste sa nepohádali

Tento článok je voľným pokračovaním článku Výčitka Prečo mi to robíš, keď ja ti to nerobím a čo sa za ňou skrýva. Písala som v ňom o tých, ktorí používajú túto výčitku, čo v nich ich do nej „núti“. V tomto článku by som chcela ukázať spôsob, ako na takúto ale aj akúkoľvek inú výčitku reagovať bez toho, aby ste sa pohádali a aby ste zostali V SPOJENÍ.

Bežne totiž reagujeme na výčitky OBRANOU (ale ja som to tak nemyslela, veď ti nič nerobím) alebo ÚTOKOM (čo mi ty hovoríš, veď aj ty to robievaš… si myslíš, že si lepší než ja) a to je väčšinou začiatok hádky alebo konfliktu.

Je však aj šanca zareagovať ináč než automaticky obranou alebo útokom. Dobrá správa je, že tá iná reakcia je dostupná pre každého. Stačí, aby ste do svojho života dali dve „veci“.

Jedna vec je POCHOPENIE, čo sa za výčitku skrýva u vyčítajúceho.

Ak sa vás týka špecifická výčitka Prečo mi to robíš, keď ja ti to nerobím, pohnútky vyčítajúceho môžete pochopiť cez tento článok (bude naň odkaz aj na konci, takže môžete pokojne čítať ďalej). Teraz iba v skratke poviem, že ten, kto toto vyčíta, žije falošnú stratégiu Potrebujem, aby moje vzťahy boli harmonické, aby sme ja a môj partner boli podobní a aby sme sa správali vo vzťahu rovnako.

Ale všetky výčitky majú spoločné jedno: sú o nejakej nespokojnosti toho, kto vyčíta. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Kto má rozhodnúť o tom, čo dieťa môže a čo nie

Tento článok vám dá odpoveď na otázku z nadpisu, ale bude trošku aj o neúcte a pohŕdaní.

Je úplne normálne, že rodičia sa nie vždy zhodnú na tom, čo dieťaťu dovoliť a čo nie. Obaja si prinášajú do rodičovstva svoje strachy a svoje presvedčenia, ktoré majú silný a často iba podvedomý vplyv na výchovu dieťaťa.  A hoci zámer oboch rodičov je rovnaký – dať svojmu dieťaťu do života to najlepšie, často sa stane, že na rovnakú požiadavku od dieťaťa odpovedajú diametrálne odlišne.

Koho slovo má byť to rozhodujúce, keď jeden hovorí Áno a druhý Nie?

Pravda je taká, že ak rozhodne iba jeden rodič bez toho, že by sa porozprával s druhým, hovorí to o jeho neúcte k partnerovi. A ak sa to deje tak, že jeden povie Nie a druhý to obratom zruší a povie Áno (alebo naopak), hovorí to o HLBOKEJ NEÚCTE k partnerovi, ktorá hraničí s pohŕdaním.

Samozrejme, že dieťa takú situáciu využije a bude oslovovať so svojimi žiadosťami toho rodiča, ktorý mu umožní robiť to, čo chce alebo nechce. Čím vlastne napodobňuje neúctivé správanie svojho rodiča. A je viac ako pravdepodobné, že neúctu bude prejavovať ku všetkým blízkym osobám rovnakého pohlavia ako je rodič, ktorému je neúcta prejavovaná.

Presne toto sa už dialo v jednej rodinke, kde mama je trošku úzkostnejšie nastavená, než otec, čo sa týka púšťania ich 9-ročného syna von. Snaží sa skôr aby mal syn splnené všetky povinnosti do školy a ísť von je pre ňu tá posledná možnosť. Otec až taký dôraz na školu a známky nekladie a je rád, keď je syn vonku, navyše keď vonku je vlastne dvor medzi bytovkami. A tak sa syn naučil pýtať otca. Aj keď bola mama doma.

Až sa stalo niečo, čo otecka trošku primälo zamyslieť sa nad svojim konaním. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Výčitka Prečo mi to robíš, keď ja ti to nikdy nerobím a čo sa za ňou skrýva

Mnohí ľudia používajú v situáciách, keď im niekto robí niečo, čo sa im nepáči, vetičky typu: Prečo mi to robíš? Nerob mi to, veď ani ja ti to nerobím…

Tieto vety však málokedy spôsobia to, že ten druhý prestane, väčšinou prejdú do bludného kruhu obrán a útokov, po ktorom sa všetci zúčastnení cítia frustrovaní a bezmocní.

Čo sa za týmito vetami skrýva?

Niečo, čo môžeme zhrnúť do pojmu POTREBA MAŤ HARMONICKÉ VZŤAHY.

Ľudia s touto potrebou chcú, aby ich vzťahy boli harmonické, súhlasné, aby sa partneri k sebe správali rovnako a hlavne pekne. Je to však falošná potreba. Je to stratégia, ktorá vznikla v detstve na to, aby sme si naplnili jednu zo štyroch základných psychických potrieb, a to potrebu VZŤAHOVEJ VÄZBY.

Potreba vzťahovej väzby je tá najzákladnejšia ľudská psychická potreba. Bez vzťahovej väzby by sme neprežili. Neprežili by sme bez vzťahu aspoň s jedným človekom, ktorý nás aspoň určitú etapu nášho života miluje a prijíma bezpodmienečne. Potrebujeme pri sebe človeka, ktorému môžeme dôverovať, na ktorého sa môžeme spoľahnúť, že bude pri nás, keď ho budeme potrebovať. Človeka, ktorý sa za nás nehanbí. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako dať partnerovi šancu, aby vám ukázal, že sa v niečom zmenil

A aj o dôvere a dvoch falošných potrebách, ktoré nám nie sú vždy prospešné.

„Roky, čo sme s manželom spolu, bol on ten, ktorý je zábudlivejší. Mnoho vecí som musela menežovať ja. Ale už mi to nevyhovuje, chcela by som, aby to bolo vyrovnané a on s tým súhlasí, tiež už nechce toľko zabúdať. Ale často podľahnem môjmu naučenému strachu, že zase zabudne a pripomeniem mu. On je potom na mňa nepríjemný, že mu nedám šancu, aby mi ukázal, že tentokrát nezabudne.

Ako to mám urobiť, aby som nabudúce nepodľahla svojmu strachu?“

Toto je pokračovanie príbehu o manželoch, ktorý poznám z pohľadu manželky. Oslovila ma s otázkou, ako manželovi dokázať, že ona už nie je taká výbušná, ako ju on mal zaškatuľkovanú. A pri tej príležitosti zistila, že ona sama má svojho manžela zaškatuľkovaného a tak, ako on jej nedáva šancu, nedáva ani ona jemu.

Tento príbeh o tom, že sa bojíme nedokonalostí druhých, pretože sa nimi cítime ohrození, je o mnohých z nás. Sú za ním dve falošné potreby, alias stratégie:

Potreba dokonalosti a Potreba mať veci pod kontrolou. Pokračovať v čítaní

Publikované v Komunikácia, ktorá spája, Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Ako spoľahlivo a bez nátlaku dokážete partnerovi, že ste sa v niečom zmenili k lepšiemu

Vzťahy sa neustále vyvíjajú a takisto aj ľudia v nich. Často sa však stane, že si partneri jeden druhého zaškatuľkujú podľa toho, ako sa správali na začiatku a ťažko svoje názory púšťajú.

Presne toto sa udialo aj v manželstve, v ktorom sa partneri poznajú už viac ako desať rokov. Oslovila ma manželka s otázkou:

„Čo s tým, keď ma môj muž má stále nejako zaškatuľkovanú a nedá mi šancu ukázať mu, že to o mne už nie je pravda?“

Situáciu mi ešte upresnila:

„Na začiatku nášho vzťahu s manželom som bola výbušná. Keď manžel urobil niečo, čo sa mi nepáčilo, tak som ho vedela poriadne sfúknuť. Dnes si však o sebe myslím, že už by som z mnohých vecí nerobila vedu, ale manžel ma má zaškatuľkovanú ako nejakú xantipu. Častokrát niečo urobí podľa jeho slov preto, aby som mu nevynadala. Mňa to mrzí a chcela by som, aby ma začal vnímať inak, ale aj keď sa snažím, on predbehne moju reakciu a zaklincuje to nejakým vyjadrením ohľadne mojej výbušnosti. V konečnom dôsledku to dopadne rovnako, ako keby som zareagovala tak, ako čakal, lebo ma to znervózni.

Ako mám dosiahnuť, aby mi dal šancu ukázať mu, že už nie som výbušná a že ho nesfúknem?“

Odpoveď je jednoduchá – jedine tak, že nebudete výbušná. Nestačí totiž povedať, že už nie ste, keď nakoniec aj tak vybuchnete. De facto sa deje stále to isté – sfúknete manžela za to, že robí niečo, čo sa vám nepáči, akurát sa mení predmet vášho nepáčenia. Slovami o tom, ako už nie ste výbušná, manžela nepresvedčíte. Presvedčíte ho jedine činmi.

Ale poďme sa na to pozrieť pekne po poriadku.

Prečo sa muž naučil robiť veci tak, aby sa vyhol tomu, že ho manželka sfúkne? Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Vzťahy | Vložiť komentár

Čas sa musí využívať efektívne

O snahe vždy efektívne využiť čas a aj o tom, kedy máme naozaj niečo vyriešené.

Snahu Vždy efektívne využívať svoj čas má v sebe mnoho ľudí. Aj ja medzi nich patrím. Teda, ešte pred pár dňami som si myslela, že už nepatrím, ale ako som zistila, prítomný čas je stále na mieste.

Posledné dni som sa s týmto presvedčením stretávala aj u svojich klientov. A takmer do jedného sme to mali v detstve podobné.

Rodičia nás neradi videli pri ničnerobení. Ničnerobenie bolo podľa nich všetko, čo nebolo spojené s činnosťou s nejakým výsledkom. U nás doma boli takého činnosti napríklad čítanie knihy alebo pozeranie telky. Keď ma otec pri nich pristihol, hneď prišli výčitky: Čo sa tu flákaš? Prečo nič nerobíš? Nemáš sa čo učiť? Nemáš čo pomôcť mame? Nemáš čo na práci? Choď si radšej upratať izbu…

Ak sa dieťaťu stáva, že nejaká činnosť sa jeho mame alebo otcovi nepáči a svoju nevôľu vyjadria hnevom (výčitky, kritika, hodnotenie a krik sú vždy prejavom hnevu), v podvedomí dieťaťa sa spustí alarm:

Keď sa na mňa hnevajú, znamená to, že ma nemajú radi. A keď ma nemajú radi, znamená to, že nie som dosť dobré.

Takto to bohužiaľ vnímame už od detstva. Keď z niekoho ide hnev, necítime z neho lásku a ako malé deti to nevieme oddeliť od svojej osoby. Nevieme si uvedomiť, že sa im nepáči iba naša činnosť, ale vztiahneme si hnev na seba. Hnev rovná sa Nie som dosť dobré.

Nie som dosť dobré nie je príjemný pocit – často je to zmes pocitu viny a zahanbenia. Keďže v nás silno funguje jedna univerzálna psychická túžba, a to cítiť sa príjemne a vyhýbať sa nepríjemným pocitom a bolesti, podvedome sa naštartujeme urobiť niečo, čo v nás vyvolá príjemný pocit. V priamom kontakte s rodičom a jeho hnevom je to naplnenie jeho potreby – teda dieťa okamžite začne robiť to, čo ulahodí rodičovi.  A v dlhodobom horizonte začne dieťa pracovať na tom, aby sa vyhlo hnevu rodiča. Pokračovať v čítaní

Publikované v Osobný rozvoj, Poznaj svoje podvedomie | Vložiť komentár

O klamaní a o tom, že to nemusíme robiť iba zo strachu pred trestom

Prečo deti klamú?

Keď sa ma túto otázku spýtajú rodičia, hovorievam, že zo strachu pred trestom. Akurát, že mnohí rodičia mi na to povedali, že ani raz sa nestalo, že by dieťa za klamstvo potrestali.

Na Kruhu empatického rodičovstva som na ilustráciu niečoho ohľadne nastavovania hraníc spomínala jedno klamstvo z môjho detstva. Keď som tú príhodu dopovedala, v duchu mi stihla naskočiť otázka: Prečo som sa nepriznala? Veď by ma predsa nezabili.

Tá otázka mi ostala v hlave. Vedela som, že sa k tomu zážitku ešte vrátim. Akosi som tušila, že som blízko k odhaleniu dôvodu, pre ktorý som vtedy nepovedala pravdu a ktorý môže byť príčinou toho, že deti klamú akoby bezdôvodne. A samozrejme aj dospelí.

Čo sa vlastne stalo, ako som klamala? Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Rodičia a deti, Vzťahy | Vložiť komentár

Existuje alternatíva k autoritatívnej výchove? Áno, ja ju volám empatická

Poznáte tie situácie s vašimi deťmi, v ktorých si s povzdychom pomyslíte, že toto by ste si vy voči svojim rodičom dovoliť nemohli? A pri poznámkach svojich rodičov alebo partnerov, ktorí by sa v týchto situáciách najradšej uchýlili ku kriku, radikálnemu trestu, či jednej poriadnej po zadku, by ste sa najradšej prepadli pod zem, pretože sami cítite, že vaše harmonické presviedčanie akosi fakt nefunguje?

Je nejaká alternatíva k autoritatívnej výchove? Niečo, čo vám pomôže zvládnuť situácie, v ktorých dieťa druhým ubližuje? Ako napríklad že vás udrie, keď trváte na niečom, čo má dieťa urobiť, alebo že spustí taký rev, keď nie je po jeho, že naozaj ohrozuje sluch všetkých prítomných, alebo že sa k mladšiemu súrodencovi správa tak, že sa bojíte nechať ho s ním osamote.

Áno, predchádzajúce generácie to riešili tvrdo a autoritatívne. Dnešní rodičia už takéto riešenia našťastie odmietajú a často sa uchyľujú k vysvetľovaniu. Skúsenosti im ale ukazujú, že ani toto tak úplne nefunguje a často to napokon skončí jednou po zadku alebo trestom.

Vysvetľovanie je oproti bitke a kriku akt lásky. Mama a otec sa snažia byť pokojní a milí, alebo ináč povedané harmonicko prehovárací: Pokračovať v čítaní

Publikované v Možno je všetko ináč, Rodičia a deti | Vložiť komentár

O strachu zo zlyhania a o tom, ako si s ním môžete poradiť pomocou syra alebo salámy

Ako to máte s dokončovaním vecí? Ja sa priznám sama za seba, že ľahšie mi je veci začínať, ako ich dokončovať. A teraz nemyslím takú činnosť, že začnem umývať riad a v polovici prestanem. Mám na mysli situácie menej bežné, také, v ktorých nie ste až tak „doma“.

Viem, že v tom nie som sama, ktorá veci začína a nedokončí.

Možno, ak to máte s dokončovaním rovnako, si teraz hovoríte: No a čo, tak začnem a nedokončím. Dokončí niekto iný. Alebo ostane nedokončené.

Lenže každá jedna nedokončená vec nám blokuje energiu. Tá vec je niekde „na pozadí“ a čaká na dokončenie. Ak máme veľa nedokončených vecí, môžeme sa cítiť unavení – akoby bez zjavnej vonkajšej príčiny.

Ak sa vám to s tou energiou nezdá, spomeňte na situáciu, kedy ste niečo dokončili. Ako ste sa cítili? Spokojní, však? A ak išlo o vec, ktorú ste pred sebou už dlhšie tlačili, pravdepodobne ste v sebe pocítili pocit uvoľnenia a nárastu energie. Hneď by ste sa pustili do niečoho ďalšieho, však? A naopak, keď niečo prestanete robiť, pretože sa akoby neviete pohnúť ďalej, tak v sebe nenájdete energiu na to, aby ste sa do toho pustili znova.

Prečo veci nedokončujeme?

Pretože sa bojíme ZLYHANIA. Tento STRACH je najhlbšou príčinou toho, že veci nedotiahneme do konca. Že ich necháme upadnúť do zabudnutia, aby nám žiadne zlyhanie nehrozilo. A ani s ním spojená kritika, či výčitky – či už od druhých alebo od seba. Pokračovať v čítaní

Publikované v Koučing, Osobný rozvoj | Vložiť komentár

O nevyžiadaných radách a o tom, prečo na ne ľudia reagujú kritikou a výčitkami

Deje sa to. A vôbec nie zriedkavo. Tak ako v týchto dvoch príkladoch z mojej praxe:

Babka vrátila svojmu dospelému vnukovi darovanú knihu, vraj to berie ako provokáciu, že ju chce vychovávať.

Mama sa nahnevala na svoju dospelú dcéru za to, že jej poslala mailom článok. Tiež to považovala za dcérinu snahu vychovávať ju.

Prečo sa babka a mama cítili ako vychovávané? Prečo sa nemohli za knihu, či článok poďakovať a namiesto toho si vybrali výčitku?

Začnem BUBLINKAMI.

Každý z nás má svoj svet, svoju BUBLINKU a každý chce mať vo svojej bublinke pekne. A to je POZITÍVNY zámer, z ktorého koná každý jeden z nás:

Každý chce mať pekný svoj svet, svoju bublinku.

Niektorí sa pozerajú aj do bubliniek druhých ľudí a chcú, aby aj v ich bublinke bolo pekne. Čiže konajú aj s týmto pozitívnym zámerom, aspoň teda z ich pohľadu.

Presne tak, ako to urobila Evka, ktorá poslala svojej mame článoček o tom, čo robia dobré mamy dobre. Urobila to s dobrým zámerom aj voči sebe a svojmu svetu a aj voči svetu jej mamy. Ich vzťah nebol najlepší, Evka si myslí, že mama urobila vo svojej výchove nejaké chyby. Očakávala, že mama si článok prečíta a možno niečo pochopí a tak by sa mohol vylepšiť aj ich vzťah.

Namiesto toho prišli výčitky. Voči dcére za to, že ju chce vychovávať, voči článku, ktorý je vraj zlý a aj voči jeho autorke, ktorá vyštudovala na Slovensku za slovenské peniaze a teraz si žije v Rakúsku a rozdáva odtiaľ svoje vedomosti nadobudnuté na Slovensku.

Evka z toho bolo veľmi smutná, samozrejme, že začala obhajovať autorku, článok i seba, ale mama to nevnímala. Na záver sa Evka cítila úplne nepochopená.

Čo sa teda naozaj stalo? Pokračovať v čítaní

Publikované v Emocie, Komunikácia, ktorá spája | Vložiť komentár